Frank Gehry vraj kedysi umelcom závidel absolútnu kontrolu, ktorú majú nad svojím dielom. Architekt má predsa len viac obmedzení ako maliar či sochár. Dnes je Gehry (86) svetovou celebritou, architekt, ktorý nechce byť len akýmsi vykonávateľom cudzej vôle, je viac, ako len stavebníkom – má prístup sochára a maliara. Na začiatku každej jeho stavby sú skice – najskôr len akési čmáranice, z ktorých sa časom vylúpne konkrétny tvar.
Po štúdiu architektúry na University of South California a na Harvarde strávil Gehry neskôr rok v Európe, hlavne vo Francúzsku. Po návrate do Ameriky zakotvil na nejaký čas v Los Angeles a venoval sa projektovaniu obchodných centier a iným komerčným zákazkám.
Umelca, ako je on, to samozrejme nemohlo napĺňať. Vždy sa rád hral s objemom a dával ho do chaotických kompozícií. Za začiatok jeho medzinárodnej kariéry možno považovať rok 1989, keď postavil Vitra Design Museum v nemeckom Weil am Rhein.
Jeho Ryba v olympijskej dedine v Barcelone (1989–1992) ho potom katapultovala na celkom inú úroveň. Začal používať počítačový softvér Catia, ktorý mu umožnil vizualizovať objekty v 3D, čím sa mu rozšírili možnosti.
Odvtedy má v portfóliu samé pozoruhodné stavby, medzi ktorými nechýba Guggenheimovo múzeum v Bilbau (1991–1997) či Tancujúci dom v Prahe (1996).
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Práve na pražskom dome dobre vidieť, že Gehry túži vytvoriť dojem pohybu – preto majú jeho stavby krivky, záhyby, točia sa. Jeho budovy vyzerajú často nestabilne, človek má pocit, akoby sa už-už mali pohnúť, čo ho núti obzerať si ich zo všetkých strán – aj to vytvára dynamiku.
Zároveň sú v jeho projektoch obrazy a metafory z reálneho sveta – kvety, ryby, lode, ktoré pretaví do architektúry. Áno, dostávame sa k plachetnici v Boulonskom lesíku.
Z oblaku a ľadovca sa zrodila plachetnica
Keď Bernard Assault z Nadácie Louis Vuitton v roku 2002 požiadal Gehryho, aby Nadácii postavil stavbu v Boulonskom lesíku v Paríži, architekta to nadchlo. Veď v lesíku mu na stavbu ponúkli Jardin d'Acclimatation, miesto, ktoré Francúzom evokuje detstvo.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Koncom 19. storočia bol v Aklimatizačnej záhrade zábavný park pre deti, za Napoleona III. tu bolo akvárium, palmárium a obrovský skleník porovnateľný s Grand Palais, Veľkým palácom.
Pestovali sa tu exotické rastliny, chovali cudzokrajné zvieratá ako pštrosy či kengury, ktoré sa mali aklimatizovať na európske podmienky. To všetko Gehryho inšpirovalo a hneď na mieste sa pustil do skíc.
Najskôr naskicoval akýsi biely oblak vznášajúci sa nad Boulonským lesíkom, potom pozbieral kúsky dreva, papiera a plastu a vymodeloval z nich akýsi ľadovec.
Ten zabalil do sklených plachiet a dielo už nepripomínalo len plachetnicu Susanne z roku 1911, ale aj veľkolepé skleníky 19. storočia. Práve to očarilo ľudí z Louis Vuitton – odkaz na históriu miesta a architektonickú tradíciu, ktoré však Gehry prepracoval do originálnej, supermodernej podoby.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Na stavbu Fondation LV čiže Nadácie sa použila oceľ, drevo, betón a sklo. Aby Gehry pokračoval vo svojej námornej metafore, umiestnil plachetnicu na 200 metrov dlhé jazierko, do ktorého po schodoch vteká moderný vodopád – ten zároveň rafinovane maskuje hluk z ulice.
Architekti vždy musia čeliť akýmsi obmedzeniam – Gehry napríklad nesmel postaviť viac ako prízemie a prvé podlažie, no limit na výšku stavby nebol. Gehry, potomok poľských židov, sa vynašiel – vytvoril akúsi podzemnú zónu, do ktorej prúdi svetlo z okolitej priekopy.
Návštevník sa po vstupe do plachetnice ocitne v obrovskej hale z francúzskeho vápenca, odkiaľ vchádza do veľkých galerijných priestorov – môže tu obdivovať základné diela moderného umenia: niekoľko lekien od Moneta, diela Mattissa, Kupku, Picassa, ale aj Munchov Výkrik.
Žasnutie ako značka
Eskalátormi sa zasa vyvezie nahor do menších priestorov, kde nájde všehochuť – od Giacomettiho sošiek a cez inštalácie kórejského videoumelca Nam June Paika až po oceňovaného Ellswortha Kellyho.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Výškové rozdiely medzi jednotlivými výstavnými sieňami vytvárajú dojem krajiny s vŕškami a údoliami, dá sa vystúpiť na terasy, kde sú tiež umiestnené umelecké diela a z ktorých sú nádherné výhľady na Boulonský lesík s Aklimatizačnou záhradou plnou atrakcií aj na Paríž.
Návštevník odtiaľ zároveň môže sledovať detaily sklených štruktúr plachiet, ich uchytenie oceľovými spojeniami na mohutné drevené trámy a čudovať sa, ako je možné, že taká komplikovaná a dynamická stavba nespadne.
Odborníci však už dávno tvrdia, že estetika žasnutia sa stala Gehryho značkou. Ani po polstoročí projektovania stavieb po celom svete – od Hongkongu, cez Panamu a Bilbao až po Dubaj – tento architekt neprestáva prekvapovať.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Občas možno prekvapí aj seba. Na margo obdivovanej plachetnice, ktorú otvorili verejnosti v októbri 2014, Frank Gehry napríklad podotkol: „Je ľahšie stavať v centre mesta obklopený škaredými budovami, lebo máte výhovorku, prečo sa to nedarí. Zatiaľ čo v Boulonskom lesíku to musíte urobiť správne.“
Očividne sa mu to podarilo. Pred plachetnicou sa stále kľukatí had návštevníkov a ak chcete mať istotu, že sa do tohto jedinečného moderného múzea dostanete, radšej si lístky rezervujte cez internet.