Juhomoravské mesto na rieke Dyje má doslova svoje dvojča pod zemským povrchom. Každý dom v historickom centre mal kedysi vyhĺbenú dokonca aj niekoľkoposchodovú pivnicu často prepojenú s ostatnými sieťou chodieb. Rozsiahle bludisko týchto podzemných chodieb a sál bolo v minulosti spásonosným útočiskom, ale aj smrtonosným labyrintom.
Nadol len bez klaustrofóbie
Vstup do celoročne otvoreného znojemského podzemia je z dvora arkádového domu, ktorý sám je svojou architektúrou historickým skvostom. Klasickú prehliadkovú trasu zvládnu dospelí aj deti, ak netrpia klaustrofóbiou. Chodby sú dostatočne široké, len vyšší ľudia si musia dať občas pozor na hlavu. Adrenalínové trasy sú určené pre fyzicky a psychicky zdatnejších. Chodbičky sú nízke, treba chodiť nielen v predklone, ale preťahovať sa úzkymi priechodmi, brodiť sa vo vode – a to všetko v tme, len s čelovkou na prilbe a v ochrannom odeve a gumákoch.
Foto: Dávid Popovič
„Adrenalínové trasy nie sú určené pre deti a mladistvých, treba sa na ne špeciálne objednať a pred ich absolvovaním musí každý účastník povinne preliezť skúšobným rámom, či nie sú jeho plecia alebo boky širšie ako najmenší priestor na trase. Inak sa "zasekne“ medzi stenami a von sa dostane, až keď schudne!" smeje sa Beata Havranová z turistického portálu kamkam.eu.
Rozhodujeme sa pre klasickú trasu a práve Beata sa obracia naspäť hneď na schodoch vedúcich do vlhkých znojemských katakomb. Nemôže to riskovať, od úzkosti jej stiahlo hrdlo a klaustrofóbiu už v minulosti zažila. Psychiatri vysvetľujú úzkosť ako obranný mechanizmus, ktorý možno prirovnať k akémusi detektoru dymu. Upozorní na možné ohrozenie aj za cenu planého poplachu. „Úzkostné poruchy postihujú dvakrát viac žien ako mužov,“ povedala psychiatrička MUDr. Dana Šedivá z Trnavy pre magazín Dobré zdravie. „Okrem sociálnej fóbie či panickej poruchy sú najčastejšie fóbie z niektorých špecifických situácií.“ Klaustrofóbia sem patrí tiež.
Počas tristo rokov strašidlo nestretla
Vysmiata sprievodkyňa Eva Štítarská fóbiami z uzavretých priestorov ani pivníc určite netrpí: „Čo sa bojíte, tu je všetko, aj tie ľudské kostry, vyrobené na objednávku len – akože! Ja chodím po týchto chodbách už tristo rokov a ešte som nijaké naozajstné strašidlo nestretla!“ Niekedy má podzemné prehliadky aj šesťkrát denne: „Vidíte, teraz som sa vrátila z dovolenky a už som zas bledá! A to mi najmä v lete všetci známi závidia, že je tu stála teplota 13 stupňov Celzia a vďaka podzemnej vode 100 % vlhkosť vzduchu.“
Foto: Dávid Popovič
Eva Štítarská sprevádza záujemcov po znojemskom podzemí už osem rokov a aby sa z toho podľa vlastných slov „nescvokla“, robí sprievodkyňu aj po meste Znojmo. „Ale raz sme tu zabudli jednu novinárku,“ pokračuje bodro po tom, čo sa za nami definitívne zavrela horná mreža. „Stalo sa to možno pred 12 rokmi, keď tu bola skupinka žurnalistov, čo sa navzájom nepoznali. Jedna novinárka stále odbiehala a grupa vyšla nevedomky nahor bez nej, sprievodca vypol svetlo a odišli. Tu dole nie je ani mobilný signál. Tá nešťastnica mala šťastie, že o pár hodín chceli ísť do podzemia ďalší návštevníci a našli ju prakticky nalepenú na stene. Nevedela sa orientovať, aj mobil sa jej vybil, takže si už nemala čím svietiť a iba sa naslepo motala. Neskôr sa do znojemského podzemia vrátila a keď som návštevníkom rozprávala tento príbeh môjho sprievodcovského kolegu, priznala sa mi, že to je ona osobne. Držala sa ma počas celej prehliadky ako kliešť!“
Víťazí ten, kto sa schová
Rozsiahla spleť podzemných chodieb a miestností situovaná pod celým areálom stredovekého mesta vznikla v priebehu 14. a 15. storočia prepojením pivničných priestorov jednotlivých meštianskych domov a palácov. Obchodníci si budovali pivnice, kde mohli v chladnejších priestoroch skladovať potraviny podliehajúce skaze – ovocie, zeleninu, ale aj víno. „Všimnite si, že do žiadnej z pivničných kobiek neboli zapustené mreže,“ upozorňuje sprievodkyňa. „V stredoveku sa za krádeže odsekávali ruky!“
