Viacerí turisti, ktorí navštívia Thajsko, sa rozhodnú „vybehnúť si“ odtiaľ do susednej Kambodže. Často doslova len na dve noci. V relatívnej blízkosti thajsko-kambodžskej hranice sa totiž na severozápade Kambodže nachádza mestečko Siem Reap a v rámci neho svetoznámy chrámový komplex Angkor Wat. Je to symbol Kambodže a hlavná turistická atrakcia krajiny.
V Thajsku ešte človek môže byť „dovolenkárom“, ale pri ceste do Kambodže je nevyhnutné stať sa „cestovateľom“. Dostať sa na thajsko-kambodžskú hranicu, prekročiť ju a dopracovať sa do Siem Reapu, znamená zažiť aj trochu nepohodlia a nervov.
Samozrejme, z Bangkoku sa dá do kambodžského Siem Reapu za hodinu preletieť, v porovnaní s letenkou z Európy je to však v topsezóne neúmerne drahé. Tak sme sa rozhodli, že Kambodžu z Thajska „urobíme lacno po zemi“.
Počas jazdy si čistil ucho
Jednou z najlacnejších možností (cca 16 eur), ako absolvovať trasu thajský Bangkok – kambodžský Siem Reap, je tzv. direct bus. Logicky drahší je taxík a minivan, keďže vezú menej cestujúcich. Direct bus, čiže priamy autobus, je služba, aká funguje len relatívne krátko.
Foto: Dávid Popovič
Doposiaľ sa z Thajska do Siem Reapu dalo po zemi dostať jedine tak, že ste prišli po hranicu, tam vás vyložili z dopravného prostriedku, hranicu ste prešli pešo a na kambodžskej strane ste si museli zorganizovať ďalší odvoz.
Červený „direct bus“ vyzerá na plagátikoch thajských cestoviek super, má vraj klimatizáciu, wifi, ale výhodou má byť najmä to, že prejde cez thajsko-kambodžskú hranicu aj s batožinou až do Siem Reapu.
Samozrejme, z autobusu treba pred hranicou vystúpiť a absolvovať ju so všetkými otravnými vybavovačkami pešo. Ale aspoň so sebou v tej horúčave neťaháte cestovné tašky. Na druhej strane hranice doň zas naskočíte a fičíte až do Siem Reapu, kde už máte angkorské chrámy postavené v khmérskom stavebnom štýle takmer na dosah.
Foto: Dávid Popovič
V Ázii treba počítať s tým, že nič nie je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Autobus bol červený. To bola pravda. Nebola v ňom wifi. Zvnútra bol celý obložený žltými indickými dečkami, z ktorých viseli strapce.
Neskôr som zistila, že to malo veľkú výhodu, pretože ho bolo možné ľahko identifikovať medzi viacerými inými červenými autobusmi. Šofér počas cesty jednou rukou telefonoval a druhou rukou sa s pomocou vatovej tyčinky špáral v uchu.
Napriek tomu, že sme s kamarátkou sedeli na prvom sedadle rovno pred čelným sklom, nerušene som si počas jazdy čítala krimi od Dominika Dána. Hlavný hrdina v knihe bol predsa na tom podstatne horšie – on už bol zavraždený.
Čo tu na mňa vrieskate?
Po thajsko-kambodžskú hranicu to s cikpauzami trvalo od rána asi do jednej popoludní. Kilometer pred hranicami autobus zastal pred akousi reštauráciou a dnu vhupol vysmiaty „manažér autobusu“. Vyzval nás vystúpiť a vojsť do reštaurácie, kde sme si za stolom mali vyplniť žiadosť o kambodžské víza. Celý tento špás vraj bude stáť 45 amerických dolárov, oznámil nám.
Foto: Dávid Popovič
Lenže kambodžské víza oficiálne stoja 30 dolárov. Bolo nám jasné, že 15 dolárov má tento „týpek“ v úmysle strčiť si za každého z nás do svojho vrecka. Oznamujeme mu, že víza stoja 30 dolárov a máme v pláne vybaviť si ich samy. Nie je to nijaké umenie, v dlhom rade pred colnicou budeme musieť stáť aj tak všetci a svoj pas mu do ruky nedáme.
„Tak to budete na víza čakať tri dni,“ povie naštvane, snažiac sa u nováčikov vzbudiť dojem, že bez protekcie to na hraniciach fungovať nebude. Keďže môj manžel prešiel túto hranicu už štyrikrát a naposledy mesiac pred nami, mám presné inštrukcie, ako sa nedať oklamať.
