Prvý albánsky prezident Ahmet Zogu zmenil zo dňa na deň republiku na monarchiu a sám sa prehlásil za kráľa Zoga I. O štyridsať rokov neskôr krajinu vyhlásil tyranský vodca Enver Hodža za prvý ateisticko-humanistický štát planéty. Jedinou dovolenou vierou boli komunistické ideály. Tento malý osamotený štát sa opevnil takmer milónom bunkrov a žil v úplnej izolácii. Dnes sa však situácia mení a ľudia sa tu učia demokracii. Aj dnes je to ale krajina, kde vraj ešte stále existuje krvná pomsta a mafia tu funguje naplno.
Aj keď je Albánsko moslimskou krajinou, žije tu aj približne 30 percent kresťanov. A žijú v harmónii, čo dokazujú aj kresťanské kostoly postavené vedľa mešít. Albánci sú voči iným náboženstvám tolerantní, ich ženy dokonca nechodia zahalené. Napriek izolácii, v ktorej roky žili, sú otvorení a priateľskí.
Krajina je ešte na cestovný ruch chudobná i keď je bezpečná. A pre nás zaujímavá aj mimoriadne nízkymi cenami. Veď kde sa bez problémov v štvorhviezdičkovom hoteli najete do sýtosti za približne desať eur? Žiaľ, kto ju objavil, boli megalomanskí developeri, ktorí časť pobrežia znetvorili hotelmi, ktoré nikdy nedostavali. Stavebný boom však ustal, zostali len ohyzdné polorozpadnuté komplexy obrastené vysokou burinou.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
Keď Boh rozdával prírodné krásy, na Albánsku nešetril. Je to krajina hôr, ktorú pretínajú hlboké údolia a kľukaté cesty. Keď nám recepčná v hoteli povedala, že sa máme pripraviť na päťhodinovú jazdu autobusom, pripadalo nám to smiešne. Veď nás čakalo len približne sto kilometrov. Stačilo však pár kilometrov a bolo nám jasné, že mala pravdu. Autobus sa vliekol do kopca serpentínami a pred nami sa otvárali nádherné pohľady na pobrežie, úžasné rokliny, hory, ale aj rozostavané domy, často opustené. V tých, kde sa býva, to vyzerá inak ako u nás. Obývané je napríklad druhé poschodie a prvé a prízemie sú rozostavané. Na všetkých nedostavaných obydliach visia obesené plyšové hračky, ktoré majú na seba sťahovať závisť. Po dokončení stavby ich zvesia so všetkou zlobou a závisťou a slávnostne spália.
A nenájdete tu dôležité miesto, ktoré by nenieslo meno jedného z dvoch národných hrdinov. Ich sochy tiež stoja v každom väčšom meste. Reč je o mýtickom Skanderbegovi a nositeľke Nobelovej ceny za mier matke Tereze.
Na každom kroku mercedes a bunker
Ten, kto však do tohto neobjaveného raja vyberie, dostane ho táto pomaly sa prebúdzajúca krajinami svojou nádhernou prírodou, morom a históriou. Je to krajina kontrastov: popri povoze s oslom tu stretnete luxusné mercedesy, pri moderných domoch rozpadnuté chatrče, z novovybudovanej diaľnice zídete v priebehu niekoľkých sekúnd na prašnú cestu plnú výmoľov.
