Kňazi väčšinou musia rodinám pomáhať niesť rakvy. Niekedy dávajú požehnanie ešte pred pohrebnými vozidlami. „Občas musím ísť slúžiť omšu na ulicu, lebo mi vodič pohrebného auta povie, že rakvu nemožno vyložiť, pretože hrozí, že sa rozpadne,“ hovorí Miguel Pons.
Šesťdesiatjedenročný diakon sa každodenne snaží upokojovať smútiacich pozostalých. Ich bolesť im nebráni v tom, aby si všimli, že drevená rakva, často z ešte zeleného dreva, je prekrytá vetchým čiernym súknom a zle uzavretá. Niekedy hrozí, že sa okienko na rakve, ktoré je nedbalo pripevnené, uvoľní a spadne na nebožtíka.
"Ľudia sa sťažujú a hovoria mi: ‚Otče, pozrite sa na to!‘ a ja im odpovedám: ‚Viem, že je to veľmi smutné, ale čo môžeme robiť?‘ ", hovorí Miguel Pons.
Tichá sieň v nedohľadne
Sedemdesiatročný dôchodca, ktorý nechcel uviesť svoje meno, opisuje svoje veľmi zlé spomienky na pohreb matky, ktorý sa konal vlani v novembri v metropole. Hrobári podľa jeho slov nechali pozostalých čakať sedem hodín a potom dali telo zosnulej do rakvy, ktorá už na pohľad bola veľmi krehká. „A keď sme chceli mamičku spopolniť, povedali nám, že je na to už neskoro. Museli sme ju teda uložiť v rakve do hrobu,“ vysvetľuje dôchodca.
Cirkev by rada otvorila v Havane vlastnú smútočnú sieň, kde by pozostalí mohli v noci bdieť nad mŕtvym. Dnes sú k dispozícii len veľmi nehostinné a hlučné lokality, kde smúti niekoľko rodín zároveň. „Poriadnu kaplnku, kde by bolo možné zavesiť kríž a kde by ľudia nepili alkohol a dodržiavali ticho, aby sa mohli modliť,“ vysvetľuje Miguel Pons.
Foto: SITA/AP, Desmond Boylan
Podľa mnohých svedectiev nie sú problémy s pochovávaním v Havane ojedinelým javom. Pred kubánskym Národnom zhromaždení túto otázku nastolil poslanec Alexis Lorente: odvážil sa tu vyrátavať početné nedostatky v pohrebníctve, ako je primálo pohrebných áut v niektorých provinciách.
Dnes tento poslanec vysvetľuje, že úrady súhlasili s realizáciou programu, ktorý predpokladá opravy pohrebných vozidiel a zlepšenie podmienok, za akých sa zosnulí umiestňujú do márnic. Tiež kvalita dreva, ktoré sa používa na výrobu truhiel by sa mala zlepšiť. Otázkou zostáva, či sa tieto sľuby splnia.
Kremácia za 65 % platu
Problémy s pochovávaním trvajú už roky, ale cirkev na ne poukázala až po roku 1992, keď prestala byť komunistická krajina oficiálne ateistickou a ľudia sa začali vracať k cirkevným pohrebom, vysvetľuje Miguel Pons.
Podľa oficiálnych údajov zomrelo na Kube, kde sa katolicizmus mieša s africkými kultmi a kde sa prikladá veľká dôležitosť pohrebným obradom, predvlani 96 000 osôb. Štát dáva rodinám zadarmo rakvy, zaisťuje miestnosť, kde môžu bdieť nad mŕtvym, a pohreb je tiež zadarmo. Kvety je potrebné kúpiť a tiež si treba zaplatiť kremáciu, ak si ju pozostalí želajú. Spopolnenie stojí v prepočte 12 eur. To je v krajine, kde priemerná mesačná mzda predstavuje 18,5 eura, veľká suma.
Mnoho Kubáncov by si prialo, aby sa mohli na cintorín chodiť modliť k individuálnym hrobkám. Väčšinou sa však telá zosnulých umiestňujú do hrobov, ktoré môžu pojať až päť rakiev. Po dvoch rokoch sa nebožtíci exhumujú, ostatky sa spália a popol sa odovzdá pozostalým.
Je tu aj iná možnosť, ale tá vyjde v prepočte na 6 500 eur: súkromná hrobka, kam sa môžu umiestniť štyri rakvy. To si však môže dovoliť len veľmi málo Kubáncov.