Mesto, ktoré sa páči každému? Banská Štiavnica

„Človek nebol v Štiavnici, ak nebol v bani, nevidel, alebo sa neokúpal v tajchu, a nevyliezol aj trošku vyššie, odkiaľ vidí Štiavnicu z úplne inej perspektívy. Tu sa mu naskytne pohľad, ktorý už je trošku neznesiteľný tým, aký je gýčovo krásny. Tá krása sa už takmer nedá vydržať. Môj kamarát sem raz doviezol Španiela, ktorý dal zastaviť auto, vystúpil a hovorí: Počúvaj, to je naozaj? To nie je nejaký Disneyland?“ hovorí výkonný riaditeľ Regiónu Banská Štiavnica Igor Kuhn.

On sám do Štiavnice prišiel z hlavného mesta pred desiatimi rokmi a uchvátila ho až tak, že sa sem rozhodol presťahovať.

Fascinujúca história

Na otázku, čím je Štiavnica taká jedinečná, má Kuhn jednoznačnú odpoveď. „V centre, až na dva domy, ktoré postavili v polovici 20. storočia, je všetko akoby zo stredoveku, všetko je staré. Keby ste dali preč dopravné značky, môžete okamžite nakrúcať starý film, pretože tu nemáme billboardy, semafory, a tá malebnosť pohľadov zvrchu, strechy, ktoré sú zjednotené, krásne staré, zrekonštruované baraky, to naozaj na Slovensku nemá konkurenciu,“ vraví Kuhn.

Zdôrazňuje, že mesto je krásne v každom ročnom období a každý turista by sa mal o jeho histórii dozvedieť čo najviac, pretože je fascinujúca.

„Odhaduje sa, že v Štiavnických vrchoch je okolo dvetisíc kilometrov štôlní, to je ako odtiaľto do Španielska. Kedysi dávno kopali baníci kladivkom a želiezkom, čím boli schopní vykopať okolo desať metrov za rok. A takto sa dostávame k tomu, čím je Štiavnica fantastická,“ vysvetľuje Kuhn. Mesto je podľa neho úchvatné práve históriou.

„A my všetci sa môžeme hanbiť za to, že ju nepoznáme, že sa neučí v školách, pretože to, čo sa dialo tu, je jedinečné vo svetovej histórii. Ako baníci dokázali vykopať dvetisíc kilometrov takým tempom? Dostali sa až do hĺbky takmer 900 metrov a Štiavnica leží približne na 700 metroch, čo znamená, že boli dvesto metrov pod hladinou mora. Ako odtiaľ vyťahovali ľudí, spodnú vodu, milióny ton horniny?“ pýta sa Kuhn.

Už len história tajchov je obdivuhodná. V jednom okamžiku bolo spodnej vody toľko, že jej nedokázali viac vytiahnuť. Vtedy vo Viedni rozhodli, že bane zatvoria, a to napriek tomu, že boli najdôležitejším zdrojom zlata a striebra v Európe.

Foto: Tatiana Michalková, Pravda

Banská Štiavnica Centrum Banskej Štiavnice láka turistov najmä v letných mesiacoch.

Všetko zachránil konštruktér baní Matej Kornel Hell, ktorý povedal, že vie vodu z podzemia odčerpať stavbou tajchov, odkiaľ bude vodou poháňať odčerpávacie mechanizmy.

Rieky a potoky tu však chýbali, preto sa rozhodol, že použije vodu z dažďa a topiaceho sa snehu, za čo sa mu vrchnosť vysmiala.

Cisár ho však podporil a Hell za dva roky vyriešil všetky problémy. Ťažba pokračovala ďalej. Dohromady sa vystavalo približne 66 poprepájaných tajchov.

Keď do Štiavnice, tak do bane

Banské múzeum v prírode je jedna zo siedmich expozícií, ktoré v Štiavnici sú. "Múzeum vytvorili v bývalom závode šachty Ondrej.

Tá sa začala hĺbiť v roku 1695 a počas desaťročí až stáročí plnila rôzne funkcie až do prelomu 19. a 20. storočia. Definitívne ju zlikvidovali v roku 1926," povedal vedúci múzea Ondrej Michna.

V roku 1965 sa začal realizovať nápad vytvoriť múzeum, v roku 1974 doň vstúpili prví návštevníci. Len vlani v auguste privítali na jednej expozícii 1,5-miliónteho návštevníka.

Štiavnicu a banské múzeum najviac navštevujú Slováci, Maďari, Česi, Poliaci, ale aj Japonci či Kórejci. Záujem je tiež z diplomatických kruhov.

Podľa Michnu sa história baníctva začala v Štiavnici písať už v 2. – 3. storočí pred Kristom, keď sem sledovali stopu zlata keltské kmene.

„Približne 15 až 20 miliónov rokov dozadu tu bola sopka a to, čo vidíme, teda prstenec hôr dookola, je zvyškom sopečného kužeľa. Mesto a jeho okolie sa nachádza v kaldere, čiže v sopke, ktorá významným spôsobom ovplyvnila drahokovové zrudnenie,“ približuje Michna.

Kelti si už vtedy všimli, že na vrchu Glanzenberg vychádza na povrch zlatá žila Špitaler. Podľa geológov a archeológov bola jej hrúbka alebo mocnosť 10 až 15 metrov zlata a bolo v rýdzej podobe. „Stačilo ho len pozbierať a hutníckym spôsobom upraviť,“ uzatvára Michna.

Znovuzrodené domy

Štiavnica to nie sú len romantické uličky a bane, ale najmä domy. Architektonické skvosty s hrubými múrmi a mohutnými klenbami. Nebyť nadšencov, dnes by mnohé z nich nestáli. Ešte v 70. rokoch minulého storočia bola Štiavnica iba ruinou, kde väčšinu domov na námestí museli podopierať hrubé klady, aby sa nezosypali.

Foto: Tatiana Michalková, Pravda

Banská Štiavnica, tajch, jazero Zaujímavosťou sú umelé jazerá – tajchy.

„Ja som poznal Štiavnicu cez skauting. Bola tam politika dom za korunu, pričom povinnosťou bolo opraviť ho. To boli zúfalé 90. roky, keď bola Štiavnica zdevastovaná. Skauti vzali jeden objekt za korunu, zaviazali sa, že ho zrekonštruujú, ale nezvládli to. Tak som tam chodil tak dlho, až som sa presťahoval. Dom sme vytiahli z problémov. Potom sme kúpili ďalšiu zrúcaninu, dnes je z nej krásny penzión,“ hovorí Martin Macharík, vďaka ktorému vstalo z popola už 15 historických budov v meste.

Dnes láka turistov aj nádherne zrekonštruovaná kalvária, ktorú opravovali dobrovoľníci. „Tento rok čakáme stotisíc návštevníkov. Je to najnavštevovanejšia pamiatka v okrese,“ uzatvára Macharík.