Stovky mužov, žien a detí lemujú počas pracovných dní hlavné dopravné tepny indonézskej metropoly a ponúkajú spolujazdu v súkromných vozidlách v čase, keď autá musia na kľúčových úsekoch ciest viezť aspoň tri osoby.
„Džokeji“, ako sú platení spolujazdci známi, nezdvíhajú palec ako typickí stopári po celom svete. Tu jeden zdvihnutý prst signalizuje džokeja pracujúceho sólo, zatiaľ čo dva prsty ponúkajú pár – zvyčajne matku s dieťaťom vedeným za ruku alebo batoľaťom uloženým v zavesenej batikovanej šatke okolo krku.
V krajine, kde sa milióny snažia vymaniť z biedy a kde zároveň silnie stredná trieda, si mnohí džokeji, ktorí si účtujú zhruba dolár za jazdu, zo svojej služby urobili kariéru. Napríklad dvadsaťdvaročný Jimmy premenil spolujazdu na vycibrené umenie. V spleti konkurentov na okraji cesty stojí v okuliaroch so striebornými obrúčkami a modrej, kockovanej košeli úhľadne zastrčenej do čiernych nohavíc.
„Vyberajú si ma často vodiči v BMW a Mercedesoch, pretože sa môžem vydávať za priateľa alebo príbuzného ich zamestnávateľa. Motoristi sa nechcú nechať nachytať políciou, a preto im džokeji pomáhajú minimalizovať riziko,“ dodal Jimmy, ktorý ako mnoho Indonézanov používa len jedno meno.
Automobilisti môžu za to, že nabrali plateného spolujazdca, zaplatiť pokutu až do výšky milióna rupií (asi 80 eur). Ale v krajine, kde korupcia na všetkých úrovniach je prakticky normou, obvykle záležitosť spraví úplatok približne 200 000 rupií (asi 16 eur).
„Všeobecne platí, že nikomu sa nechce uviaznuť v dopravnej zápche s človekom, ktorému páchne podpazušie. Za to, že sa snažím urobiť dojem, si zvyčajne počítam príplatok 2000 rupií, a väčšinou ich dostanem,“ dodal Jimmy. Denne absolvuje zhruba päť jázd a zarobí v prepočte asi 7,5 dolára – čo je slušná suma v krajine, kde približne polovica z 240 miliónov obyvateľov žije za menej než dva doláre denne.
Ale nie všetci džokeji sú tak znalí veci a ani nemajú také šťastie ako Jimmy. Mnohé zo spolujazdkýň musia vydržať sexuálne obťažovanie. Všetkým potom hrozí nebezpečenstvo aj od polície, ktorá môže dolapeného spolujazdca zavrieť do väzby a podľa práva mu súd môže vymerať až 12 mesiacov väzenia.
Tridsaťdeväťročná Nuraini pracuje ako džokejka tri roky, aby si privyrobila k skromnému príjmu, ktorý zarába jej manžel ako vodič motocyklového taxíka. „Raz, to som bola tehotná, sa ma šofér spýtal, či by som si nechcela trochu zablbnúť. Bolo to hrozne nepríjemné a ja som z auta rýchlo utiekla,“ spomína Nuraini. Na jednej ruke drží bábätko a druhou rukou zviera dlaň osemročnej dcéry.
Nuraini vstáva za úsvitu, aby absolvovala hodinovú cestu z ich dediny na predmestí Jakarty a dostala sa do mesta pred začiatkom rannej špičky. Potom sa vracia domov, aby navarila jedlo pre štyri deti, a popoludní je späť na okraji cesty, aby pracovala až do večera. „Je to vyčerpávajúce. Počasie sa môže zmeniť z dusivého tepla na príšernú búrku. Niektoré dni nezarobím vôbec nič, aj keď čakám celé hodiny,“ dodala.
Džokeji vedia, že porušujú zákon a môžu dostať pokutu, alebo skončiť vo väzení až na niekoľko týždňov, pokiaľ ich chytia. Ale polícia väčšinou priviera oči nad stovkami ľudí lemujúcich denne cesty.
„Nemám rodinu. Nikdy som nechodila do školy. Keď nebudem robiť toto, čo budem jesť?“ pýta sa šestnásťročná Praspardi Putra Wibisonová, ktorú polícia zadržala minulý rok a vo väzení strávila dva mesiace. Tridsaťšesťročná Herlina už bola zadržaná dvakrát a v roku 2006 strávila za mrežami šesť týždňov. „Vo väzení to bolo príšerné. Osemnásť sa nás stláčalo v cele plnej moskytov. Spali sme na bambusových matracoch a záchody smrdeli,“ spomína. „Prečo túto riskantnú prácu ďalej robím? Jednoducho musím z niečoho žiť.“
Zákon o spolujazde zavedený v roku 1992 mal na zmiernenie pravidelne sa opakujúcej dopravnej zápchy v Jakarte, kde žije zhruba desať miliónov obyvateľov, len minimálny dopad. Počas pracovných dní sa do mesta nahrnú ešte milióny ďalších ľudí z predmestia a okolia, čo znamená, že sa na cestách denne tiesni osem miliónov automobilov – a denne ich najmenej 1000 ďalších pribudne. Analytici varujú, že pokiaľ nedôjde k zmenám infraštruktúry, Jakarta bude úplne upchatá do roku 2014.