Skôr, ako sa zastavíte v Mokrej Gore, pozorne sledujte povodie rieky Driny. Osamelý drevený domček stojaci na skale uprostred veľkej rieky nie je rozprávka, ale realita. Nájdete ho popri ceste mestom Bajina Bašta, na východnom okraji Národného parku Tara.
Malý dom alebo chata tu stojí už 47 rokov. Jeho mágiu však objavili turisti až po tom, čo jeho fotografiu zverejnil časopis National Geographic. V roku 1968 ho postavila skupinka chlapcov, ktorí si chceli vytvoriť zákutie pre zábavu a prístrešok pred slnkom.
Na skale, z ktorej predtým skákali do rieky, postavili betónový základ pre drevený príbytok. Kôlňu stojacu neďaleko rieky rozobrali a drevené dosky použili na stavbu. K skale ich prepravili pomocou člnov, kajakov a prúdu rieky. Pôvodný domček niekoľkokrát zničili prudké povodne, miestni nadšenci ho však zakaždým od základu postavili.
Múzeum pod holým nebom
Mokrá Gora, dedina v Srbsku, sa rozprestiera na svahoch medzi horskou oblasťou Zlatibor a národným parkom Tara, neďaleko hraníc s Bosnou a Hercegovinou. Oblasť je vyhľadávanou turistickou zastávkou s unikátnymi atrakciami – úzkokoľajnou železnicou a etno dedinou Drvengrad.
Foto: Mokragora.info
Podľa názvu Mokrá Gora hádame, že v tejto oblasti núdza o dážď nebude. Možno je to pravda, ale nás v dedine víta slnečný deň. Dojem mokrej dediny vyvolávajú iba lesknúce sa, akoby mokré skaly. Mokrá Gora sa stala populárnou po rekonštrukcii úzkokoľajnej železnice zvanej Šarganská osmička. Jej trasa totiž z vtáčej perspektívy pripomína tvar číslice osem.
Trať, ktorá viedla pôvodne z Mokrej Gory do stanice Sargan Vitasi, začali stavať v roku 1921, do prevádzky ju uviedli v roku 1925. Nad náročnou stavbou si lámali hlavu viacerí železniční inžinieri. Ťažkým orieškom bolo na pomerne krátkom úseku prekonať obrovské prevýšenie a prepojiť hlboké údolie s priľahlou náhornou plošinou, oddelenou skalným hrebeňom.
Prvý pokus o vyhĺbenie tunela sa skončil tragicky. Zával pochoval takmer dvesto robotníkov pracujúcich na stavbe. Posledný vlak po pôvodnej železnici prešiel začiatkom roka 1974, obnova na jej muzeálne účely sa začala v roku 1995.
Na trati, ktorá začala opäť fungovať pred trinástimi rokmi, väčšinou jazdí dieselová lokomotíva Romantika, vyrobená v Rumunsku. Jej parná sestra sa vyberá na cestu len pri slávnostných príležitostiach. Keďže bývame priamo v budove železničnej stanice, ktorá slúži ako penzión, nemusíme sa báť, že odchod vlaku zmeškáme.
Vychutnávame si rannú kávu a čítame podrobnosti o trinásť a pol kilometra dlhej trati, ktorá prekonáva veľký výškový rozdiel. Prechádza dvadsiatimi dvoma tunelmi, najdlhší z nich meria 1 600 metrov. Záverečnou lahôdkou je posledný a najdlhší tunel, ktorý pretína hrebeň Šarganu.
Jazda vláčikom vedie cez odvážne viadukty kaňonom rieky Kamesina. Vlak odvezie stopäťdesiat dospelých alebo dvesto detí. Unikátna úzkokoľajka nadchla aj slávneho režiséra Emira Kusturicu. Zastávka v Golubiči bola jedným z hlavných exteriérov jeho filmu Život je zázrak.
Etno dedina sa predáva sama
Srbský režisér bol počas nakrúcania Mokrou Gorou taký očarený, že v roku 2004 financoval neďalekú výstavbu etno dediny. Domy z bukového dreva, inšpirované tradičnými chalupami tohto regiónu, stoja na kopci Mečavnik. Aby vydržali viac ako jednu sezónu, každá fošňa pred opracovaním prešla varom. Za toto pozoruhodné dielo dostal Kusturica cenu The Philippe Rotthier European Prize for Architecture.
V materiáloch, ktoré sme našli pri vchode do objektu, sa síce meno Kusturicu a ním založeného filmového festivalu Küstendorf spomína, ale zmienka o filme Život je zázrak v útlej brožúrke chýba. Srbi si s detailnými informáciami príliš hlavu nelámu a rozvoj cestovného ruchu nechávajú na internetový samospád.
Každý dom v Drvengrade má svoje jedinečné miesto s nádherným výhľadom. Pri prechádzke drevenými podvalmi dláždenými uličkami narazíte na námestie s reštauráciou, kaviarňou, galériou, kostolom, obchodom so suvenírmi a ručnými prácami. Pár metrov nižšie je aj kino či dokonca spa so saunou, bazénom a masážami.
Reštaurácia má podľa pôvodných predstáv režiséra ponúkať ekologicky čisté potraviny pripravené z miestnych surovín. Krátko po obede a s plnými bruchami sme však skôr pozerali po polici s domácou rakijou, pálenkou z vína, či hruškovici z divokých hrušiek.
V ponuke bola aj domáca ovocná šťava. Káva, ktorej sa nám však zažiadalo najviac, chýbala. Energiu sme teda čerpali z Kusturicovho zmyslu pre humor pretaveného do insitných malieb – Bush za mrežami či Gagarin, Maradona a Che Guevara na fasáde jedného domu.