Foto: Milan Čupka, Pravda
Je krátko po polnoci a všetci turisti od rána (už) včerajšieho dňa prešli viac ako 80 kilometrov. Majú toho dosť. Dobrá otázka, zlé miesto. Možno sa mal zvedavec pýtať na štarte v Bratislave – prečo sa tých takmer 700 ľudí rozhodlo nádherný júnový deň stráviť úmorným pochodom cez Malé Karpaty.
Keď v kultovej knihe Douglasa Adamsa Stopárov sprievodca galaxiou zostrojili superpočítač, ktorý mal za úlohu nájsť odpoveď na otázku života, vesmíru a všetkého, stroj zo seba (po 7,5 milióna rokov) vychrlil túto odpoveď: 42. Zhodou okolností najznámejší slovenský diaľkový pochod cez hory, známy ako Trnavská stovka, si tento rok zaknihoval práve 42. ročník. Počas sto kilometrov dlhej túry z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom hrebeňom Malých Karpát možno človek nenájde odpovede na otázky života, vesmíru a všetkého, minimálne však lepšie spozná sám seba. A ak nič iné, zistí aspoň to, či je za 24 hodín schopný prejsť 100 kilometrov.
„Každý rok máme na štarte aj takých, ktorí predtým nikdy neabsolvovali žiadny diaľkový pochod, voláme ich pokušitelia či pokušiteľky,“ rozhovorí sa Ivan Nižňan, jeden z organizátorov podujatia. Sám prešiel už viac ako sto "stoviek”, no tvrdí, že popularitou sa tej Trnavskej žiadna nerovná. Najmä v posledných rokoch zažíva akcia druhé zlaté časy. Tie prvé boli na prelome 70. a 80. rokov. Pochod vznikol preto, aby preveril kondíciu horolezcov. Začiatky však neboli jednoduché ani pre nich. V roku 1972 sa na trasu vydali až v novembri a pre zlé počasie skončili už na Pezinskej Babe. O rok neskôr zastavila horolezcov v septembri neobyčajná horúčava – dostali sa len po Havraniu skalu.
História Trnavskej stovky sa teda začala písať až v roku 1974 a veľmi rýchlo si získala takú popularitu, že na štarte stálo aj vyše tristo turistov. "Organizátori chceli potom v najlepšom skončiť a hrozilo, že desiaty ročník bude posledný. Našťastie, našli sa ľudia, ktorí sa rozhodli pokračovať, a tak sa pochod organizuje bez prestávky každoročne až dodnes,” pokračuje Nižňan. Mimochodom – jedenásty ročník, ktorý pôvodne už nemal byť – sa končil po prvý a posledný raz v meste, po ktorom pochod nesie meno – teda v Trnave. Trnavská stovka inak svoje pomenovanie získala vďaka klubu, ktorý ju pôvodne zastrešoval – po Slávii Trnava.
Nestačí mať v nohách
A ako vlastne taký diaľkový pochod vyzerá? Autor tohto článku si ho vyskúšal na vlastnej koži a 6. 6. o šiestej ráno sa ocitol na štarte so stovkami ďalších „diaľkoplazov“ ako sa účastníci dlhých pochodov často nazývajú. Prvé kilometre sú krásne, no pre klasických turistov zároveň trochu frustrujúce. Slnko ešte veľmi nepečie, a tak sa kráča príjemne. Zároveň však každú chvíľu okolo „preletí“ cyklista alebo bežec – nové elementy starej turistickej akcie – ktoré sú však už jej stabilnou súčasťou. Koliba, Biely kríž, Pezinská Baba… Nohy poslúchajú, a ak človek trochu športuje, s energiou ešte nemôže mať problém. Viacerí nováčikovia v hlave počítajú, že pri takomto tempe budú v cieli určite ešte pred polnocou. Lenže…
Foto: Milan Čupka, Pravda
Lenže, keď má človek v nohách vzdialenosť maratónu, začínajú oťažievať. Kde-tu sa vyskytne prvý otlak. A do tejto nepohody prichádza stúpanie na vrch Vápenná s polkilometrovým prevýšením, najťažšie na celej trase. "Mám na to? Neodídu mi nohy úplne? Prečo to vlastne robím?” Tieto a mnohé iné otázky rozoberá ticho v hlave takmer každý účastník na ďalšom úseku cesty – nekonečnom pozvoľnom klesaní do obce Buková. Časť trasy, ktorá viac ako nohy preverí psychickú odolnosť. "Áno, vraví sa, že nestačí mať len v nohách, treba aj psychické odhodlanie. A k tomu dobré topánky,” pritakáva s úsmevom Nižňan. Kritický je 65. kilometer. Nie, žiadny kopec ani komplikované klesanie. Len krčma v Bukovej s výborným gulášom.
