V Južnej Amerike si Miroslav Béreš s dvomi spolucestovateľkami vyskúšal život v púšti, tradičné chytanie rýb aj výškovú chorobu.
Čoskoro uzrie svetlo sveta váš v poradí druhý film. V čom sa líši od toho predošlého?
Prvý bol o amerických kovbojoch z Wyomingu, s ktorými som žil v kovbojskom mestečku, obklopený divými koňmi, ródeami a medveďmi. Najnovší dokument je viac cestopisný, o cestovaní po juhoamerickom Čile počas tamojších zimných mesiacov, kde sme prešli 1500 kilometrov.
Spomínate medvede. Stretli ste sa s nimi takpovediac „zoči voči“?
Nakrúcali sme toho veľa v divočine, takže som mal možnosť natočiť aj medveďa. Dvadsať metrov odo mňa bol on a dvadsať metrov bolo auto, tak som si povedal, že si aspoň vyskúšame kto bude rýchlejší, ak sa náhodou po mne medveď rozbehne. Samozrejme som sa bál, človek musí mať vždy rešpekt pred prírodou. Do hôr sme ale chodievali často a kovboji nás tam bez zbrane nepustili. Vždy som mal preto pri sebe dobrý revolver.
Cesty, ktoré ste absolvovali, boli určite náročné. Ako prebiehali prípravy na ne?
Pred každou cestou je potrebné naplánovať si ju. Bez scenára by vlastne film nemal svojho ducha. Ideálne je naplánovať si kam chcem ísť a čo chcem robiť. Vo fáze, keď som už tam, len zisťujem, čo sa v scenári skutočne zachová, čo sa zmení a čo nové mi príde do cesty. Peknou stránkou cestopisnej dokumentaristiky je, že sa nedá naplánovať presne. Keď ju chce človek robiť, musí zvládať rýchle zmeny a vedieť sa im prispôsobiť.
Posledný dokument má trochu tajomný názov- Na sever od Santiaga. Čo tento titul značí?
Do Čile sme prichádzali v období, kedy je u nás leto a tam zima. Popri pobreží a južne v Patagónii bol už len sneh a ľad. Rozhodli sme sa preto, že budeme cestovať smerom na sever od mesta Santiago, do najsuchšieho miesta na svete, ktorým je púšť Atacama.
V hlavnom meste ste teda začali vaše putovanie. Je to typické veľkomesto?
Santiago má dve špecifiká. Prvým je, že celé mesto je zahalené v smogu a nie je vidieť ani na neďaleké hory. Tie sa podľa slov miestnych ukážu vždy len po daždi. My sme mali šťastie, že pršalo a na druhý deň sa naozaj na dve hodiny ukázali hory a krásne prostredie. Druhým problémom sú potulné psy. Nie sú to ale psy, aké si človek predstaví na Slovensku. Tam majú vlastné organizácie, ktoré ich odchytávajú, očkujú, dávajú im nažrať a potom ich púšťajú naspäť do ulice. Takže sú veľmi prítulné, väčšinou vás všade sprevádzajú.
Ako je to so životnou úrovňou? Je hlavné mesto dostatočne rozvinuté?
Čakali sme, že Južná Amerika nebude veľmi prosperujúca, ale keď sme prišli do Santiaga, mesto bolo skutočne ekonomicky rozvinuté. Povedal by som dokonca, že je tam lepšia životná úroveň než na Slovensku. Nenašli sme tam žiadnu chudobnú časť, aj keď sa tam nachádzajú aj horšie štvrte. Sami Čiľania hovoria, že bezdomovcom sa stane iba ten, ktorý sa ním stať chce. Bolo ich tam skutočne málo, pretože len tí najlenivejší z najlenivejších chcú byť bezdomovcami.
Foto: Miroslav Béreš
Kam pokračovali vaše kroky?
Ďalej sme išli do mestečka Valparaiso, ktoré sa radí do svetového dedičstva UNESCO a je špecifické v tom, že v skalách visia pestrofarebné domčeky. Svoju históriu datuje až do príchodu prvých európskych moreplavcov a medzi námorníkmi bolo nazývané perlou alebo klenotom pacifiku. Bolo preto veľmi obľúbené a emigranti sa sem veľmi rýchlo začali sťahovať a obývať toto územie. V súčasnosti je tam jeden obrovský prístav. Prvýkrát sme sa tam stretli s ceduľou s nápisom záplavová zóna cunami. Keď sme to zbadali, zamrazilo nás, pretože dva dni predtým nám jeden človek rozprával o katastrofách, cunami a zemetraseniach, ktoré sú tu veľmi nepredvídateľné.
Zažili ste počas cesty niečo skutočne nepríjemné alebo nebezpečné?
