Na dvojmesačnej ceste po Latinskej Amerike som si splnil hneď niekoľko snov – jedným z nich bola návšteva Čile. Krajina ma prekvapila mnohonásobne, prvý raz hneď na začiatku. Keby mi pred cestou niekto povedal, že na hraniciach budem musieť čakať ako pred otvorením supermarketu, zrejme by som neveril.
Boli zhruba dve hodiny v noci, keď autobus pravidelnej linky medzi Bolívijským mestom Oruro a Čilským Iqique zastavil pred akousi polorozpadnutou drevenou rampou – boli sme na hraniciach.
Šofér aj jeho dvaja spolujazdci nechali otvorené dvere autobusu a odišli kamsi preč. Nechápali sme, čo sa deje. Asi po hodine mi to nedalo a šiel som sa pozrieť, nezistil som však nič.
Foto: Aleš Tvrdý
Ráno, keď začalo svitať, zobudilo ma buchotanie v batožinovom priestore autobusu, dvere boli stále dokorán. Vybehol som von a zbadal som, ako sa z úložiska na kufre terigajú rozospatí šoféri. Hranice sú totiž v noci zatvorené a do krajiny sa tadiaľto dostať nedá, takže posádka si trocha zdriemla.
Jedna z najnebezpečnejších
Hneď za hranicami sme zbadali, že oproti Bolívii je Čile vyspelejšia krajina. Prašná cesta plná jám sa zmenila na hladký asfalt. Pribudli aj zvodidlá, no najmä – nikde žiadne odpadky! Cesta z vnútrozemia k pobrežiu je poriadny zaberák na brzdný systém aj nových autobusov.
Ten náš mal svoje najlepšie roky dávno za sebou a asi aj preto začal čochvíľa vydávať divné zvuky pri každom zašliapnutí pedála. A tak netrvalo dlho a „kapitán“ nášho vozidla už ležal pod plechovou obludou s rôznym náradím a spŕškou španielskych výrazov, za aké by sa nehanbili ani v štvrtej cenovej…
Nakoniec sme pokračovali v ceste. Bolo zaujímavé sledovať z okna autobusu, ako sa asfaltový pás vlní po pieskovcových kopcoch, a vytvára tak akoby čiaru hlavolamu bludiskom. Kdesi na internete som čítal, že práve tento úsek patrí medzi 20 najnebezpečnejších ciest na svete. Hranica krajiny, v spojení s prekonávaním mnohých výškových metrov na krátkej vzdialenosti od oceánu, je dozaista dôvodom, prečo je tu takýchto ciest omnoho viac.
Vytúžené osvieženie priniesla slaná voda. Vo vlnách Tichého oceána sa dalo bez problémov okúpať v spoločnosti tuleňov, ktoré tu v húfoch okupovali pobrežie. Delili sa oň len so spokojne sa tváriacimi pelikánmi, ktoré oddychovali na kameňoch alebo sa kolísali v nekonečných vlnách oceána.
Tarapaca plná piesku
Napriek tomu, že Čile je najmodernejšia krajina Južnej Ameriky, obozretnosti sa netreba vzdávať. Ako som prechádzal Iqique s fotoaparátom v ruke, viackrát ma dobroprajní domáci upozornili, že ak oňho nechcem prísť, mal by som ho schovať.
Foto: Aleš Tvrdý
Samotné mesto mi pripomínalo scény filmov kdesi z okolia Texasu. Do reality ma vždy dostala až informačná tabuľa s varovaním pred tsunami. Našťastie, počas našej návštevy sa žiadne nedovalilo a aj preto sa nám podarilo presunúť sa viac na sever do Národného Parku Lauca, kde stojí majestátna hora Parinacota.
Oblasť medzi mestami Iqique a Arica patrí medzi najznámejšie vinárske oblasti. Vinárom asi netreba slávny región Tarapaca, ktorý prepožičal svoj názov aj vínu, zvlášť predstavovať. Avšak, aby som bol úprimný, nerozumiem, kde tu to hrozno pestujú. Všade navôkol, kam oko dohliadne, je len piesok, púšť, skaly… Naozaj ojedinele sa dá niekde v diaľke zazrieť malá zelená škvrna tiahnuca sa okolo rieky.
