Srí Lanka je ostrov v tvare slzy v Indickom oceáne, pod Indiou. Pred desiatimi rokmi sa táto budhistická krajina, kde okrem hinduistov a moslimov žije najmä na pobreží početná katolícka komunita, doslova utopila v oceáne slaných sĺz. Po Indonézii to bola druhá cunami najhoršie zasiahnutá krajina, kde zahynulo vyše 22-tisíc ľudí. Rozhnevané more zmietlo z povrchu zemského celé dediny a rodiny, hotelové rezorty, národné parky a nádherné prírodné scenérie. Zemetrasenie so silou milióna explózií atómových bômb v Nagasaki však bolo len začiatkom. To najhoršie nasledovalo až v nasledujúcich dňoch – nedostatok pitnej vody, jedla, infekcie. Výrazne poklesol turizmus, pre krajinu jeden z najdôležitejších zdrojov príjmov.
Horúčava a plné cintoríny
„Do tejto časti Srí Lanky dorazila prvá vlna okolo 8.40 ráno,“ hovorí Siva Rupan, ktorý pracuje ako manažér prístavu v meste Trincomalee na východnom pobreží dvadsaťmiliónového ostrova. V tom čase žil v meste Batticaloa, čo je kúsok južnejšie, a tu voda zmietla doslova kilometre pobrežia. „Môj brat prišiel o manželku a syna,“ spomína si Siva na hrôzu spred desiatich rokov.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
V tom čase bol v Dubaji, kde pracoval, starší syn mal štyri, mladší len dva roky. Bývali až štyristo metrov od pláže! Prvá vlna bola nízka. Vyliezli na strechu domu. Keď sa vrátila do mora, mysleli si, že je najhoršie za nimi. Lenže bol to len predvoj. Nasledovala ďalšia, ničivá, privalila sa s obrovskou rýchlosťou a hukotom. Zmietla domy, celé rodiny odniesla aj dva – tri kilometre do oceánu." Najhoršie bolo to, že keď sa more stiahlo, mnohí domáci sa išli pozrieť na obnažené morské dno. Voda proste zmizla. Niečo také v živote nevideli. Odrazu sa na obzore zodvihla obrovská vlna. Tá priniesla smršť.
Aj dnes je ťažké vracať sa v mysli do toho obdobia. „Keď som sa dozvedel, že bratova žena a mladší syn zmizli, išli sme ich hľadať. Celé hodiny sme prehľadávali ruiny. Nenašli sme ich. Až na ďalší deň akísi ľudia objavili mŕtve telo jeho ženy. My sme hinduisti, ale ona bola katolíčka, mala práve Vianoce. Volala sa Damayanthi. Dvojročný chlapček sa volal Sheran, nezabudnite ich mená. Toho sme našli až na ďalší deň. Oboch sme ich museli pochovať skôr, ako sa brat vrátil z Dubaja domov. Cintoríny boli preplnené, bolo horúco.“ Staršieho syna, Hashana, zachránilo to, že v tom čase nebol doma. Ako štvorročný prišiel o mamu aj brata. „Dnes je deviatak na základnej škole, býva s nami. Cunami zničila aj všetky staré fotografie. Ale spomienky nie,“ dodáva Siva. „Mnohí ľudia sa vtedy hnevali na boha. Či už to boli hinduisti, budhisti, alebo katolíci… Brat hinduista si zobral katolíčku… Bolo to z lásky!“ Cunami vtedy otriasla aj vierou mnohých. Náboženskí vodcovia sa to snažili vysvetliť tvrdením, že nejde o dielo Boha, ale Prírody.
More zmietlo preplnenú Kráľovnú mora
Médiá na celom svete publikovali fotografie vlaku, ktorý zmietla vlna na južnom pobreží Srí Lanky pri Hikkaduwe. Odhaduje sa, že v ňom zahynulo 1 000 až 1 500 ľudí, presné číslo nikto nepozná. Na vlak s hrdým názvom Kráľovná mora (Samundra devi), ktorý premával po trati asi dvesto metrov od pobrežia, sa v nádeji na záchranu vyšplhali stovky domácich. Vagóny boli preplnené, ďalší ľudia na strechách vozňov. Lenže voda stále stúpala a vypukla panika. Ničivá vlna ho zmietla z koľají, bola vraj o dva až tri metre vyššia ako strecha vozňov. Ľudia vnútri sa jednoducho utopili, pretože sa nedali otvoriť dvere na vagónoch. Tých na streche zmietli prúdy, padajúce stromy, ruiny okolitých domov a privalili vlakové vozne.