Skôr sme zažili jeden veľmi adrenalínový zážitok. Prenajali sme si auto a vybrali sme sa smerom do Ánd. Za jeden deň sme stúpali asi 4300 výškových metrov. Bola už noc, všade tma a na úzkej cestičke, po ktorej sme išli, sa pred nami objavil sneh a ľad. Pod nami bola hlboká priepasť a riskovať sme nechceli, tak sme sa rozhodli zložiť si stan a prespať priamo pri ceste. Keď sme vystúpili z auta, asi do piatich sekúnd, len čo nás ovial vysokohorský vzduch, sme všetci traja dostali výškovú chorobu.
Ako sa to prejavilo?
Mali sme slabo okysličený mozog, nerozmýšľali sme, nevedeli sme sa nadýchnuť, rozhýbať, všetko bolo ťažké. Napríklad taký stan, ktorý sme normálne stavali asi päť minút, sme teraz v tej strašnej zime nemohli postaviť hodinu. Kolíky sme dávali naopak a postavili sme ho v podstate dolu hlavou, takže sme museli začať odznova. Na druhý deň sme si povedali, že už autom pokračovať nebudeme a vyšli sme si na najbližšiu päťtisícovku, čo tiež radím k adrenalínovým zážitkom. Obdivujem ale dievčatá, že to zvládli a ešte k tomu mi robili nosičov statívov.
Mali ste možnosť natočiť okrem ľudí a prírody aj nejaké zaujímavé živočíchy?
Čo sa týka Ánd, tam majú akurát lamy. Tie som zažil na vlastnej koži, keď ma jedna z nich opľula. Najväčším dravcom je v Čile malá púštna líška, ktorú sme mali možnosť vidieť v Atacame. Je to ale také milé zvieratko, ktoré sa človeka skôr bojí. Zastavili sme sa aj v národnom parku Pan de Azúcar, ktorý je výnimočný tým, že tam v piesku zimujú tučniaky. Nachádzajú sa tam aj litosférické dosky, ktoré sa pred miliónmi rokov oddelili od Afriky, takže je to také mystické miesto. Bolo zaujímavé dotknúť sa skál, ktoré majú milióny rokov a vidieť tak akúsi zemskú históriu.
Cieľom cesty bola púšť Atacama. Splnilo jeho dosiahnutie vaše očakávania?
Kým sme prišli do Atacamy, dovtedajšia cesta nás až tak veľmi nenadchla. Zrazu sa ale pred nami objavila púšť a v nej oáza a mestečko San Pedro. Toto mesto je jedno z najpotenciálnejších miest pre turistický ruch. Má totiž svoju jedinečnú architektúru, všetky domčeky sú jednoposchodové, postavené z hliny a majú prírodnú alebo bielu farbu. Má úžasný potenciál pre šport, či už jazdenie na koňoch, cyklistiku alebo sanboardovanie. Tretím faktorom sú prírodné úkazy, ktoré sa v okolí nachádzajú. Uprostred púšte, najsuchšieho miesta na svete, je vytvorené množstvo lagún, čo je nepochopiteľné. Sú tam aj najvyššie položené gejzíry sveta El Tatio, aktívne sopky a neďaleko aj Bolívia a jedinečná púšť Salar de Uyuni. Takže áno, očakávania Atacama skôr predčila a dodala mi novú vlnu motivácie k filmu.
Foto: Miroslav Béreš
Dozvedeli ste sa, ako lagúny v púšti vznikli?
S jedným človekom som sa rozprával, ako je teda možné, že som v najsuchšej púšti na svete a je tu voda. Pritom tu niekedy nezaprší ani raz do roka. Vysvetlil mi, že sa nachádzame v blízkosti sopiek a vulkánov a pôda preto obsahuje rôzne chemické prvky, kvôli ktorým v kombinácii so slnkom vyschla pôda tak dokonale, že sa stala nepremokavou. Lagúny potom vznikli tak, že z hôr sa zliala voda a keďže sa nevsiakne do zeme, obrovské lagúny sú tu dodnes.
Vyskúšali ste si aj život v púšti. Čo vám priniesla táto skúsenosť?
Púšť je špecifická tým, že cez deň je horúco a v noci mráz. Nás zasiahli tridsaťstupňové teploty cez deň a mínus desaťstupňové v noci. Miestni nemajú radiátory, preto bola krutá zima. Raz sa nám stalo, že sme v jednej chvíli lízali zmrzlinu, o šiestej zapadlo slnko a v priebehu pätnástich minút sa ochladilo takmer o 30 stupňov, takže keď sme ju dojedli, bola už teplota na bode mrazu.
Tu sa vaša cesta končila alebo ste ešte našli čas na objavovanie ďalších miest?
Po Santiagu sme mali ešte dva týždne času a rozmýšľali sme, či pôjdeme do Bolívie, do Peru alebo sa vrátime späť na juh a preskúmame Veľkonočný ostrov. Ten nakoniec zvíťazil.
Aký bol tento div sveta?
