Cestovaniu na streche vlaku zabránia indonézske grapefruity

Indonézske železnice sa rozhodli znovu sprísniť opatrenia, ktoré majú zabrániť cestovaniu pasažierov na strechách vlakov. Keď nepomohlo striekanie červenou farbou, vypúšťanie psov ani výzvy náboženských vodcov, na staniciach a na železničných priecestiach teraz sú vo výške tesne nad strechami vagónov zavesené betónové gule o veľkosti grapefruitu.

Pracovníci železníc osádzajú nad traťou stožiare s indenézskymi grapfruitami.

Autor: SITA, Achmad Ibrahim

„Skúsili sme už snáď všetko, dokonca aj natiahnuť na strechy vlakov ostnatý drôt, ale zdá sa, že nič nefunguje. Možno uspejeme až teraz,“ vyhlásil Mateta Rizahulhaq, hovorca štátnej železničnej spoločnosti PT Kereta Api.

Vlaky križujúce Indonéziu po zanedbaných tratiach, ktoré za sebou v krajine pred 60 rokmi nechali holandskí kolonizátori, sú zvlášť v dopravnej špičke preplnené ľuďmi. Stovky cestujúcich sa v snahe uniknúť tlačenici vo vagónoch uchyľujú na strechy železničných súprav.

Medzi nimi je ale tiež mnoho notorických neplatičov cestovného aj mládež, ktorá túto nebezpečnú praktiku považuje za zaujímavú adrenalínovú zábavu. Ročne pritom takto zahynú alebo sú zranené desiatky pasažierov.

Teraz by ich mali odradiť betónové gule natreté na strieborno, ktoré sú zavesené s pomocou reťazí na konštrukcii. To všetko pripomína futbalovú bránku. Prvý tucet gúľ inštalovali pár stoviek metrov od jednej zo železničných staníc na predmestí Jakarty.

Starosti s tým, že masívne gule môžu hriešnikov usmrtiť, si hovorca štátnych železníc nerobí. „Nikto nemá sedieť hore. Už mnohokrát sme povedali, že ak je vlak plný, cestujúci môžu prísť do pokladne a my im lístok preplatíme,“ povedal Rizahulhaq.

Ale dobrodruhovia sú odhodlaní vytrvať. "Keď som o tých guliach počul prvýkrát, naozaj som sa zľakol. Znie to vážne nebezpečne. Ale myslím si, že to dlho nevydrží. Skúšali všetko možné, aby nás odradili, ale nakoniec sme vždy vyhrali. Páči sa nám hore, príjemne tam fúka, "vyhlásil dvadsaťsedemročný majiteľ malého obchodu Malyanto, ktorý prakticky denne dochádza zo svojho rodného mesta Bogor do Jakarty.

Kritici upozorňujú, že problém spočíva v zastaranom systéme indonézskych železníc, ktoré nemajú dostatok vlakov, aby uspokojili dopyt, a ktoré neustále hlásia meškanie.

Pred niekoľkými rokmi sa indonézskej železnice „zviditeľnili“ tým, že ich zriadenci striekali po cestujúcich na strechách z mohutných hadíc červenú farbu, aby ich mohli neskôr identifikovať a zadržať. „Cestujúci“ ale čoskoro tieto zariadenia zničili. Podobne neuspeli železnice ani s duchovnými a psami.