Nešťastní strážcovia lesa v Keni: My ubližujeme prírode?

Z mesta Eldoret odchádzame mikrobusom veľmi skoro ráno, ešte za tmy.

08.03.2015 07:00
sengweri02 Foto:
Sengweri - majú opustiť svoje domovy.
debata (2)

Čoskoro stúpame strmými serpentínami po prašnej ceste vyššie a vyššie. Vychádza slnko. Vidíme domčeky z hliny s okrúhlym pôdorysom, polia a deti na ceste do školy. Keď na chvíľu vystúpime z mikrobusu, podávajú nám na pozdrav malé studené rúčky. Uprostred Afriky, v nadmorskej výške takmer tritisíc metrov, klesajú v noci teploty na pár stupňov nad nulou.

Pokračujeme v ceste a moji sprievodcovia ožívajú. „Vidíš tie krásne vysoké hory? Tam ideme,“ ukazujú mi prstom so širokými úsmevmi. Paul Kibet a Elias Kimaiyo sú Sengweri. Nešťastnému kmeňu z Cheraganských hôr hrozí tragédia po tom, ako ľudí začala kenská stráž prírody vyháňať z domovov pre rozširovanie národného parku.

Sengweri tvrdia, že sa o svoj les starajú dobre. Foto: Jana Čavojská
sengweri15 Sengweri tvrdia, že sa o svoj les starajú dobre.

Kmeň lovcov a zberačov

Zjazdná prašná cesta končí za dedinou Kapyego. Ďalej pokračujeme pešo. Do kopca krásnym starým lesom až hore, kde rastie menej stromov a sú tam rozľahlé pasienky. Cítim strmý kopec aj nadmorskú výšku. Snažím sa držať krok s Paulom a Eliasom a ledva lapám po dychu.

„Cítiš, ako sa ti pľúca plnia čerstvým voňavým vzduchom?“ rozplývajú sa moji sprievodcovia. Paul, starší z dvojice, sa pristavuje pri stromoch a bylinkách, aby mi opísal ich liečivé účinky. Tridsaťštyriročný Elias spomína, ako sa ešte ako malý chlapec naučil strieľať z luku. Každý sengwerský muž dokázal v tých časoch uloviť zviera lukom a šípom. „Nelovili sme však bezohľadne,“ upozorňuje Elias. „Mali sme prehľad o zvieratách, vedeli sme, ktorých je dosť a ktoré musíme nechať na pokoji, aby sa rozmnožili.“

Sengweri boli dlho lovci a zberači. Chovali tiež včely a pásli dobytok. Paul mi ukazuje červené cédre a dutinu mŕtveho stromu, z ktorej si jeden zo susedov urobil včelí úľ. Nikto nesmie vyťať živý strom na drevo na kúrenie alebo stavbu domu, prízvukujú mi moji sprievodcovia. Podľa nepísaných pravidiel Sengwerov možno použiť iba drevo z mŕtvych stromov.

Vypálené domy

V Cheranganských horách žije približne dvanásťtisíc Sengwerov. Kenská vláda v rámci projektu znižovania emisií a opätovného zalesňovania, ktorý realizuje s finančnou podporou Svetovej banky, plánuje toto územie chrániť tak prísne, že jeho pôvodní obyvatelia tam už nemajú miesto. Vraj musia ustúpiť novým stromom a ochrane prírody. „Ale ako prírode ubližujeme?“ nechápe Paul. „My sa staráme o stromy a zvieratá. Rastú nám tu vzácne červené cédre, ale nikdy sme neobchodovali s ich drevom. To robí teraz vláda a pred ňou kolonizátori.“

Pred dvoma rokmi vtrhli štátni lesníci do Paulovej a Eliasovej dediny Embobut hore v kopcoch a zapálili ľuďom domy. Zhorelo všetko vrátanie oblečenia a potravín. Elias už nenecháva nič na náhodu, všade so sebou nosí malú kameru, všetko nakrúca a videá vešia na youtube. Podobné incidenty sa totiž opakujú doteraz. Prechádzame okolo pozostatkov zvalených múrov. Sengweri sa nechcú sťahovať. „Kam pôjdeš, keď nemáš inú zem?“ pýta sa Paul. Má však aj iný, oveľa vážnejší dôvod. „Naše sväté miesta a duchovia,“ hovorí. „Tí sa nedajú presťahovať.“ Mestá sú podľa neho znečistené. Úprimne sa čuduje, ako v nich môže niekto dobrovoľne žiť.

Konečne sa vyškriabeme až hore. Stretávame niekoľko pastierov kráv. Práve podojili a chvíľu voľna využívajú na oddych. Ležia na tráve na slniečku, len sa tak pozerajú alebo sa medzi sebou rozprávajú. Keď mi jeden z nich povie, že dole, do dediny, chodí dvakrát denne odovzdať mlieko do výkupu, úprimne obdivujem ja jeho.

Krajina Sengwerov je plná duchov predkov a...
Sengweri - majú opustiť svoje domovy.
+7Kaviareň v Kapyegu, poslednej dedine kam ešte...

Listy a žaloby

Jeden z mužov nás volá k sebe. Jeho prístrešok tvorí zopár palíc a natiahnutý igelit. „Ľudia majú z lesníkov strach, ušli ešte hlbšie do pralesa a skrývajú sa,“ tvrdia moji sprievodcovia. Doteraz vraj lesníci zničili osemsto domov. Časť ich obyvateľov odišla dole do dediny. Muži, ktorí tu zostali, však nechcú svoju pôdu opustiť. Usmievajú sa a krútia hlavami pri otázke, či by dokázali žiť inde.

„Na súd sme dali veľa žalôb, ale nemyslím si, že nám to pomôže. Kenské súdy sú skorumpované,“ hovorí Paul, ktorý radšej začal písať do OSN. Listom sa obrátil aj na prezidenta Svetovej banky. Poprosil ho, či by si počas oficiálnej návštevy Kene nenašiel čas na stretnutie so zástupcami Sengwerov, ktorí trpia pre program na ochranu prírody, financovanému jeho inštitúciou.

„Odpísal, že nebude mať čas. Ale aspoň odpísal,“ konštatuje Paul. Nerozumie, ako môžu byť jeho ľudia, ktorí toto miesto obývajú stáročia, zrazu v lese nelegálne. Cestou naspäť do civilizácie uvažuje, prečo vláda zrazu potrebuje pôdu jeho na ochranu stromov, vody a gibonov. „My predsa prírodu a les neničíme. Pozri sa okolo. Stromy tu rastú, kvety kvitnú, rieka tadiaľto stále tečie a jej voda je čistá.“

Ktovie, prečo treba prírodu zrazu chrániť pred Sengwermi.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Afrika #keňa #Eldoret #Sengweri