Veľkonočný ostrov je dosť malý, je to najizolovanejší ostrov na svete. Aj tamojší ľudia sú izolovaní a svojskí, sú to prísni ľudia zžití s prírodou. Žije tam 32 pôvodných rodín. Dozvedeli sme sa, že ešte niekoľko desiatok rokov dozadu žili niektorí v jaskyniach a aj v súčasnosti sú tam ľudia, ktorí odmietajú Čiľanov a stále žijú svojím spôsobom života, schovaní v jaskyniach. Prekvapili nás ale ceny, ktoré boli vyššie než napríklad v Holandsku. Ešte som nevidel, aby človek za paradajku zaplatil euro a za jablká dve.
Majú na ostrove vôbec prístup k elektrine?
Elektrinu majú, ale nie všade. Majú aj počítače, ale vtipné je, že pripojenie u nich funguje ešte stále cez dial-up, teda cez pevnú linku. Prístup na internet sme teda nemali skoro žiadny.
Stihli ste prejsť celý ostrov?
Ostrov sme obišli za tri dni a nebolo už čo pozerať. Spoznali sme sa ale s jednou miestnou, ktorú všetci volali Mama Piru. Táto postaršia pani mala rešpekt po celom ostrove. Pozvala nás k sebe, aby sme s ňou strávili niekoľko dní, takže sme žili izolovaní od sveta s niekoľkými jej príbuznými. Hneď, ako sme prišli, zistili sme, že títo ľudia žijú celkom búrlivým alkoholickým víkendom, cez týždeň ale ťažko pracujú. Hneď prvá ich otázka bola, aký druh trávy fajčíme. Odpovedali sme, že nefajčíme, pretože u nás je to ilegálne a ak by ich videl policajt, mohli by ísť do väzenia. Odpovedali, že ak ich tu uvidí policajt, prisadne si a začne fajčiť s nimi.
Foto: Archív autora.
Naučili vás miestni nejaké tradičné praktiky?
Raz nás zobrali zbierať riasy. Vyzeralo to asi ako naháňanie sa za vlnkami, vždy prišla vlna a oni ako také kačičky odbiehali a keď sa vlna odplavila, začali riasy veľmi rýchlo trhať zo skál. Povedal som si, že im pomôžem. Oznámili mi však, že riasy musia mať konkrétne chĺpky, stonky a listy a že tie, ktoré som natrhal, nie sú správne. Zobrali nás aj na lov rýb. Omotali si šnúrku s háčikom okolo ruky, na háčik niečo napichli a hodili to do mora. Za polhodinu takto nachytali asi 12 rýb. S tým sa spája ďalšia príhoda. Keď sme prišli do Hanga Roa, priniesli sme im kuracie mäso, najdrahšie, aké som kedy videl. Veľmi sa tomu potešili. Na druhý deň, keď sme boli na rybách, som zbadal niečo na skale. Pozrel som sa bližšie a zistil som, že je to naše mäso. Tešili sa z neho preto, lebo ryby naň idú lepšie, než na kukuricu alebo chleba. Z drahej kuraciny sa teda najedli len ryby.
Foto: Miroslav Béreš
Určite ste si nenechali ujsť slávne sochy Moai. Ako na vás vplývali?
Zaujímalo ma skôr to, ako ich vnímajú miestni. Zistil som, že týmito sochami si kedysi miestni lídri dokazovali svoju moc a silu. Keď bola potom zhodená niektorá socha, padla aj moc daného kmeňa. Obyvatelia ostrova sú veľmi poverčiví. Hovorili, že nie je dôležité, že sochy sú popadané a staré, ale dôležitý je duch, ktorý v nich prebýva, z ktorého vraj čerpajú silu. Keď jeden chlapec chytal ryby, vybral z každej srdce a zjedol ho. Veril, že všetka sila a vlastnosti ryby sa prenesú na neho. Sochy, ktoré tam dnes stoja ale už nie sú pôvodné, sú niečo vyše 100 rokov staré a postavili ich tam misionári. Tie historické sochy sú popadané v mori a dá sa k nim dostať potápaním.
Foto: Miroslav Béreš
Kedy plánujete film dokončiť a kde ho ľudia budú môcť vidieť?
Rád by som ho dokončil v nasledujúcich týždňoch a ešte do konca roka by som ho chcel prezentovať na festivaloch, konkrétne na festivale Eurotour v Piešťanoch. Môj prvý film sa premietal na Cinematiku, tento rok som to už ale nestihol, takže možno budúci. Od konca jesene by sa mohol film objavovať na cestovateľských festivaloch.
Máte už zálusk na nejaké ďalšie cestovateľské destinácie?
Ďalšie cesty zatiaľ neriešim, pretože to nie je lacná záležitosť a mám aj iné priority. Možno za pár rokov sa k tomu opäť vrátim. Keďže mám veľmi rád zimu a moje zimné stanovačky, raz by som chcel skončiť v Antarktíde alebo Arktíde, ale to plánujem až tak v štyridsiatke alebo päťdesiatke.