Táto tradícia je stará vyše dvetisíc rokov a pretrváva až podnes, aj keď v omnoho menšej miere. Pohreby s visiacimi rakvami sa konajú len raz za niekoľko rokov. Okrem spojenia sa s praotcami malo takéto pochovávanie aj iné dôvody.
Starší ľudia, ktorých dni sa chýlili ku koncu, sa vraj báli byť pochovaní do pôdy, kde by ich telesná schránka pôsobením vody rýchlo splynula so zemou alebo by ju zneuctili psy. Prípadne by si ich lebky po nájazdoch ukoristili divoké nepriateľské kmene z rôznych častí Kalinga a východnej provincie Bontoc ako bojovú trofej.
Kruh života
Budúci pochovaní z kmeňa Igorot preto chceli zabezpečiť čo najdôstojnejšie miesto pre svoje truhly, kde by ich telo bolo v bezpečí, a tak prišli s myšlienkou zavesenia rakiev vysoko na bralo.
Pozostalí truhly buď priviažu, alebo ich bokom pribijú. Rakvy majú väčšinou na dĺžku len jeden meter a mŕtvych do nich ukladali v polohe plodu. Igoroti sa totiž domnievali, že človek by mal zo sveta odísť rovnakým spôsobom, akým doňho vstúpil.
So zosnulým sa členovia kmeňa lúčia aj tradičným „karom“, počas ktorého sa konzumuje bravčovina a kuracina. U starších obyčaje velia servírovať tri ošípané a dve kurčatá, ale tie rodiny, ktoré si toľko nemôžu dovoliť, majú povolené hostiť ostatných jedným prasaťom a dvoma kurčatami. Počet zvierat však stále musí byť nepárny – päť alebo tri.
Zosnulého potom posadia na drevený sangadil, teda niečo ako stoličku, priviažu ho ratanovými motúzmi alebo stonkami vínnej révy a prikryjú plachtou. Sangadil umiestnia v dome mŕtveho oproti hlavnému vchodu, aby mu mohli prichádzajúci vzdať úctu, a okolo rozložia oheň, ktorého dym konzervuje.
Dotykom získať zručnosti predka
Smútok za predkom trvá niekoľko dní, počas ktorých sa prichádzajú príbuzní a známi rozlúčiť. Potom ho uložia do rakvy a sprievod ho nesie k útesu, pričom sa každý snaží aspoň trocha priblížiť a dotknúť sa truhly, lebo verí, že mu to prinesie šťastie a získa tak zručnosti zosnulého.
Keď smútiaci prídu na pohrebisko, niekoľko mužov sa vyšplhá na bralo a vyvŕta do skaly diery, pomocou ktorých následne upevnia truhlu.
Tieto zvyky praktizujú len starší obyvatelia Sagady, mladší si už osvojili západný spôsob pochovávania a ovplyvnila ich aj kresťanská viera, ktorá je tu rozšírená. Deti svojim prarodičom a rodičom robia pohreby na cintorínoch, kde ich hroby môžu navštevovať počas sviatkov dušičiek.
Zdroj: Roughguides.com, Distractify.com