Naším sprievodcom bude rímsko-nemecký cisár Maximilián I. Presnejšie jeho životné osudy. Narodil sa v polovici 15. storočia vo Viedenskom Novom Meste.
Foto: Bernhard Strigel
Ani nové, ani viedenské
Toto okresné sídlo s vyše 40-tisíc obyvateľmi napriek svojmu názvu patrí medzi najstaršie mestá v Dolnom Rakúsku a ani s hlavnou metropolou nemá veľa spoločné. Prívlastok „Wiener“ získalo až v 17. storočí na rozlíšenie od ostatných „Neustadtov“ v habsburskej monarchii, pretože bolo k Viedni najbližšie – asi 50 kilometrov.
Foto: Pravda, Martin Krno
Založil ho vojvoda Leopold V. Babenberský roku 1194 ako hraničnú pevnosť proti rozťahovačným Maďarom, neskôr proti Turkom a kurucom. Mesto leží na rovine, preto sa jeho obrancovia museli spoliehať na mohutné hradby a vodné priekopy. To všetko sa financovalo z výkupného, ktoré Angličania zaplatili za kráľa Richarda Levie srdce, keď ho pri návrate z krížovej výpravy Rakúšania uväznili v Dürnsteine nad Dunajom.
Hrad je podobne ako bratislavský štvorboký a až do zemetrasenia v roku 1768 mal na každom rohu vežu. Zachovala sa iba severovýchodná, nesúca meno rodáka z Borše pri Trebišove – Františka II. Rákociho. V roku 1700 ho do nej zavreli pre podozrenie z prípravy vzbury proti Habsburgovcom. Podarilo sa mu však utiecť a o tri roky naozaj rozpútal posledné, najväčšie stavovské povstanie. Rákoci mal väčšie šťastie ako jeho starý otec, chorvátsky bán Peter Zrínsky. Toho v súvislosti s odhalením sprisahania pána Ľupčianskeho hradu Františka Vešeléniho zavreli do tej istej veže a v roku 1671 popravili. Dvesto rokov predtým poskytli hrubé múry hradu „ochranu“ aj Ladislavovi Pohrobkovi, jednému z dvoch uhorských panovníkov narodených na Slovensku (v Komárne). Jeho strýko Fridrich III. ho tu držal i so svätoštefanskou korunou ako rukojemníka, až kým ho po dlhom obliehaní pevnosti rakúski šľachtici nedonútili, aby mladučkého princa prepustil na slobodu.
Vojenská akadémia ako múzeum
Dnes tu sídli vojenská akadémia (založila ju ako prvú na svete v roku 1751 Mária Terézia), na ktorej študujú aj Slováci. Časť komplexu, viaceré sály, chodby a schodištia plné obrazov sú sprístupnené verejnosti. Návštevníci najviac obdivujú gotickú Kaplnku sv. Juraja, ktorú si za svoju katedrálu vybral Vojenský rímskokatolícky ordinariát v Rakúsku.
Foto: Pravda, Martin Krno
Upúta už jej priečelie orientované do nádvoria. Dal ho postaviť pre ohromenie prichádzajúcich hostí Fridrich ako svoje stredoveké „píár“ – s vlastnou sochou v nadživotnej veľkosti a s niekoľkými desiatkami erbov akože krajín, ktoré mu mali podliehať. V skutočnosti ich bolo iba pár, ostatné znaky sú výplodom fantázie.
Foto: Pravda, Martin Krno
Tak či onak, hoci svetovú ríšu nezaložil, podarilo sa to jeho synovi Maximiliánovi. Chlapčeka v tejto kaplnke tri dni po narodení – 25. marca 1459 pokrstili. Vďaka permanentnému vedeniu vojen a tzv. sobášnej politiky zjednotil rozdrobené Rakúsko a pre svojich potomkov zabezpečil kráľovské a vojvodské tituly od Mukačeva až po Lisabon, ba aj zámorské kolónie Španielska. Od akadémie vedú uličky na rozľahlé Hlavné námestie s radnicou, meštianskymi domami a morovým stĺpom a potom k ďalšiemu, gotickému skvostu architektúry, Dómu Nanebovzatia Panny Márie.
