Na horizonte za ním sa rysuje vznešená línia Hindúkuš. Samotný hrob je v záhrade plnej gaštanov, moruší a jabloní. Neďaleko je malá mramorová mešita, fontány a vodné prúdy. Pohľad na to, čo je pod ním, ale nijako vábny nie je. Štvormilionový Kábul, zničený vojnou, sa dnes dusí prachom a odpadkami.

Voda rozvádzaná potrubím je vzácnosť, väčšina ulíc je prašná. Je tu veľa vybombardovaných a postrieľaných budov, rieka je plná plastových fliaš a ulice prepchaté automobilmi. K ich výfukovým plynom sa pridáva prach, ktorý víria.

V porovnaní s ostatnými mestami sveta je v kábulskom vzduchu najviac fekálnych častíc, tvrdí Pušpa Pasaková, ktorá je poradkyňou mestskej rady. "Kanalizáciu má menej ako päť percent domácností. Odpad zo záchodov vyvážajú o štvrtej ráno záprahy oslíkov," hovorí Pasaková.

Táto prastará metóda, ktorou sa mesto zbavuje odpadu zo suchých záchodov, sa sa však začína rúcať. Statky, ku ktorým záprahy somárov smerujú a ktoré využívajú náklad na hnojenie polí, sa kvôli rastu mestských štvrtí čoraz viac vzdiaľujú.

Ešte v 70. rokoch minulého storočia bol Kábul očarujúce mesto so záhradami, s množstvom stromov, s lákavými trhoviskami, so vznešenými palácami a mešitami. Podľa Pasakovej to bývalo "Švajčiarsko východu, kde ľudia trávili medové týždne".

Desať rokov sovietskej vlády, boj za oslobodenie a ničivá občianska vojna priniesli zmar a skazu. Vláda Talibanu a vojna proti nemu zasa priniesli mestu izoláciu.

Ako prvá musela ustúpiť zeleň - stromov sa zbavili ako nežiaduceho prístrešia pre nepriateľa. "Stromy dnes nenájdete ani pri jedinej ceste vedúcej do Kábulu," hovorí Pasaková.

Mnoho domov zaniklo pri bombardovaní a ostreľovaní z okolitých kopcov, ďalšie budovy sú často v takom stave, že nemá cenu ich opravovať.

Taliban bol v roku 2001 zvrhnutý a do čela krajiny sa dostal Hamíd Karzaj. Kábul to ale príliš veľké zlepšenie neprinieslo. Počet jeho obyvateľov vzrástol zo 700 000 ja konci minulého storočia na dnešné štyri milióny. Do mesta prišli hľadať bezpečie a tiež prácu ľudia z vidieka. Mnohí z nich si postavili na kopcoch v okolí mesta hlinené domčeky. Bez prístupu k vode, elektrine alebo kanalizácii.

Podľa Pasakovej sú vodovody "naťahané" len do desatiny kábulských domácností. Vyváža sa len polovica odpadu a opravu neodkladne potrebuje až 60 kilometrov ciest. Na dodávku elektriny sa nedá spoľahnúť ani v čase, keď je v meste pokoj.

Pritom úrady, ktoré sa opierajú o USA, dostávajú každý rok tri miliardy dolárov ako pomoc zo zahraničia. Rozvoj mesta však nie je prioritou, väčšina peňazí sa minie na bezpečnosť, na zlepšenie podmienok života na vidieku a na vytváranie pracovných miest, ktoré majú odviesť poľnohospodárov od pestovania maku. Afganistan je najväčší producent ópia na svete a obchodovanie s ním tvorí tretinu hrubého domáceho produktu.

Pasaková odhaduje, že Kábul potrebuje na to, aby mohol poskytnúť základné služby aspoň 70 percentám svojich obyvateľov, desať rokov a 3,5 miliardy dolárov. Mesto musí vybudovať kanalizáciu, rozvod vody, elektrickú sieť a "zazeleniť" plochy.

Aj keby sa podarilo dať dokopy sumu, ktorú mesto potrebuje, Kábul už nikdy nebude tým, čím býval pred 30 rokmi, domnieva sa Pasaková.