A po nich sa preháňajú mercedesy rôzneho roku výroby. Mnohé z nich majú nemecké ešpézetky a ich majitelia sa o ne vzorne starajú. Na každom kroku vidieť plechové búdy slúžiace ako umyvárky, v ktorých svojich tátošov glancujú každý deň. Albánci si vôbec potrpia na značky. Hovorí sa, že kto v Albánsku nevlastní Mercedes, nie je Albánec. Na auto často sporí rodina aj niekoľko rokov, respektíve často jeden člen rodiny pracuje v Nemecku, kde peniaze míňa len na nutné prežitie a ostatné posiela rodine. Podobne sú na tom aj s elektronikou. Za prvé peniaze, ktoré vraj Albánec zarobí alebo dostane, si kúpi televízor, ktorý má v dome čestné miesto.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
Čo vás v tejto krajine zaujme na prvý pohľad, sú všadeprítomné bunkre. Komunistický diktáror Enver Hodža ich dal postaviť v centrách miest, záhradách, na kopcoch, morskom pobreží. Vystavať ich dal preto, lebo sa bál vpádu spojeneckých vojsk. Myslel si, že ich bunkre ochránia. Výsledok je však taký, že dnes len hyzdia krajinu. Vzhľadom na ich množstvo a tony betónu využitými na ich stavbu je ťažké odstrániť ich. Zostávajú tu tak ako pripomienka čias minulých. A postavili ich skutočne poctivo. Majú kupolu zo železa, betónu a oceľových plátov, steny sú neraz hrubé aj dva metre.
Zastavenie prvé: Škodra
Moderné, pulzujúce mesto, kedysi hlavné mesto ilýrskeho štátu. V roku 168 pred Kristom padlo do rúk Rimanov a stalo sa dôležitým obchodným a vojenským miestom. V roku 1040 sa ho zmocnili Srbi, neskôr ho okupovali Truci. Mesto a jeho okolie je posiate množstvom zaujímavostí. V historickej časti si zachováva charakteristický vzhľad úzkych uličiek s vysokými kamennými múrmi po oboch stranách a s veľkými bránami. Po druhej svetovej vojne bolo prestavané, dnes tu môžeme vidieť aj široké ulice a nové obytné budovy v nových štvrtiach.
Skutočná zaujímavosť sa však vypína nad mestom – jedna z najväčších a najslávnejších pevností Albánska – Rozafa. Spája sa s ňou však hrôzostrašná povesť. Rozpráva o troch bratoch, ktorí keď sa im stavba nedarila, prisahali, že ako obeť zamurujú do hradby prvého človeka, ktorého ďalší deň stretnú. Zhodou okolností ňou bola manželka najmladšieho z nich. Nevzoprela sa vôli osudu, len skromne požiadala, aby jej v múre nechali malý otvor, ktorým by mohla dojčiť svoje dieťa. Nachádza sa 130 metrov nad hladinou mora a sútoku riek Drina, Kira a Buna. Dnes sú z nej len rozvaliny, je z nich však pekný výhľad do okolia. V areáli sú aj pozostatky kostola, mohutné hradby, väzenie a múzeum s reštauráciou.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
Po Rozafe sa vydávame za ďalšou zaujímavosťou do neďalekej dediny Mess. Náš cieľ, most týčiaci a nad riečkou Kirit, ktorý je ukážkou majstrovstva osmanských staviteľov. Pochádza z druhej polovice 18. storočia. Škoda len, že dlažba pôvodnej cesty, ktorou kedysi chodili slávne karavány, takmer ústi do obrovského smetiska. Smeti sú tu všade naokolo a špatia okrem mosta aj nádhernú azúrovo modrú vodu v rieke. Miestnym Albánkam však ani toto neprekáža a veľké pranie robia v rieke. Most postavil v roku 1768 Mehmet Paša Bašati a je najväčším a najlepšie zachovaným tureckým mostom v Albánsku. Je dlhý 108 metrov, 3 metre široký a má 13 asymetrických oblúkov.
Zastavenie druhé: Po stopách národného hrdinu
Pôvodne sa volal Gjergj Kastriot a žil v 15. storočí. Neskôr bol označovaný aj ako Skënderbeu, Skanderbeg či Skenderbeg. Albánsky národný hrdina. Po návrate do Albánska z Istanbulu, kde bol vychovávaný, zjednotil albánske rody a začal dlhoročný odboj voči Turkom, ktorý riadil zo svojho sídla v Kruji. Do mestečka vedie príkra cesta a po niekoľkých ostrých zákrutách sa pred nami otvára silueta nedobytného mesta. Po relatívne úzkych, ale dobrých cestách sa dostávame až pod citadelu. V meste je čulý život a prvá nástraha v podobe orientálneho trhu nás značne zdrží. Je ťažké odolať obchodníkom a rôznorodému sortimentu. Nájdte tu typické suveníry s albánskymi motívmi, ale aj krásne šperky, hodvábne šatky a tradičné koberce, ktoré priamo pred našimi očami tkali ženy v drevených obchodíkoch.
