Ešte ako malý chlapec na základnej škole som zbožňoval hodiny zemepisu, počas ktorých nám učiteľka rozprávala o Amazónii. Teraz, keď naša loď zastavila v meste Manaus, a my sme sa vybrali hľadať niekoho, kto nás zoberie do džungle, cítil som sa ako v dobrodružnom filme.
Netrvalo dlho a prehovorili sme chlapíka, ktorý tieto cesty organizuje. Dokonca sa nám podarilo dojednať aj zľavu. Tá bola možná len tak, že sme povedali jeho šéfovi, že sme študenti ekológie.
Ak sa vrátime…
Pred samotným presunom z Manausu však nastali mierne komplikácie. Na svojej platobnej karte som mal nastavený limit pre úhrady v zahraničí. Pred tým, ako sme zaplatili za trek do dažďového pralesa, mi jeden z bankomatov omylom stiahol z účtu maximálny denný výber. Na tom by nebolo nič zvláštne, ak by mi tie peniaze z bankomatu aj vyšli. Z účtu mi ich stiahli, no ja som ich nedostal. Po dvoch hodinách vysvetľovania v banke som odišiel a dúfal, že všetko bude OK.
Majiteľ agentúry, ktorému sme mali zaplatiť, bol našťastie veľký flegmatik a zároveň sympaťák. S pokojom Angličana nám ústretovo navrhol, že mu zaplatíme, keď sa z džungle vrátime. „… ak sa vrátite,“ dodal hneď a milo sa na nás usmial.
Čierna rieka a samovražedné leguány
Za mestom sa asfaltová cesta zmenila na prašnú a kľukatú vlnovku a všade okolo nás domovú zástavbu čoraz viac nahrádzala tropická džungľa. Nakoniec auto zastavilo pri brehu rieky Rio Negro. Tu naše dva obrovské batohy spolu s nami naložili do malej drevenej loďky. Trochu som sa obával, či sa pod toľkou záťažou nepotopí. Keď sme však vplávali do lesa zaliateho čiernou vodou, z ktorého trčali obrovské koruny stromov, prešlo ma to.
Inak sa ani nedalo, bolo to ako v rozprávke. Na hladine plávali pestrofarebné kvety, zo stromov viseli dlhé liany, po ktorých sa bezstarostne naháňali opice. Porast bol taký hustý, že cez neho nebolo vidieť oblohu. Kde-tu okolo nás preplával riečny delfín alebo z výšky niekoľkých desiatok metrov skočil strmhlav do vody samovražedný leguán.
V tomto ročnom období sa pre početné a husté dažde vylieva rieka z brehu a zaplaví značnú časť džungle. Voda je taká vysoká, že na niektorých miestach môžu premávať výletné lode so stovkami ľudí.
Náš ostrov s krokodílmi
Počas piatich dní sme nocovali uprostred akéhosi malého ostrovčeka, kde ani GPS neukázalo súradnice našej polohy. Odtiaľ sme každé ráno podnikali výlety do džungle. V oblasti rovníka trvá biely deň 12 hodín. Svitá zavčas rána a tma zahalí všetko navôkol tiež pomerne zavčasu. To je ideálny čas pre lovcov.
Foto: Aleš Tvrdý
Uspávanka, ktorá je v džugli zadarmo pre každého, je úžasná. Všetok ten neidentifikovateľný hluk je na nezaplatenie. Prvý večer, keď sme pohodlne ležali v hamakách na „našom“ ostrove, ma však zrazu prekvapili čudné zvuky. Prichádzali odkiaľsi zblízka. Spýtal som sa na ne milej staršej panej, ktorá dávala na nás pozor. Bezstarostne mi odpovedala, že to bude asi iba krokodíl, ktorý niečo ulovil. Príjemná predstava pred spánkom kúsok od brehu…
Nie je džungľa ako supermarket
Ráno prišiel ďalší šok. Kúsok od nás som zbadal spokojne si driemať pavúka veľkého ako moja dlaň. Azda tam bol celú noc, ale držal sa v bezpečnej vzdialenosti. Ako nám miestny domorodec ukázal, v džungli je celkom iný svet. Tu sa dá nájsť všetko. Ovocia a zeleniny tu je toľko druhov, že väčšinu z nich sme nikdy predtým nevideli. A chuť plodov, ktoré sme aj poznali, sa nedala ani porovnať s tým, čo máme na pultoch našich obchodov doma.
Rieky sú v džungli plné rýb a ani my sme neodolali a skúsili sme loviť. Na kuracie mäso sa ulakomili pirane, ktoré za svoju „pahltnosť“ zaplatili najväčšiu daň v podobe vlastného života. Cestou z rybačky už padla tma a my sme sa plavili so zapnutými čelovkami na hlavách. Sprievodca si všimol pri brehu odraz očí aligátora a hneď zabrzdil. Pomaličky sme sa k nemu prikradli a podarilo sa mu ho chytiť do rúk. Bol ešte mladý, asi 50 centimetrov dlhý. Napriek tomu sme cítili, že mal už dosť sily.
Pozor na zradné vody
Ľudia, ktorí sa rozhodli zostať v pralese, to nemajú vždy ľahké, lebo život tu je celkom jednoduchý a skromný. No zároveň krásny. Domorodci volajú prales aj najväčšou lekárňou sveta. Je tu totiž nesmierne veľa druhov bylín a rastlín a mnohé z nich majú veľa blahodarných účinkov.
Foto: Aleš Tvrdý
Pri prechode tej časti džungle, ktorá nie je zaplavená, sa bez mačety ďaleko dostať nedá. Porast je neuveriteľne hustý. Treba však dávať pozor aj na to, kde človek stúpa. Žijú tu mravce veľké ako osy, ktoré lovia v päťčlennej skupinke a dokážu si poradiť aj so zajacom. Na niektorých brehoch rieky sa nachádzajú malé pláže. Dá sa tu oddýchnuť a zrelaxovať. Nie však každá je vhodná aj na kúpanie. Treba sa vždy spýtať domácich, lebo v miestach, kde je silnejší prúd vody, žijú ryby, ktoré dokážu zabiť človeka. Tam, kde je tok pokojný a mierny, takéto nebezpečenstvo nehrozí.
Ďalšou z vecí, ktoré patria do kolónky nevyhnutné, je lokálny repelent. Aj po jeho aplikovaní má každý návštevník v pätách svoj „vlastný roj komárov“, ktoré netrpezlivo čakajú na to, aby si zobrali svoju nevyhnutnú dávku ľudskej krvi.
Jedno z najzaujímavejších a najfascinujúcejších miest na našej planéte, aké sa mi doteraz podarilo navštíviť je rozhodne Amazonský dažďový prales. Nie nadarmo sa hovorí, že kto sa doň raz dostane, buď si ho zamiluje, alebo ho bude nenávidieť. U mňa bezpochyby platí prvá z možností.