Do krajiny prichádzame cez Gruzínsko z jednoduchého dôvodu. Gruzínsko-arménska a sčasti iránsko-arménska hranica sú jedinými možnosťami, ako sa do Arménska dostať. S Tureckom majú Arméni pohnuté vzťahy už historicky, presne v tomto roku uplynulo sto rokov od genocídy Arménov Turkami, pričom slovu genocída sa v Turecku vyhýbajú a Arméni ju používajú pri každej príležitosti. Podobne pohnuté vzťahy má krajina s Azerbajdžanom. Od vojny v Náhornom Karabachu stále nedošlo k podpisu mierovej zmluvy a dve bývalé sovietske republiky sú de facto dodnes vo vojnovom stave.
„A kam máte namierené po Arménsku?“ dvíha obočie colník nad našimi pasmi.
„Naspäť do Gruzínska,“ upokojujeme ho. Vstupujeme do regiónu, kde treba mať vždy na pamäti, kto s kým áno a kto s kým nie. Z dejín a politiky si treba povyberať. S týmto Arménsko prežijeme.
Pohostinnosti je ťažko uveriť
Nepotrvá dlho, kým nás prvý z domácich informuje, že Arménsko je najstarší kresťanský národ na svete. Zvyčajne to prebieha takto: okoloidúci uvidí môj fotoaparát, okoloidúci sa opýta odkiaľ sme, okoloidúci plynulo prejde k téme kresťanstvo v Arménsku. „A viete na Slovensku o tom, že Arméni prijali kresťanstvo ako prví na svete?“ Uplynie len pár dní a do pamäte sa mi vyryje hlbšie ako malá násobilka. Z krajiny, ktorá svoju štátnosť zakladá na oveľa hlbších základoch než všetky Samove ríše a Veľké Moravy, nikto neodchádza bez tohto poznatku.
Foto: Radovan Potočár
Cestovanie po arménskych kostolíkoch a kláštoroch sa nedá nikde celkom jednoznačne začať a už vôbec nie skončiť. V prvej dedinke, do ktorej sme sa dostali, som bol presvedčený, že to, čo vidíme musí byť súčasťou všetkých prezentačných brožúr, kníh a kalendárov o krajine. Krátko na to sa ukázalo, že nemusí. Ďalšia náhodná dedinka a ďalší náhodný kostolík. Tento raz dvanáste storočie. Cestovateľ v Arménsku sa potrebuje najprv zahriať, trochu sa otupiť, zvyknúť si.
Nocujeme neďaleko od opusteného kláštora v dedinke Sanahin. Mordujeme sa so stanom a domáci nás najprv z diaľky pozorujú mlčky. Ako prvé prichádzajú deti, zdravia nás, červenajú sa a utekajú. Potom prichádzajú dospelí. Nepotrebujete vodu? Nejakú deku? Chlieb? Arménskej mentalite je najprv ťažké uveriť, všetko s podozrievaním odmietame, ďakujeme.
Foto: Radovan Potočár
Na záver prichádza deduško, ktorému sa už „nie“ povedať nedá, a pozýva nás k sebe na čaj. Usadíme sa v obývačke. Keď dostaneme malé horúce šáločky, dedko sa usadí do kresla oproti nám. Ponúka cigarety. „A vedeli ste, že Arméni prijali ako prví na svete kresťanstvo?“ Vyfúkne dym a naozaj čaká na odpoveď.
Arménsko? Kaukaz!
Do Jerevanu prichádzame skoro ráno, no zdá sa, že mesto cez noc ani náznakom nevychladlo, krátko pred obedom už teplomer ukazuje vyše štyridsať a my do seba nalievame všetko, čo je aspoň trochu studené a aspoň trochu tekuté. Vyštverať sa na pravé poludnie k pomníku nad mestom nie je najlepší nápad, pomník je oslavou betónu, roztápame sa. Naberáme presvedčenie, že betón by mal byť cez horúčavy prísne zakázaný. Útechou je výhľad na Jerevan.
Foto: Radovan Potočár
Z veľkomesta neskôr utekáme do kopcov, aut ubúda, no teplota neklesá, krajina sa mení na polopúšť a máme pocit, že miestni musia byť namiesto kyslíka adaptovaní na dýchanie prachu. Neďaleko dediny vzdialenej asi 45 minút od Jerevanu stojí Garni, chrám z arménskeho predkresťanského obdobia. Budova, ktorá vyzerá ako miniatúra aténskej Akropoly prezrádza, že starí Arméni mali ku kultúre starých Grékov oveľa bližšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Ďalej pokračujeme k jazeru Sevan, obrovskej vodnej ploche položenej vysoko v horách. Kým opustíme Garni, cestu nám trikrát zablokujú kravy. Arméni v autách vzrušene gestikulujú, hoci na kravy sú zvyknutí. Cesta sa neskôr mení na diaľnicu a namiesto kráv pribúdajú za krajnicou stánky s plavkami, kúpacími kolesami a nafukovacími člnmi. Sevan.
Foto: Radovan Potočár
Sedíme na brehu jazera a je iba otázkou času, kým si k nám niekto z mužov prisadne. Otázka času trvá asi päť minút a sedí pri nás chlap s fúzmi. Že odkiaľ sme. Že či sme videli Garni. A či vieme, že Arméni ako prví prijali kresťanstvo. Vieme. Videli.
S amatérskym filozofom neskôr rozbehneme debatu o Arménsku a Azerbajdžane, Arménsku a Turecku, Arménsku a Rusku. Dozvieme sa, že oveľa viacej Arménov žije v zahraničí než v samotnom Arménsku, priam židovská diaspora. „Mnohí sú v Gruzínsku, v Turecku, mnohí v Rusku. Ale Arménov nájdete aj po Európe,“ vysvetľuje. „Počkať. A vy sa za Európu nepokladáte?“ kontrujeme mu. „Európa? No to teda nie,“ krúti hlavou. „Ázia?“ „To už vôbec.“ „Tak potom čo? – nechápeme.“ „Arménsko? – zamyslí sa. "Kaukaz.“
Arménsko
- Korene arménskej štátnosti siahajú do šiesteho storočia pred Kristom. Krajina sa historicky vždy nachádzala na križovatke tureckých (osmanských), ruských a iránskych (perzských) záujmov. Po rozpade Sovietskeho zväzu získalo Arménsko samostatnosť.
- V roku 1988 sa zapálil konflikt o Náhorný Karabach s Azerbajdžanom. Mierová zmluva nebola nikdy podpísaná a k občasným provokáciám dochádza na hraniciach dodnes.
- Malý kaukazský štát má na severe hranicu s Gruzínskom, na západe hraničí s Tureckom, z juhu s Tureckom a na východe s Azerbajdžanom. Krajina nemá prístup k moru. Hlavným mestom je Jerevan (1,2 mil. obyv.)
- Celková rozloha štátu: 29 743 km2. Počet obyvateľov: 2 975 000.
zdroj: wikipedia.org
Radovan Potočár získal víťazstvo v súťaži Poviedka 2015. Prečítajte si aj jeho poviedku Mužská geometria.