K nášmu protestu sa pridávajú traja mladí Japonci a skončí to tak, že „manažér busu“ stratí nervy a kričí: „Čo tu na mňa vrieskate?!“ Pokojne mu hovorím, že nikto naňho predsa nevrieska. Slovenku ešte asi vrieskať nepočul. Ochotne predvediem!
Toto nie je hromadný zájazd organizovaný cestovkou. Ľudí tu spája jedine to, že cestujeme v jednom autobuse. Každý však ideme sám za seba a zaplatili sme si transport. O nijaké iné služby nestojíme a ani sme si ich nedohodli: „Tak si choďte sami!“
Foto: Dávid Popovič
Prázdny červený autobus aj s našou batožinou medzitým niekam zmizol a pred reštauráciou stojí len hŕstka zmätených ľudí. Kde je hranica? Spoločne s Japoncami si piati berieme niečo ako veľký tuk-tuk, ktorý nás za 100 thajských bahtov (cca 2,60 eura) na osobu odvezie tesne k hranici. Je to asi 250 metrov. Tiež dobrý biznis. Ani bratislavskí taxikári taký nemajú.
Nijaké tabule ani navigácia
Thajsko-kambodžská hranica nie je pomyselné miesto v podobe akejsi čiary, ktorú prekročíte a ste „na druhej strane“. Je to niekoľko stoviek metrov, ktoré musíte prekráčať. Najprv budova s miestnosťou a presklenými boxmi s okienkami, za ktorými sedia thajskí colníci. Tí vám dajú pečiatku, že ste opustili ich krajinu.
Zo šiestich presklených boxov obyčajne funguje polovica a pred nimi sa tvorí kľukatiaci sa rad turistov. Tieto chvíle si ešte treba užiť, lebo je to posledná miestnosť s klimatizáciou. Odteraz bude celý proces prekročenia hranice prebiehať pod holým nebom alebo strechou z vlnitého plechu.
Foto: Dávid Popovič
Po dvojhodinovom čakaní v rade a opustení Thajska následne kráčate po kraji hlavnej cesty s množstvom rôznych stánkov, žobrajúcich detí, psov, ľudí posedávajúcich či občas spiacich na zemi a medzi rôznymi neidentifikovateľnými stavbami hľadáte budovu, kde vám predajú kambodžské víza.
Až neskôr sa dozvedám, že stavby po oboch stranách cesty sú kasína. V Thajsku sú zakázané, a tak Thajčania chodia hrať sem. Aby ste boli v obraze, nijaká navigácia ani prehľadné tabule sa nekonajú.
Aj preto sa stalo, že najprv vystojíme ako „Jano v meste“ dlhý rad pred jednou búdkou s okienkami, aby sme zistili, že toto je už pasová kontrola, kde sa pečiatkujú kambodžské víza. Okolo miesta, kde sa víza predávajú, sme museli prejsť bez povšimnutia.
Kambodžskí „podávači“ a „lepiči“
Tak zas sa treba vrátiť kúsok naspäť. Vidíme búdku s nápisom „Informácie“. Pýtam sa informátora, kde kúpime kambodžské víza. Namiesto toho, aby proste ukázal prstom na vchod, ktorý má po ľavej ruke, pýta si pasy a 40 dolárov na osobu za to, že nám 30-dolárové víza vybaví a prinesie. Slušne sa poďakujeme a hľadáme ďalej. Odteraz „sekáme milotu“!
Foto: Dávid Popovič
Konečne. V miestnosti, kde predávajú kambodžské víza, je jedno presklené okienko, za ktorým lepia do pasov víza štyria muži v uniformách a inkasujú oficiálnu sumu. Dvaja, tzv. podávači, stoja pred okienkom a ich práca spočíva v tom, že vám zoberú z ruky vyplnený formulár o vstupe do krajiny, pas, podajú ho tým ďalším za okienkom a vypýtajú si za tento rutinný pohyb 100 thajských bahtov.
Keď sa po anglicky opýtate, aký je to poplatok, bez slova zoberú do ruky papier, kde je rukou čiernou fixkou napísané: VISA 30 USD + 100 BHT. Je jasné, že je to čistá zlodejina na turistoch a „stovečka za stovečkou“ putujú do úradníckych vreciek.
Tak to tu jednoducho chodí a 2,60 eura je predsa len podstatne nižší úplatok, ako si pýtal za svoje služby samozvaný „manažér autobusu“. A tak každý bez reptania zaplatíme. Alebo riskneme, že si naše pasy položia niekam nabok a budú sa tri hodiny tváriť, že majú inú prácu?
Kreslil si na bruchu na chodníku
Teraz už máme v pasoch nalepené víza a môžeme sa vrátiť do radu, ktorý sme si už predtým raz vystáli a zopakovať si čakanie. Našťastie, colníci, ktorí pečiatkujú víza a skenujú pasy, si už nijaký úplatok nepýtajú. Asi sa delia s tými predchádzajúcimi.