Kto neskončí tam, toho od dosiahnutia cieľa zväčša odstavia už len zdravotné komplikácie. Z Bukovej sa odchádza často už potme, a to sú ľudia okamžite družnejší, nikto neprejde okolo druhého bez toho, aby neprehodil aspoň pár slov. V Dobrej Vode, asi desať kilometrov pred cieľom, je ďalšia krčma, tu sa však obyčajne nekončí. Hovorí nám to 75-ročný bielovlasý pán so šatkou okolo krku uviazanou lepšie, než ju mal Hviezdoslav. Na pochode je už 23. raz. „K cieľu vyráža skôr – ste mladí, určite ma dobehnete,“ vraví s tajomným úsmevom. Vidíme ho, samozrejme, až v cieli – na štadióne v Brezovej, kde zničeným dvadsiatnikom a tridsiatnikom čakajúcim na odvoz či prvý ranný autobus rozpráva historky z minulých ročníkov…
Pochod ako antidepresívum
V cieli sa krátko po nás ocitne aj mladý muž, ktorý sa snažil na 80. kilometri márne zistiť, prečo sa ľudia na pochod vlastne vydali. Otázku opakuje, odpovede sa rôznia. Okrem tých očakávaných ako – „Kondička“. „Chcel som vedieť, či to zvládnem.“ „Zo zvyku, chodím sem už roky“ – zaznie aj jedna zaujímavá reakcia. „Vždy tu stretnem takých milo podivných ľudí – profesora, čo mi dáva po ceste prednášku, chlapíka, čo pochod prechádza s plnou poľnou, dôchodcu, čo nemá ruksak, ale igelitku, alebo chalana, čo ide v ľanovom hábe a uzlíčkom na palici,“ hovorí mladík, ktorý má na konte šesť štartov a tri „dojazdy“. Vystihuje, že Trnavská stovka je tak trochu iný pochod.
V posledných rokoch sa popri zvýšenej popularite behu totiž s diaľkovými pochodmi roztrhol ruksak. Niektoré sú určené len pre bežcov, aj tie turistické sa však predháňajú v tom, kto ponúkne náročnejšiu trasu, vyššie prevýšenie. Aj na Trnavskej stovke človek prekoná vyše 3 300 výškových metrov, no patrí vlastne k tým najľahším. Vďaka tradícii, vysokej účasti a faktu, že súťažiacim sa nemeria presný čas, má podujatie aj silný spoločenský, nielen športový charakter. V minulosti, tak ako aj dnes, však mali diaľkové pochody aj svojich odporcov. Nižňan napríklad s úsmevom spomína, ako jeho klubu Tesla za minulého režimu papaláši zakázali „teslácku“ stovku. „Načo je to dobré, súdruhovia, takto sa zbytočne vyčerpávať,“ zneli ich argumenty.
„Tak sme miesto stovky spravili akciu 2×50 a dosť. Oni boli spokojní, lebo nevedeli, že medzi tými dvomi päťdesiatkami je len desaťminútová pauza,“ smeje sa. Dnešní kritici zase hovoria o nadmernej záťaži pre kĺby a organizmus. S tým však nesúhlasí pravidelný účastník diaľkových pochodov (dnes ako bežec, kedysi ako turista) Ľubomír Okruhlica, lekár a expert na liečbu drogových závislostí. „Naopak, ak človek športuje pravidelne a k tomu si pridáva aj diaľkové pochody, spevňuje sa mu svalstvo, má to dobrý vplyv na kĺby, kosti,“ mieni. Svojim pacientom vzhľadom na ich zdravotné problémy náročné diaľkové pochody zvyčajne odporúčať nemôže, pobyt v prírode však áno. „Takéto dlhé aeróbne aktivity dokonca pôsobia ako antidepresívum,“ dodáva.
Rovníkový odznak
Sto kilometrov peši bez prestávky na spanie. Čo jedným môže pripadať ako neskutočný výkon, pre iných je len odrazovým mostíkom. Svedčí o tom napríklad aj dvojica účastníkov tohtoročnej Trnavskej stovky, ktorí sa z Brezovej pod Bradlom vybrali peši naspäť do Bratislavy. Takmer 200 kilometrov prešli za 38 hodín. Aké sú však ľudské limity pri pešej chôdzi bez prestávky? Podľa Guinnessovej knihy rekordov prešiel najdlhšiu vzdialenosť bez spánku Belgičan Georges Holtyzer. V roku 1986 dokázal kráčať neuveriteľných 6 dní 10 hodín a 58 minút. Prešiel vzdialenosť viac ako 670 kilometrov, čo je, akoby odkráčal z Bratislavy až za Varšavu!
Foto: TK Filozof
Čo sa týka tratí porovnateľných s Trnavskou stovkou, 100 kilometrov najrýchlejšie odbehol Brit Donald Ritchie, za 6 hodín a 10 minút (ale po rovine, Trnavskú stovku s 3 300-metrovým prevýšením najlepší bežci zabehnú pod 11 hodín). Za 24 hodín – čo je časový limit Trnavskej stovky – zase najdlhšiu vzdialenosť zabehol legendárny grécky diaľkový bežec a držiteľ mnohých svetových rekordov Yiannis Kouros – dovedna 303 kilometrov. Úctyhodné rekordy majú na svojom konte však aj viacerí slovenskí turisti. So stúpajúcou popularitou diaľkových pochodov začal kedysi Klub slovenských turistov udeľovať výkonnostné odznaky pešej turistiky.
Pôvodne v troch kovových vyhotoveniach – bronzový za prejdenie viac ako 1 000 kilometrov, strieborný za 3 000 a viac a zlatý za 6 000 a viac. Pôvodne sa zdalo, že tieto odznaky postačia… "Neskôr sa z nich stal len základný stupeň. Kilometre sa stále navyšovali, až niekomu napadlo, že by sme mohli spraviť aj takzvaný rovníkový odznak, ktorý by človek dostal za prejdenie 40 075 kilometrov, teda vzdialenosť okolo Zeme po rovníku. Smiali sme sa na tom. Že je to nemožné, nedosiahnuteľné. No a dnes ho už vlastní viacero ľudí. A ja ho získam už na najbližšom pochode,” uzavrel Nižňan.