Vo vnútri pevnosti stojí Skanderbegovo múzeum, ktoré postavili v roku 1982 podľa návrhu Hodžovej dcéry a zaťa. Šíri sa tu hrdinov kult. K dispozícii je sprievodca v angličtine, ktorý o svojom hrdinovi nadšene rozpráva. Našinca však príliš nenadchne, táto časť histórie je pre nás relatívne vzdialená.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
Povyše sa týči veža, v ktorej sa Albánci ukrývali pred krvnou pomstou. Vendeta sa vzťahuje len na mužov, zabiť protivníka je možné len od svitania do svitania a treba sa mu postaviť čelom. Veža nemá dvere a dovnútra sa lezie po rebríku, ktorý za sebou ukrývajúci sa vytiahnu. Oknami im príbuzní podávajú potraviny.
Ako by to vyzeralo, keby sme po mieste, kde národný hrdina odolával nepriateľom, nenavštívili aj miesto jeho posledného odpočinku – Lezhu. Svoj večný sen sníva v zrúcanine katedrály zasvätenej sv. Mikulášovi, nad ktorou je ochranný kamenný baldachýn. Na náhrobnom kameni je položená replika jeho prilby a meča, na stenách kostola visí 25 štítov nesúcich mená a dátumy jeho víťazných bitiek.
Zastavenie tretie: Tirana
Založil ho v roku 1614 Sulejman Pasha. Mesto sa začalo rozvíjať až v 18. storočí, ale zostalo nevýznamné až do jeho vyhlásenia za hlavné mesto v roku 1920. Stalo sa tak najmä kvôli jeho geografickej polohe. Talianski plánovači a architekti tu vybudovali hlavné námestie, široký bulvár, budovy ministerstiev, národnú banku a radnicu. Dnes je Tirana nielen najľudnatejším mestom s viac ako 800-tisíc obyvateľmi, ale aj dôležitým politickým a ekonomickým centrom krajiny. Snom mnohých Albáncov je presťahovať sa sem.
Centrum mesa sa podobá modernému veľkomestu. Námestiu dominuje, ako inak, socha Skanderberga a hyzdí ho Hodžovo mauzóleum v tvare pyramídy. Dal si ho postaviť sám Hodža, ktorý v ňom chcel byť pochovaný v štýle faraónov. V čase stavby naň minuli 70 miliónov dolárov.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
K dominantám určite patrí mešita Ethem Bey, ktorej výstavba trvala takmer 28 rokov. Dokončili ju v roku 1821 a je považovaná za jednu z najkrajších v Albánsku, so zaujímavou výzdobu vo vnútri. Pokochať sa ňou môžu aj návštevníci. Vedľa hlavného vchodu je hrobka zakladateľa mešity a jeho manželky. Hneď vedľa je aj 35 metrov vysoká Hodinová veža z roku 1820. Je z nej pekný výhľad, avšak výstup na ňu nie je nič pre klaustrofobikov.
V Tirane je okrem dobre situovaných ľudí aj množstvo žobrákov. Často sú to deti, ale aj tehotné ženy s malými deťmi. Údajne si mnohé z nich brucho len vypchávajú a deti požičiavajú. Rušný je aj obchod. Na uliciach sa predáva všetko možné, napríklad aj škatuľka žuvačiek za euro.