Foto: archív International Humanity
Najhoršie bolo, že nedorazila nijaká bezprostredná prvá pomoc, trvalo hodiny, kým vrak vlaku vôbec objavili z lietadla. Aj z tých, čo prvý nápor vody prežili, ešte mnohí zahynuli v priebehu dňa, pretože miestne záchranné služby boli úplne zničené. Oficiálne bolo nájdených a identifikovaných 900 tiel, ďalšie odniesli neoficiálne príbuzní a odplavila voda. Dvesto sa nikdy nepodarilo identifikovať. Paradoxom je to, že boli nielen Vianoce, ale ešte aj spln „Poya day“, čo je na Srí Lanke každomesačný budhistický sviatok.
Prázdninový raj sa zmenil na peklo
Srí Lanka bola jeden z prázdninových rajov, ktorý sa v tom čase premenil na pozemské peklo aj pre mnohých turistov. Mnohí si spočiatku veľký hluk vysvetlili ako teroristický útok, pretože časti krajiny dovtedy sužovala občianska vojna, ktorá sa skončila až v roku 2009. Bombové atentáty neboli až také výnimočné. Bez rodičov sa ocitli aj deti turistov, ktoré nielenže ostali samy, ale v cudzej krajine. Médiami prebehol obrázok plavovlasého chlapčeka úplne doštípaného od moskytov, o ktorom sa nevedelo, komu patrí ani odkiaľ je. Nakoniec v nemocnici vypátrali jeho otca, išlo o švédsku rodinu. Mama zahynula.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
„My sme dovtedy nevedeli, čo je to cunami,“ spomína Manoj Peiris z hlavného mesta Kolomba, ktorý sa už 12 rokov živí ako turistický sprievodca a šofér. Jeho klientela sú najmä Holanďania, Američania a v posledných dvoch rokoch aj viacerí Slováci. „Keď mi to zatelefonovali, bol som práve s klientmi na vrchole Levej skaly Sigyria v centrálnej časti krajiny. Myslel som si, že je to vtip. More zalialo pevninu? Ako je to možné?“ Jeho turisti, manželský pár, sa chceli okamžite vrátiť do Kolomba, aby mohli odletieť preč z krajiny. Po ďalších musel ísť do pobrežného letoviska Bentoty dve hodiny jazdy južne od Kolomba. „Šoféroval som to päť a pol hodiny. Cesty a mosty boli zničené, zatopené, všade vládla panika. "Ľudia, ktorí pracovali v oblasti turizmu, prišli nadlho o prácu. Bolo to veľmi ťažké obdobie a výrazne sa to zlepšilo možno v priebehu posledných štyroch rokov, keď sa Srí Lanka zas vypracovala medzi top turistické destinácie v Ázii,“ dodáva otec troch detí.
V márnici stovky mŕtvol
Doc. MUDr. Rastislav Maďar, odborník na cestovateľskú medicínu, pôvodom z Martina, len deväť dní pred týmito udalosťami získal registráciu pre neziskové občianske združenie International Humanity. S cieľom pomáhať najchudobnejším obyvateľom planéty. V zakladajúcom výbore sú viacerí lekári, mnohí boli predtým opakovane v trópoch. V období, keď svet začal pomaly obracať pozornosť iným smerom, dva mesiace po katastrofe, vycestoval „doktor Rasti“ za svoje vlastné peniaze na prvú humanitárnu misiu na Srí Lanku. „Na to, čo uvidíme, som bol už pripravený,“ vraví. Bál sa inej veci – že ľudia, ktorým po zosnulých príbuzných či deťoch neostali ani len fotografie, rezignovali. Našťastie sa to nepotvrdilo.
