Už dlho ma lákala nórska príroda. Na jeseň som teda začal čítať cestopisy, aby som si vytypoval zaujímavé miesta. Nelákali ma kostoly, sochy, pamiatky – skôr príroda. Keď som mal dosť načítané, pospájal som jednotlivé body a to mi vytvorilo trasu. Pôvodne merala asi 12 700 km, ale vďaka rôznym zachádzkam do Švédska a inde sa nakoniec natiahla na výsledných 16 100 km.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Hľadal som kamarátov motorkárov, mnohí sa chceli pridať, no nakoniec mal každý akýsi problém, či už s dovolenkou alebo financiami. Povedal som si: o.k., pôjdem sám a začal som hľadať výhody. Nie je úžasné jazdiť si ako len chcem a kam len chcem bez toho, aby ma niekto brzdil? Až neskôr som sa začal zamýšľať, ako to vydržím sám celých 30 dní. Vyšlo mi, že denne musím prejsť asi 440 km, čo sa mi zdalo desivo veľa. Nakoniec som to zvládol, hoci mi priemer stúpol až na 536 km denne, a ani som si nevytvoril žiadne imaginárne druhé ja. Ale nepredbiehajme.
Kde v lete sneží
Na svojej Suzuki V-Strom dl 650 som vyrazil 13. júna. Prvé dva týždne bola cesta stále mokrá, s prestávkami pršalo, keď som šiel neskôr cez Fínsko hore na sever Nórska, už som považoval za dobré počasie aj desať stupňov a silný vietor. Presnejšie, cez deň, v noci teplota klesla na 7 až 4 stupne.
Neskôr, keď sa mi na motorke vyťahala reťaz a musel som hľadať servis, som sa od technikov z mestečka Lakselv dozvedel, že pred týždňom tu ešte snežilo. Ukázalo sa, že všetci technici tu boli Slováci. Apropo, kvôli servisu som musel z trasy odbočiť 1 500 km, pretože v Nórsku sa jazdí skôr autami či na snežných skútroch. Musel som čakať, kým mi pošlú súčiastku z Osla, a tak som si zobral hotel. Užíval som si luxus, že nespím pod stanom ako celý čas predtým a môžem sa prvýkrát po 14 dňoch cesty konečne osprchovať.
Sob či slimák?
Štandardný deň na severe: jazdím, jazdím, prší, mrholí, sychravo, 10 stupňov, večer 6–7 stupňov, začne pršať, tak rozložím stan, nasúkam sa doň, aby mi nezmokli veci, ale mokré veci nemám, kde usušiť. Závidel som karavanistom, ktorí si mohli zakúriť. Ešte si just vytiahli satelit, aby mali lepší príjem. A ja som si rozložil stan a hovoril si, že teplo si vytvorím len sám v spacáku. Ráno sa človek zobudí a zistí, že na stan zasa klepoce dážď. Ako sa zbaliť, aby veci nezmokli?
Ďaleko na severe je v lete svetlo takmer nonstop. Na začiatku som si užíval jazdenie aj do piatej rána – nikde nikoho, len ja, sem-tam zviera. Prvé soby som stretol vo Fínsku. Sú to také lenivé tvory. Keď sa sob zľakne, mám pocit, že viem skôr ako on, kam bude utekať. Splaší sa tempom slimáka.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Horšie boli ovce, ktoré rady odpočívali pri zvodidlách, alebo ležali na stredovej čiare vozovky. Kdesi som videl aj dve líšky, ale najčastejšie som stretal soby. Hoci som mal navigáciu, občas som poblúdil. Aspoň som však zistil, že nech v Nórsku odbočím hocikde, je to tam vždy pekné. Až som si hovoril: prečo je to tu také malebné, keď to tu skoro nikto nevidí?
Nórsko má povesť drahej krajiny. Ja som však spal skoro celý čas pod stanom a živil sa konzervami. Tuniaka, fazule a cestoviny som si pripravoval na vlastnom variči. Kupoval som si nórsky chlieb a ochutnal aj miestne jahody. Na reštaurácie si nepotrpím, takže najdrahšou položkou bol benzín. Ten ma na celú trasu vyšiel na 1 300 eur, príprava motorky pred výletom 500 eur, po výlete ďalších 500 eur, po zarátaní ostatných nákladov na trajekty, mýto, poplatky za podmorské tunely a kávy na pumpách a drobné nákupy ma celý výlet vyšiel na zhruba 3 000 eur. Keď som raz nocoval v hoteli, noc v ňom stála 140 eur.
Vyhýbal som sa turistom a suvenírovým obchodom, užíval si drsnú prírodu celkom na severe Nórska, kde je bežná teplota dva stupne a z neba padá akási snehová dreň… Väčšinu fotiek som urobil zo sedla motorky, maximálne som prešiel 15 metrov od motorky. Cieľom bolo jazdiť, nie fotiť. Ale odísť bez fotky samozrejme nešlo.