Zastavenie štvrté: Po stopách UNESCO
Dych nám vyráža pohľad na dvetisícštyristo rokov staré mesto Berat v južnej časti centrálneho Albánska, známy aj ako „mesto tisícov okien" či "mesto červených striech”. Domčeky sú naskladané jeden vedľa druhého vo svahu kopca. Ide o starú moslimskú štvrť s úzkymi uličkami.
Pod kopcom stojí niekoľko mešít a na druhej strane rieky je v rovnakom štýle postavená kresťanská štvrť. Mesto leží na brehu rieky Osum, len kúsok od miesta, kde sa spája s riekou Molisht. Dominantou mesta je pevnosť, známa ako Kalaja, ktorú postavili v 13. storočí. Za jej múrmi je niekoľko byzantských kostolov, v niektorých sú umiestnené vzácne nástenné maľby a ikony. Prvotné osídlenie mesta bolo v oblasti pevnosti, z ktorej sa potom rozšírilo dole smerom k rieke. Súčasnú podobu získalo mesto až v 18. a 19. storočí.
Foto: Štefan Šimonič
Mestom, ktoré by si návštevník nemal nechať ujsť je,,kamenné mesto” na juhu krajiny – Gjirokastër. Meno vraj dostalo po princeznej Argiro, ktorá sa aj s dieťaťom zabila skokom z veže, aby sa nestala otrokyňou Turkov. Albánsky spisovateľ Ismail Kadare napísal, že nikde na svete nie je miesto podobné tomuto. Veď je celé z kameňa, od ulíc až po strechy, ktoré ako keby boli pokryté šupinami. Toto mesto tisícov schodov sa skladá zo stoviek osmanských vežových domov s typickými strechami pokrytými svetlou bridlicou, drevenými balkónmi a vybielenými kamennými múrmi. Mestu ma strmom úbočí opäť dominuje pevnosť. Návštevníkom poskytuje výhľad na najzaujímavejšie časti mesta a blízkeho údolia. Pravidelne sa tu koná festival folklórneho umenia z celého Albánska. V meste nájdete aj Etnografické múzeum v dome, kde sa narodil komunistický diktátor Hodža. Má štyri podlažia a všetky sú sprístupnené verejnosti. Miestnosti sú zariadené tak, ako keby sa ešte používali. Mesto má aj zvláštny starý bazár. Obklopujú ho dláždené a strmé uličky, ktoré lemujú obchodíky s množstvom suvenírov, kaviarničky a reštaurácie. Človek, ktorý však nie je zvyknutý na tunajšie jedlo a hygienu, by mal čerstvo upečeným lahôdkam odolať. Vyhne sa tak zbytočným žalúdočným problémom.
Asi najvýznamnejším archeologickým náleziskom je antické mesto Butrint vybudované na polostrove Ksamil. Grécky ostrov Korfu je krížom cez more vzdialený asi 10 kilometrov. Mesto bolo dôležitou zastávkou na obchodných cestách kupcov a jedným z hlavných námorných a obchodných centier antického sveta. Žili tu Gréci, Rimania, Byzantínci a Benátčania. Povesť hovorí, že z horiacej Tróje utekal mýtický zakladateľ rímskeho národa Aeneas a pristál v Butrinte. V ústrety mu kráčali Helenus, syn trójskeho kráľa Priama a Andromaché, vdova po Hectorovi, najväčšom bojovníkovi Tróje. A tak spolu vystavali mesto, ktoré sa malo podobať zničenej Tróji. Tak popísal Butrint rímsky básnik Publius Vergilius Maro v tretej knihe svojho eposu Aeneis.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
Ruiny starovekého mesta začali odkrývať v roku 1928, keď sem prišiel taliansky archeológ Luigi Maria Ugolini. Taliansko pod fašistickou Mussoliniho vládou malo záujem o objavenie rímskych pamiatok a o dokázanie rímskeho vplyvu v týchto oblastiach. Bolo to už veľmi dávno, keď anglický plukovník William Martin Leake popísal, ako v jeho časoch Butrint vyzeral. Veľa toho nebolo, ale Ugolini vedel, kde má začať kopať. A kopal až do roku 1936. Mnohé artefakty skončili aj v Mussoliniho zbierke. Zavítal sem vraj aj Nikita Chruščov. Keďže mal údajne strach z hadov, už niekoľko dní pred jeho príchodom ich zabíjali. A tak ešte niekoľko dní po jeho odchode medzi pamiatkami plávali ich mŕtve telá.