Foto: Dávid Popovič
Aby Znojemčania mohli svoje pivničky dobre vetrať, navŕtali do nich zhora aj rôzne úzke a krivolaké šachty, cez ktoré sa dovnútra neprášilo a nezatekala voda. Na niektorých miestach boli vybudované primitívne kladkové výťahy, pomocou ktorých sa dal nakladať a vykladať tovar. Počas nájazdov nepriateľa dobre poslúžili druhé, tretie až štvrté poschodia pivníc ako úkryty. „Znojemčania neboli militantní, v mnohých vojnách razili myšlienku, že víťazí ten, kto sa schová,“ vysvetľuje Eva Štítarská. Keďže pri hĺbení nižších poschodí narazili na spodnú vodu, vznikol v podzemí dokonca odvodňovací systém a sieť 47 studní. Labyrint je niekoľkými chodbami prepojený s okolitou krajinou, čo bolo práve v období obliehania kľúčové pre zásobovanie. Mnohé ohniská či kozuby boli prepojené s komínmi mestských domov, takže nepriateľ vtrhol do mesta, kde sa ešte dymilo z komínov, ale nenašiel v ňom ani nohu. Mesto duchov.
Učiteľka spadla do truhly
Podľa Evy Štítarskej nie je až také zložité vyznať sa v znojemskom podzemí. „Nemám nijaké tajné znaky na stenách a neodvíjam si tajne ani klbko s niťou, aby som trafila naspäť,“ smeje sa. Je však pravdou, že ak prvá podzemná turistická cesta merala tristo metrov, súčasná klasická trasa má jeden kilometer s maximálnou hĺbkou 12 metrov. Podzemie, ktoré sa dnes aktívne využíva, má 27 km a odhaduje sa, že všetky podzemné chodby aj pod Znojemským hradom a Louckým kláštorom kedysi merali až 90 km! Historická dokumentácia sa stratila a opätovné prieskumné práce sa začali až v 60. rokoch.
Foto: Dávid Popovič
„A teraz pôjdeme do väzenia. Dávajte si pozor na klzké schodištia a na hlavu,“ vyzve temperamentná sprievodkyňa a ukazuje na kobky s figurínami kostier. „V skutočnosti bola väznica o poschodie nižšie, ale tu máme relatívne sucho, takže mŕtvoly nám tu tak rýchlo nezhnijú,“ vtipkuje. Na inom mieste možno nájsť rytiera bez hlavy. Podľa pôvodného návrhu mal mať hlavu na krku, ale nevmestil sa na určené miesto, tak si ju drží v ruke. Toto sú skôr lákadlá a kulisy pre detských návštevníkov, pre dospelých tu majú prichystaný iný ťahák – ochutnávku vína na mínus treťom poschodí! Samozrejme, musíte si ju zaplatiť.
„Raz tu bola skupina učiteliek, ktoré sa tak opili, že jedna nám padla do tejto drevenej truhly. Museli sme dať urobiť novú,“ klebetí indiskrétne bývalá programátorka, ktorá recituje, maľuje i píše scenáre. „A toto? Ukazuje úzku chodbu. To je adrenalínová trasa číslo dva, pozrite sa, ako by ste sa museli zohnúť a kráčať tak dobrého pol kilometra. A tento jarček pod kovovou mriežkou, tu by ste sa plazili počas adrenalínovej trojky! Nie, trojku ženy nesprevádzajú, žiadna sprievodkyňa nechce mať dve a pol hodiny mokrý zadok. To sa ide pokľačiačky alebo po štyroch štýlom Kačenka – čiže kolená pri ušiach. Najkrajšia je adrenalínová jednotka, na jednom mieste tam vidíte všetky štyri poschodia nad zemou aj krásne podzemné sály, najväčšia má 25 krát 15 metrov. Z jednotky trasy vyliezate na Václavskom námestí, nebojte sa, nie v Prahe, aj tu v Znojme také máme. Na adrenalínové trasy sa však treba objednať cez objednávkový portál na webe, na jednotku maximálne desať, na dvojku osem a na trojku berieme len päť záujemcov naraz. Úrazy nebývajú, kolega si ľudí overuje a na začiatku chvíľu zisťuje, či im to sadne. V prípade potreby je možné sa včas vrátiť nahor. Adrenalínovú jednotku však prešiel aj 75-ročný dôchodca, ktorý bol nadšený. Lozil vraj tadiaľto ako malý chlapec po vojne. Preňho to bol návrat do detstva!“