Foto: archív International Humanity
Doktor Maďar a jeho spolupracovníci nadviazali kontakt s miestnymi výrobcami a predajcami zdravotníckych pomôcok, techniky, liekov. Poskytovanie požadovaného materiálu ich prostredníctvom vyjde lacnejšie ako nákup a dovoz zo zahraničia. Niekoľkým desiatkam rodín zo zničených oblastí dali vyrobiť a poskytli postele. Mnohí z nich boli totiž odkázaní na prespávanie v žalostných podmienkach na zemi v provizórnych príbytkoch. „Prespávanie na zemi prináša najmä v období dažďov riziko zdravotných komplikácií,“ vysvetľuje Rasťo Maďar. O postele sa ťahal žreb a z výhry sa domáci tešili, akoby vyhrali v lotérii. Okrem postelí nakúpili mnohým rodinám šijacie stroje, sponzorovali krajčírske kurzy, certifikovanú počítačovú výučbu, transport detí do škôl. Druhá humanitárna misia sa na Srí Lanke uskutočnila v septembri.
„Obrovským infekčným epidémiám sa podarilo zabrániť. Zaslúžil sa o to aj slovenský dezinfekčný tím, na ktorý v Matare a Hambantote veľmi dobre spomínajú. V márnici s kapacitou 16 tiel mali niekoľko stoviek mŕtvol.“ Najzávažnejšími zdravotnými problémami boli neskôr hnisajúce poranenia, ktoré spôsobila špinavá voda, zápaly pľúc, črevné parazity, kožné ochorenia. Nepriamymi obeťami cunami boli farmári, ktorých polia boli zaliate slanou vodou. Ich smutný osud unikal pozornosti, pretože žili bokom od pobrežnej cesty.
Šivovo predstavenie
Po desiatich rokoch od cunami a piatich rokoch od skončenia občianskej vojny sa ostrovný štát s niekdajším koloniálnym názvom Cejlón opätovne nadýchol. Davy turistov prúdia na medzinárodné letisko v Kolombe, odtiaľ na pláže, do hornatej centrálnej časti s príjemnou klímou a čajovými plantážami, do národných parkov so stovkami slonov, vtákov, do budhistických, hinduistických i katolíckych svätostánkov. „Bol som na Srí Lanke niekoľkokrát pred cunami i po nej a myslím, že zasiahnuté oblasti sú dnes vo väčšom poriadku ako pred katastrofou vrátane zrekonštruovaných ciest,“ tvrdí doc. Maďar. „Najlepšou pomocou je dnes Srí Lanku navštíviť ako turista a dať tak miestnym možnosť zarobiť si vlastnou prácou a aktivitou – nemajú to ako dar.“
Niekdajšiu spúšť dnes pripomínajú pamätníky, známy je ten na juhu pri Hikkaduwe, osemnásť metrov vysoká socha Budhu stojaca na pódiu uprostred malého jazierka, ktorú Srílančania postavili dva roky po nešťastí s pomocou Japoncov. Je to len niekoľko minút pešej chôdze od miesta, kde cunami zmietla vlak Kráľovná mora a spôsobila tak najhoršie železničné nešťastie v histórii. Boris Filan vo svojej knihe Tajomstvo Budhovho úsmevu spomína na hotel Corral Sand v Hikkaduwe, kde sú na recepcii okrúhle nástenné hodiny, čo sa zastavili 26. decembra 2004 o 9.35 h, keď cunami udrela. Zanedbané pobrežie sa ešte nachádza najmä na východnej časti krajiny, ktorá sa spamätáva podstatne pomalšie.
Foto: archív International Humanity
„Cunami bola z nášho pohľadu jedna veľká tragédia. V Európe by sme si ju pripomínali ešte desaťročia. Zvádzali by sme na ňu nové neúspechy a neporiadky,“ píše Filan. „Lenže myšlienkový svet hinduistov a budhistov nehľadí dozadu. Podľa jedného článku z miestnych srílanských novín bolo cunami veľké Šivovo predstavenie, po ktorom staré ustúpilo novému. Pri každej takejto prírodnej katastrofe kontinentálneho rozsahu je šanca aspoň kútikom oka nazrieť, aké sily sú v skutočnosti pripravené. Aké smiešne a márne sú naše predstavy o tom, že niečo ovplyvňujeme a riadime.“