Foto: Dávid Popovič
Nastal čas hľadať náš autobus, v ktorom sme nechali veľkú batožinu. Ktorýsi z Japoncov ho nájde odstavený pri jednom z kasín. Je však zamknutý a nikto v ňom nie je. A tak čakáme. V jednom z pouličných stánkov si za dva americké doláre kúpime tri malé plechovky kambodžského piva, sedíme na múriku, popíjame a pozorujeme ten virvar navôkol.
Ak idete do Kambodže len do Siem Reapu a pozrieť si chrámy, nepotrebujete vymieňať peniaze na kambodžské riely. Všade sa dá bez problémov platiť americkými dolármi, len treba mať drobné jeden- a päťdolárové bankovky. Vstupné do Angkor Watu stálo 20 amerických dolárov. Od tohtoročného februára je to však vraj už 37 dolárov.
Cez hranicu po ceste chodia neuveriteľné „povozy“. Do vlečky, akú by mal ťahať traktor alebo kamión, je zapriahnutý jeden človek a ďalší traja ju tlačia. A naložená je do výšky troch dospelých ľudí. Chcela by som vedieť, ako tento náklad na colnici skontrolujú a presvietia.
Foto: Dávid Popovič
Žobrajúca Kambodžanka položí svoje dojčiatko rovno do kaluže predo mnou, a to sa začne naťahovať po plechovke piva položenej na múriku.
Asi 6-ročnému chlapcovi, ktorý sa tu už dlho obšmieta, darujeme pero a zopár listov z notesa. Ľahne si pred nás na brucho priamo na chodníku a začne si kresliť. Popri ňom fičia nákladiaky, ale on sa asi cíti ako v škole.
Skrátim to. Napriek tomu, že my sme jeden rad museli vystáť dvakrát, na ostatných z autobusu sme čakali ešte dve hodiny.
Kedysi prašná cesta, dnes asfaltka
Môj manžel si ešte pamätá, ako sa v roku 2004 pomaly „drmolil“ z kambodžskej hranice do mestečka Siem Reap po prašnej ceste, kde v miestnom preplnenom minivane cítil každú jamu. Dnes tam vedie asfaltka a hoci to nie je práve „highway“, stovkou sa „fičať“ dá.
Foto: Dávid Popovič
V Kambodži nie je nijaké pouličné osvetlenie a v Ázii sa po šiestej večer stmieva, takže čoskoro je všade tma ako v rohu, len v domoch riedko popri ceste svieti jedna žiarovka.
Ani výber hotelov v Siem Reape vtedy zďaleka nebol taký ako dnes, pohodlne si ich zarezervujete online a sú ešte lacnejšie ako v Thajsku. Siem Reap je dnes komerčné turistické mestečko, kde si v reštaurácii spokojne môžete objednať dokonca aj európske hranolčeky a za dva americké doláre si môžete dať pohodlne obhryzkávať tvrdú kožu na chodidlách rybičkami Garra rufa a ešte vám do ruky v tej cene prinesú aj studené pivo.
Náš autobus dorazil do Siem Reapu o pol deviatej večer. Na tmavom parkovisku už čakali na biznis miestni chlapíci s tuk-tukmi, aby nás porozvážali do hotelov. Ťažko sa zjednáva cena, keď vystúpite v tme, vôbec neviete, kde ste, ani kde je váš hotel.
Foto: Dávid Popovič
Šofér autobusu nie je taký hlúpy, aby nás vyložil v centre mestečka, kde to žije, bary a reštaurácie sú plné turistov a koná sa nočný trh. Odtiaľ by sme sa mohli rozbehnúť na všetky strany a nebodaj nájsť náš hotel podľa mapy mesta. A tak sme museli súhlasiť so štyrmi americkými dolármi za kratučkú cestu do hotela.
Náš vodič tuk-tuku sa volal Puli a hneď sa snažil dohodnúť si biznis na druhý deň. Vraj pre nás ráno príde pred hotel a bude nás voziť počas prehliadky chrámového komplexu Angkor Wat.
Dohodli sme sa na cene 15 dolárov. Bolo to jednoduchšie, ako si niekoho rýchlo hľadať ráno a Puli o ten celodenný biznis, samozrejme, veľmi stál. Angkor Wat čaká!
Osem fliaš alkoholu
Nebudem sa rozpisovať o Angkor Wate, lebo o jeho histórii a jednotlivých chrámoch si každý prečíta v bedekri. Počas našej európskej zimy je v Ázii ako takej topsezóna a v porovnaní s nie tak dávnou minulosťou (naposledy som tam bola v roku 2009) sú dnes v chrámovom komplexe davy turistov.