Pozor na závraty
V Čile treba veľmi dôrazne myslieť najmä na zdravie. Od pobrežia sa tu totiž dá dostať v priebehu niekoľkých minút do nadmorských výšok viac než 3 000 m n. m. A to už nie je žiadna sranda. Sám trpím nevoľnosťami tohto charakteru, a preto je dobré nechávať si čas na aklimatizovanie.
Foto: Aleš Tvrdý
Netrvalo dlho a náš autobus sa už pomaličky zahryzával do cesty, ktorá sa kľukatí tisíc a jednou zákrutou, akoby priamo do oblakov.
Nevedeli sme však, kde vystúpiť, aby sme sa dostali k vulkánu Parinacota, a tak sme šoférovi dôkladne v mapách ukazovali, kam máme namierené. Po malej porade so spoluvodičom nás s úsmevom uistil, že nám zastaví na najlepšom mieste.
Vystúpili sme a autobus sa stratil v kúdole prachu, ostali po ňom len stopy pneumatík na ceste a rachot motora v diaľke. Všade navôkol boli krásne zasnežené štíty kopcov, ktorých vrcholce siahali mnohokrát do výšok viac ako 5 000 m n. m.
Po členky v popole
Plní odhodlania a túžby vystúpiť na Parinacotu sme sa s ťažkými batohmi na pleciach vybrali mesačnou krajinou, kde sme za dva dni nestretli ani živú dušu. A to aj napriek tomu, že sme prešli aj rovnomennou dedinkou, ktorá v tej dobe hrdo hlásila 29 obyvateľov. Bola však úplne prázdna a ticho, ktoré sa všade navôkol dalo priamo počuť, znelo magicky. Takéto miesta na Zemi priam zbožňujem!
Náš trek sa začal v znamení prekonávania pôdy v kombinácii so suchou trávou, ktorú občas vystriedali malé políčka s kamennými nánosmi. Okolo nás žblnkotali ľadové a krištáľovo čisté potôčiky a ďalej sa vlievali do menších alebo väčších jazier. Po ich hladkých hladinách sa bezstarostne premávali vysokohorské vtáky a v diaľke nad nimi sa pásli alpaky.
Ako sme stúpali vyššie, trávu a vodu striedali väčšie a menšie kamene a po čase bol všade už len čierny sopečný prach, do ktorého sme sa po členky zabárali. Zanedlho nás tma a chlad prinútili zastať a utáboriť sa.
Zmrznutých nás hneď rozohrial pohľad zo stanu na Parinacotu so zasneženým vrcholcom, ktorá akoby nás vítala. Jej končiar sa odrážal v pokojnej vode priľahlého jazera, bol to nádherný pohľad.
Sopka sa nechala fotiť
Snívať o niečom je krásne, no keď som stál zoči-voči svojmu naplnenému snu, nechcelo sa mi veriť, že to je realita. Skôr, ako som sa pustil do fotenia, sadol som si na chvíľu a len tak som si vychutnával krásu života. V tej chvíli som mal pocit, že na svete neexistuje nič okrem mňa a vulkánu, ktorý ma hypnotizoval svojou prítomnosťou. Vyzeralo to, akoby som čakal na povolenie či súhlas, aby som si ho mohol nafotiť.
Foto: Aleš Tvrdý
Po krásnom dni strávenom v spoločnosti Parinacoty sme museli pokračovať ďalej. Naše unavené kroky smerovali opäť k hraniciam s Bolíviou. Našťastie sa nám podarilo stopnúť kamión, ktorý nás odviezol. So šoférom sme toho veľa nenarozprávali, no dodnes sme mu veľmi vďační. Možno ani len netuší, ako nám pomohol. S takmer 25-kilogramovými ruksakmi na pleciach prešľapať po mesačnej krajine v priebehu dvoch dní bezmála 40 kilometrov, bolo pre nás naozaj dosť.
Verím, že tento krátky pobyt v Čile nebol môj posledný, lebo táto krajina ponúka ešte omnoho viac. Bolo to však veľmi príjemné zoznámenie. Veľakrát som už počul, že „prvý dojem sa už nikdy nedá napraviť“. V tomto prípade dopadol na výbornú a už teraz sa teším na naše ďalšie rande!