Dnes tu môžeme vidieť divadlo, kúpele, baptistérium, byzantskú katedrálu, hradby. Na to, aby ste si celý archeologický park pozreli, potrebujete minimálne tri hodiny. Históriu pripomína divadlo s 19 radmi sedadiel a kapacitou 5-tisíc divákov. Od tretieho storočia význam mesta upadal, časti mesta zničili zemetrasenia, ale napriek tomu sa ďalej rozvíjalo, o čom svedčí aj palác Troch mušlí, ku ktorému vedie prehliadková trasa od divadla. Cesta potom vedie k baptistériu s celoponornou krstiteľnicou v kruhovej budove vyzdobenej stĺpmi a mozaikami, ktoré postavili na základoch rímskych kúpeľov.
Foto: Dorota Hudecová, Pravda
Poslednou pamiatkou svetového kultúrneho dedičstva, ktorú sme videli, je podzemný prameň Modré oko, ku ktorému vedie približne 20 minút trvajúca prašná cesta. Avšak námaha stojí za to. Teplota vody je tu približne desať stupňov Celzia. Prameň má hĺbku približne 80 metrov, avšak aký je skutočne hlboký, nikto nevie. Každý, kto sa do neho snaží ponoriť vraj "vyvrhne”, a tak ho ešte nedokázali zmerať. Voda prúdiaca z hĺbky vytvára jazierko s odtekajúcou riečkou, do ktorej sa vlieva mnoho ďalších prameňov. Podľa legendy, na tomto mieste lemovanom storočnými dubmi, dvanásťhlavý drak strážil prameň pred dedinčanmi. Následne tu boli vykonávané pohanské rituály obetovania krásnych mladých panien bohom týchto vôd. Dnes je tento nádherný prírodný úkaz prístupný nielen turistom, ale aj bežným Albáncom. Nie je to totiž dávno, keď bolo toto miesto dovolené vidieť len očiam straníckej elity, ktorá tu lovila ryby.
Trochu histórie
Dejiny Albánska začínajú 2000 rokov pred naším letopočtom, keď túto oblasť obsadili Ilýrske kmene, predchodcovia dnešných Albáncov. Ilýrov začali neskôr vytláčať Gréci a Rimania. Na prelome 12. a 13. storočia vznikol prvý albánsky štátny útvar, bolo ním Arbešské kniežatstvo. V 20. rokoch 15. storočia krajinu obsadili Turci, proti ktorým sa postavil Skanderbeg. Zatiaľčo v 19. storočí sa okolitá Európa začala rozvíjať, Albánsko zostalo zaostalou krajinou. Krajina sa stala republikou 28. novembra 1912.
Medzi rokmi 1922 a 1939 bol vedúcou albánskou postavou Ahmet Zogu, ktorý bol najprv premiérom, neskôr prezidentom a napokon vládol ako kráľ. Keď v roku 1939 krajinu obsadilo Taliansko, opustil krajinu a žil v Londýne ako exilový kráľ. Za spoluúčasti albánskej komunistickej strany sa sformovalo protifašistické partizánske hnutie, ktoré v roku 1944 krajinu oslobodilo. Na jeho čele stál Enver Hodža. Ten po voľbách zrušil monarchiu a vyhlásil ľudovú republiku a krajina nastúpila cestu izolácie. Po smrti diktátora v roku 1985 narastlo v krajine napätie, jej obyvatelia vyjadrovali nespokojnosť s medzinárodnou izoláciou. Cestu demokracie Albánsko nastúpilo v roku 1991, kedy prepustili väčšinu politických väzňov.