Možno vám to ani na um nepríde, ale všetky na prvý pohľad staré budovy sú nové či obnovené. Po anšluse Rakúska nemeckí nacisti sústredili vo Viedenskom Novom Meste zbrojársky priemysel. Vyrábala sa tu štvrtina stíhačiek Messerschmitt a obávané rakety A4. Dostatočný dôvodov na tzv. morálne bombardovanie silami protihitlerovskej koalície. Počas vojny tam dopadlo okolo 50-tisíc bômb. Z troch tisícok budov zostalo neporušených iba osemnásť! Vďaka odhodlaniu miestnych ľudí sa ich však po vojne podarilo zreštaurovať, resp. citlivo dostavať historické centrum i hrad. Mesto dnes ponúka návštevníkom takmer tucet múzeí. Ale nielen história ho živí, má aj moderné štvrte a je druhým najväčším obchodným a najvýznamnejším univerzitným strediskom v Dolnom Rakúsku.
Z priemyslu skočili do kultúry
Fridrich III., inak aj astrológ a alchymista, pochopil, že východná hranica prestáva byť bezpečná, a tak sa s rodinou presťahoval do Viedne, odkiaľ však tiež zutekal pred vojskami Mateja Korvína. Za nové centrum Svätej ríše rímskej vyhlásil Linec, z troch strán obohnaný vrchmi a Dunajom. Neskôr tomuto mestu udelil Maximilián I. veľkú výsadu – postaviť cez európsky veľtok tretí kamenný most v Rakúsku (po Viedni a Kremse).
V súčasnosti 200-tisícová metropola Dolného Rakúska je tretím najľudnatejším mestom (po Viedni a Štajerskom Hradci) a najväčším prístavom v krajine. Má za sebou vyše dvojtisícročnú históriu. Rimania tu v 1. storočí založili pevnosť Lentia, ktorá sa za Babenbergovcov rozvinula do bohatého mesta.
Donedávna zaprášené „oceľové srdce“ Rakúska s obrovskými železiarňami, strojárňami a chemickými fabrikami sa od polovice 80. rokov začalo radikálne meniť. Vzduch je tu už čistý aj voda. Nábrežia krášlia sklenené paláce umenia. Obyvateľom sa zdvihlo sebavedomie, keď sa Linec stal v roku 2009 spolu s Vilniusom európskym hlavným mestom kultúry. V tom období tu vybudovali či zrenovovali mnoho galérií, múzeí, koncertných siení i divadelných scén. Počet turistov sa znásobil.
Prvenstvá v rámci Rakúska
Prehliadku Linca je najlepšie začať aj v zime pri pútnickej bazilike Panny Márie Sedembolestnej na vrchu Pöstlingberg, ktorý poskytuje čarovný výhľad na mesto i zasnežené hrebene Álp. Hore už 115 rokov jazdí horská električka s najstrmším sklonom na svete. Deti sú tu nadšené aj zo zoo a rozprávkového vláčika v útrobách kopca.
Foto: Pravda, Martin Krno
Medzi ďalšie unikáty patrí Hauptplatz – najrozsiahlejšie barokové námestie v krajine. Nový dóm postavený v neogotike na prelome 19. a 20. storočia pojme až 20-tisíc ľudí, čím prekonal viedenskú Katedrálu sv. Štefana. Románsko-gotický kostolík sv. Martina s cennými freskami sa zase považuje za najstaršiu zachovanú sakrálnu stavbu, kým Krajinská cesta s barokovými kostolmi a luxusnými predajňami je treťou najživšou obchodnou tepnou v Rakúsku.
Foto: Pravda, Martin Krno
Foto: Pravda, Martin Krno
Len na jednu stavbu vypínajúcu sa nad mestom akoby Linčania neboli hrdí. Hrad, z ktorého vládol Fridrich, na všetkých pohľadniciach zobrazujú iba z jednej strany, od Dunaja. Jeho krídlo obrátené k mestu, ktoré už dávnejšie vyhorelo, totiž novodobí architekti nenavrhli ako historizujúcu repliku, ale ako hroznú betónovú konštrukciu pre regionálne múzeum. Asi tak bude vyzerať bratislavské Podhradie?