Foto: Dávid Popovič
Nie je možné cvaknúť jediný záber, aby tam niekto neželaný nebol. V chráme, ktorý turisti jednoducho volajú „Tomb Rider Temple“ podľa známeho filmu, kde hrala Angelina Jolieová Laru Croft, stojí pred miestom známym z filmových záberov rad ľudí, aby sa tam mohli odfotografovať. Vrátane mníchov v oranžových rúchach a s veľkými smartfónmi v rukách.
Naspäť z Kambodže sme sa už rozhodli nepoužiť „direct bus“. Cesta vanom, kde nás bolo jedenásť, stála zo Siem Reapu po hranicu 6 dolárov a trvala podstatne kratšie. Nestihli sme z neho na hranici s batožinou ani vystúpiť, už nás akýsi chlapík tvrdiaci, že na thajskej strane nás čaká jeho brat, označil nálepkami a pýtal sa, kam chceme ísť ďalej.
Povedali sme mu, že sa po prekročení hranice naspäť do Thajska potrebujeme taxík, aby sme sa dostali na letisko, lebo z Bangkoku odlietame. Tvrdo sme to zjednali na 2-tisíc bahtov (53 eur). Cez hranicu sme prešli rovnako ako pred dvoma dňami, len z opačnej strany.
Foto: Dávid Popovič
Kambodžania nám pri výstupe odobrali odtlačky prstov. Víza do Thajska sme síce nepotrebovali, ale pred vstupom do krajiny sme pred okienkami s pasovou kontrolou čakali tri hodiny. Ľutovali sme všetky tamojšie rodiny s deťmi.
Keďže sme veľkú batožinu mali so sebou, tentoraz nám ju röntgenovali. Ruskej rodine pred nami našli v kufri 8 fliaš tvrdého alkoholu a dvojica s dvoma malými deťmi nevedela pochopiť, prečo sa do Thajska môže doviezť len liter na osobu, pričom maloletí sa do toho nerátajú…
Váš šofér netrafí na letisko
„Treskúca sranda“ nastala, keď sme sa ocitli pred reštauráciou, kde sme pred vstupom do Kambodže vypisovali formuláre. Hádajte, kto bol brat Kambodžana, ktorý nám mal na tejto thajskej strane zorganizovať taxík od hranice na bangkocké letisko? Keď nás podvodníček „manažér autobusu“ po dvoch dňoch zbadal, široký americký úsmev mu zamrzol ako voda na Gerlachu v januári.
Foto: Dávid Popovič
Keď počul cenu, za akú nám má dať taxík, skoro sa rozplakal. Keď sa dozvedel, že polovicu ceny dám jeho šoférovi najprv a zvyšok až pred letiskom, takmer chytil mŕtvicu. V rámci zachovania vlastného zdravia sa však rozhodol, že dvoch ženských zo Slovenska sa už raz a navždy chce zbaviť. Posadil nás do vanu a inštruoval šoféra.
Ten naštartoval a diabolskou stotridsiatkou, pri ktorej na tomto type auta vibrovali aj sklá v gumenných okenných rámoch, fičal päť hodín po thajských cestách. Bez slova. Myslela som, že je naštvaný, preto s nami ani slovka neprerečie. „Manažér autobusu“ mu iste pred jazdou povedal svoje. Napokon vyplynulo, že po celý čas mlčal, lebo nevedel ani ceknúť po anglicky.
V Bangkoku hodnú chvíľu nervózne jazdil po trojprúdových diaľniciach s rôznymi nadjazdmi a podjazdmi a do toho rozčúlene telefonoval. Netušili sme, čo sa deje. Už bola tma ako v rohu, keď v istej chvíli odstavil auto na krajnici, vystúpil, otvoril zadné dvere a podal mi svoj mobil.
Foto: Dávid Popovič
Na druhej strane linky bol „manažér autobusu“. Do kelu! „Váš šofér nevie trafiť na letisko,“ hovorí mi ľadovým hlasom po anglicky. „Musíte vystúpiť z vanu a na letisko si chytiť nejaký miestny taxík.“ Na diaľnici! Super!
Nadýchla som sa: „Druhú polovicu peňazí neuvidíte!“ V tej chvíli pred naším vanom zastavil taxík. Neviem, či to bola náhoda, alebo medzitým niekomu zavolali. Dohodli sme sa, že šoférovi vanu doplatíme dohodnutý zvyšok peňazí a on z nich už miestneho taxikára v osobnom aute vyplatí. Vybavené.
Keď sme zastali pred letiskom v Bangkoku, celkom sa nám uľavilo. Dokonca sme stihli svoj let. Ale bol to teda úlet!