Najstrašidelnejší vlak v britskej histórii vozil nebožtíkov

Železničná trať Brookwood Necropolis Railway bola najstrašidelnejším a najpodivnejším vlakovým spojom v britských dejinách – aj keď bola možno zároveň tým najužitočnejším. Prevážali sa po nej mŕtvi na cintorín, píše spravodajský server BBC News.

31.10.2016 14:00
koľajnice, zmena Foto:
Ilustračné foto
debata (1)

Počas 87 rokov prakticky každý deň vyšiel rovnaký vlak z Londýna a zase sa vrátil späť. Odchádzal zo zastávky neďaleko Waterloo, ktorú vybudovali špeciálne pre tento vlak a jeho pasažierov. Trať dlhú 37 kilometrov, na ktorej po vyjdení z Londýna nebola žiadna zastávka, prešiel vlak za 40 minút.

Cestou na miesto určenia mohli cestujúci sledovať malebnú krajinu Westminsteru, Richmond Parku a Hampton Courtu. A nebola to náhoda, pretože trať tadiaľ viedla čiastočne aj vďaka okolitej „upokojujúcej scenérii“.

To, koľko útechy môže krajina okolo trate cestujúcim poskytnúť, nebýva bežným faktorom, ktorý sa pri plánovaní trasy koľají zvažuje. Ale toto nebola bežná vlaková linka. Mnohí z cestujúcich vo vlaku boli krajne rozrušení. A tí zvyšní – ich blízki a milovaní – boli mŕtvi. A vlak s nimi išiel na cintorín.

Táto železničná linka bola v prevádzke v rokoch 1854 až 1941 a prevážala londýnskych mŕtvych na juhozápad na Brookwoodský cintorín neďaleko Wokingu v Surrey. Cintorín postavili zároveň so železničnou traťou a v časoch svojej najväčšej slávy v rokoch 1894 až 1903 vlak previezol vyše 2 000 tiel ročne.

Vlakom tiež jazdili príbuzní a priatelia zosnulých. Tí nastúpili spoločne s naloženou rakvou do vlaku, ktorý odchádzal o 11:40, zúčastnili sa na pohrebe, usporiadali pohrebnú hostinu v jednej z dvoch železničných staníc cintorína, kde si mohli dopriať napríklad sendviče z domácej šunky, zákusky, a pintu piva, a potom nastúpiť do vlaku na cestu späť, ktorý ich do Londýna doviezol o pol štvrtej popoludní.

Toto spojenie smútku a trúchlenia s presne stanoveným cestovným poriadkom sa môže zdať trochu bizarné. A tiež v čase, keď sa prvýkrát objavil nápad prevádzkovať vlak, ktorý by vozil výhradne mŕtve telá a pozostalých na cintorín, sa ľuďom nezdal byť „normálny“.

Kritikom sa vlak zdal príliš mechanická, ba takmer frivolná vec v porovnaní s vážnosťou smútočného obradu.

Napriek výhradám však vláda dala plánu zelenú. V mnohých ohľadoch nemala na výber. V polovici 19. storočia boli londýnske cintoríny chronicky preplnené. Populácia mesta sa neustále rozrastala; v období od roku 1801 do roku 1851 sa viac ako zdvojnásobila, čo situáciu len zhoršilo.

Každý rok Londýn pochovával ďalších 50 000 mŕtvych – ale cintorínsky priestor zostával rovnaký – len o málo väčší ako 120 hektárov. To nútilo hrobárov uchyľovať sa k dosť nechutným praktikám: napríklad vykopávať v noci pochované tela a páliť ich.

Iba tí, ktorí si mohli dovoliť miesto posledného odpočinku na nových, exkluzívnych cintorínoch, ako bol napríklad Highgate Cemetery, boli vylúčení z možnosti, že ich po pohrebe bude čakať exhumácia a úplne neobradná kremácia.

Nakoniec parlament nechal cintoríny vo vnútornom Londýne uzavrieť a otvoril sedem veľkých cintorínov na predmestí. Tu boli veľké, zelené, ale hlavne voľné priestory.

Samotný Brookwoodský cintorín mal rozlohu viac ako 600 hektárov a vyslúžil si prezývku Londýnska nekropola. V tej dobe to bol najväčší cintorín na svete.

Avšak problémom bolo, ako sa tam dostať. Cestujúci boli jedna vec. Tí mohli dôjsť na stanicu Brookwood, ktorú otvorili asi kilometer od cintorína v roku 1864, aby slúžila nekropole, aj bežnou železničnou linkou. Táto stanica je dodnes v prevádzke.

Ale zosnulí predstavovali úplne iný problém. Premiestňovať mŕtve telá na takú vzdialenosť v tradičných vozoch ťahaných koňmi bolo pomalé a navyše príliš drahé pre väčšinu Londýnčanov. Prevážať telá spolu s trúchliacimi pozostalými vlakom sa preto zdalo byť elegantným riešením.

K tomu prispeli aj také detaily, ako márnica v cieľovej železničnej stanici, popruhy vo vlaku, ktoré držali rakvy zabezpečené na mieste, či parlamentom pevne stanovená výška cestovného, ktoré zostalo rovnaké po celú dobu prevádzky trate.

Napriek tomu sa ale pohrebná železničná trať ani prímestský cintorín nikdy neujali tak, ako to bolo v pláne. Ľuďom sa nechcelo nechávať sa pochovať tak ďaleko od miesta, kde žili a pracovali.

Navyše voľno vtedy bolo len v nedeľu; ak sa pohreb alebo plánovaná návšteva hrobu konala v iný deň, potreboval človek k ceste na predmestský cintorín deň dovolenky, čo si mnohí nemohli dovoliť a iní to mali priamo zakázané.

V roku 1909 sa na scéne objavili motorové pohrebné autá, ktoré do 20. rokov nahradili pohrebné vozy ťahané koňmi aj vlak.

Ale skutočná „smrť“ pohrebnej linky prišla v roku 1941. Pri jednom z najhorších bombardovaní Londýna 16. apríla zabili bomby viac ako 1 000 ľudí a spôsobili vyše 2 000 požiarov. A jeden z nich zničil aj londýnsku železničnú stanicu, ktorá slúžila pre potreby nekropoly.

V tom čase už pohrebné vlaky jazdili len raz alebo dvakrát týždenne, a tak namiesto obnovy sa oficiálni činitelia radšej rozhodli trať úplne zrušiť.

1 debata chyba
Viac na túto tému: #vlak #Veľká Británia