Foto: Pravda, Martin Krno
Zato rozsiahly Krajinský palác s troma nádvoriami dole v meste, kde tradične sídli hajtman, vláda a parlament Dolného Rakúska, si zachoval renesančný ráz. Oproti stojí Mozartov dom, kde Wolfgang Amadeus zložil Lineckú symfóniu. V meste dokončil 9. symfóniu hluchý Ludwig van Beethoven aj s chórovým finále k Schillerovej Óde na radosť, ktorý sa stal európskou hymnou. Pokiaľ ide o Fridricha III., zomrel 19. augusta 1493 v Kremsmünsterskom paláci na vykrvácanie po tom, čo mu amputovali ľavú nohu. Telo i s nešťastným hnátom uložili vo svätoštefanskom dóme vo Viedni, ale srdce s ostatnými vnútornosťami vo farskom kostole milovaného Linca.
Aj tu sa anšlusom začala osobitná kapitola dejín mesta, keď nad ním tútorstvo prevzal osobne Hitler. Na rozdiel od krušných študentských rokov vo Viedni údajne v Linci prežil šťastné detstvo, keď sa tam s rodičmi presťahoval z neďalekého Braunanu nad Innom. Doslova „vďaka“ vojne sa z megalomanských plánov na prebudovanie celého mesta stihla uskutočniť iba výstavba Mosta Nibelungov, a tak starú štvrť môžeme obdivovať dodnes.
Návrat dolámaných kostí
Po otcovej smrti sa plne chopil moci cisár Maximilián I. Svoje medzinárodné postavenie si upevnil ešte ako nemecký kráľ v roku 1491 uzavretím Bratislavskej zmluvy s uhorským kolegom Vladislavom II. Jagelovským (kráľ Dobrze). V nej sa de facto rozhodlo, že sa Slovensko stane na štyri storočia súčasťou habsburskej ríše.
Maximiliánovými obľúbenými rezidenciami boli Wels, od Lincu vzdialený necelých 30 kilometrov, a predovšetkým v lete Innsbruck. V tamojšom kostole si dal postaviť impozantnú hrobku, pozostávajúcu z 24 mramorových reliéfov oslavujúcich imperátorove hrdinské skutky a 28 bronzových sôch. Čo tam však chýba, sú panovníkove pozostatky. Vojenské dobrodružstvá v Taliansku na sklonku jeho vlády štátnu kasu vyčerpali, cisár nesplácal svoje dlhy ani mestám. Preto mu Innsbruck pred nosom zavrel bránu a Maximilián sa utiahol do Welsu.
Ide o druhé najväčšie mesto v Hornom Rakúsku s vyše 60-tisíc obyvateľmi. Napriek tomu sa v bedekroch označuje ako mestečko. Hádam preto, lebo jeho historické jadro nie je rozsiahle. Tvorí ho Stadtplatz – široká ulica lemovaná vymaľovanými fasádami budov zväčša v barokovom a secesnom štýle. Stačí však vojsť do ich podchodov alebo nádvorí a zovšadiaľ dýcha renesancia.
Farský gotický kostol s románskymi prvkami je omnoho starší, jeho základy položili v roku 888. Pravda, mesto na brehu rieky Traun pod názvom Ovilava rozkvitalo už za rímskeho cisára Hadriána, keď tu stáli tehlové domy, parné kúpele, zábavné arény, akvadukt, zložitý zavlažovací i obranný systém. Naň nadviazali stredoveké múry s vežami, z ktorých sa zachovala Kožiarska brána, neoficiálne logo mesta.
Z hlavného bulváru vedú uličky k ďalším pamätihodnostiam. Z nich sa najväčšej pozornosti teší zámok, ktorý dal zveľadiť Maximilián. Tam aj 12. januára 1519 vydýchol naposledy. Tento veľký rytier a diplomat, mecenáš vedy a umenia, žil bujarým životom. Vari práve preto sa na smrteľnej posteli kajal. Prikázal, aby ho na druhý svet poslali ako absolútneho chudáka. Keď zomrel, vyholili mu hlavu, bradu i mihalnice, povytŕhali nechty na rukách a nohách, dolámali hnáty. Na základe poslednej vôle jeho srdce poslali do flámskeho mesta Bruggy, kde posledný sen sníva jeho prvá, milujúca manželka Mária Burgundská, a trup do Viedenského Nového Mesta. Takýmto životným oblúkom sa vrátil do svojho rodiska. Cisárove polámané kosti ležia pod hlavným oltárom Kaplnky sv. Juraja, kde ho pokrstili.