Paraguaj: Ak chcete prežiť noc v Asuncióne, neopúšťajte stanicu (2. časť)

Ani po desiatich minútach som stále nič nezbadal, a tak som sa otočil k Jurovi, ako sa darí jemu. Bol na tom rovnako, nič nevidel.

V jeho prípade to bolo však preto, že spokojne spal, takže hľadanie ostalo len na mne. Keď sa po hodnej chvíli prebudil, nedalo mi nespýtať sa, či sa mu o nejakom hosteli aspoň snívalo.

Nočná metropola nevyzerala dvakrát príťažlivo. Ošarpané domy so zhasnutými svetlami lemovali pomerne tmavé alebo len úsporne osvetlené ulice, po ktorých sa kde-tu niekto motal. Čím hlbšie do mesta sme vchádzali, tým viacej ľudí sme na uliciach stretávali.

Po chvíli „pátrania“ na stanici si k vedľajšiemu stolu prisadol nejaký chlapík. Mal modré texasky a biele tričko s mapou Južnej Ameriky, kde bol Paraguaj znázornený červenou farbou spolu s nápisom „Paraguay, Heart of America“.

Dal sa so mnou do reči a spustil plynulú angličtinu. Tvrdil, že je odtiaľto, no akcent prezrádzal, že nie z tejto krajiny Bol trošku mimo, teda mal som pocit, že na niečom „ide“, ale vyzeral byť neškodný.

Bavili sme sa na klasické témy, ktoré rozoberajú cudzinci. Keď som mu povedal, odkiaľ sme, predpokladal som, že ako drvivá väčšina nebude vedieť, kde sa naša malá krajina nachádza. Milo ma však prekvapil.

Foto: Aleš Tvrdý

Paraguaj, Asuncion V uliciach hlavného mesta Praguaja, v Asuncióne.

Nielen že vedel, kde Slovensko je, ale povedal mi aj, že pozná české pivo a jedno slovenské slovo. Čakal som, kým zaloví v pamäti. Po chvíli ticha z neho vyliezlo „kurva“.

Vypleštil som naňho oči a požiadal ho, aby to zopakoval. Počul som dobre. Veľmi nás to s Jurom pobavilo. Ponúkli sme ho slivovicou na znak priateľstva a on nám na oplátku dal zopár dobrých rád o meste.

Jednou z nich bolo, že ak chceme prežiť do rána a bez akejkoľvek ujmy, máme zostať na stanici a opustiť ju až keď bude svetlo a v uliciach normálni ľudia.

Cesta do Salty

Na to, že na staniciach majú mnoho stánkov s výmyslami kadejakého druhu a charakteru, sme boli zvyknutí. Avšak nepochopili sme, prečo v nich boli celú noc predavači, ktorí tam aj prespávali.

V každom jednom bol ktosi uložený v krkolomnej polohe, no akonáhle sa k nemu niekto priblížil, okamžite sa zobudil a bol pripravený predávať.

Vstup na toaletu stál 1 000 guimares (1€ = 6300 G) na hlavu, takže sme si po jednom urobili základnú rannú hygienu a pre istotu opäť vypláchli žalúdky slivovicou.

Paraguaj

Fotogaléria 16 fotiek

+13

Keď sa na stanici ráno začali zbiehať ľudia, bolo len otázkou času, kedy si dvoch gringov niekto všimne. O pár minút pri nás už so štrbavým úsmevom na tvári, ako Ovečkin po play-off, sedel priateľský dedko.

Po španielsky sa nás pýtal, odkiaľ sme a to ďalšie sme mu už nerozumeli. Na znak medzinárodného priateľstva sme mu ponúkli za pohárik slivovice a povedali, že to je „médico Eslovaco“.

Nebolo ho treba prehovárať dlho a už kládol vyprázdnený pohárik na stôl. Keď po hodnej chvíli kašľania a pučenia očí lapil dych, s presvedčivým výrazom v tvári niekoľkokrát poďakoval.

Ešte aj po hodnej chvíli na celú stanicu vykrikoval „médico Eslovaco“ a priateľsky na nás mával.

Cez vedľajší štát

Ranný šok v podobe informácie, že priamy autobus do argentínskej Salty nejde, prišiel nevhodne ako ateista na omšu. Treba ísť do mesta Resistencia (Argentína) a tam si kúpiť lístok na autobus do Salty.

To bol škrt cez naše plány a vôbec nám to nevyhovovalo – jednak to bola dosť veľká zachádzka, a s tým spojená strata času, jednak sme ani nevedeli, čo sa tam dá robiť a čo je to za miesto.

No pre mňa osobne bolo najhoršie zistenie, že autobus ide len raz za dva dni a ten dnešný odchádza o tri hodiny, takže prehliadka Asunciónu sa ruší. Mohli sme tam zostať o deň naviac, no to nelákalo ani jedného z nás. Žiaľ, aj takéto neplánované situácie patria k cestovaniu a my sme sa museli prispôsobiť.

Foto: Aleš Tvrdý

Paraguaj, pouličný predavač Paraguajský pouličný predavač.

Nevedeli sme, koľko času strávime v autobuse a koľko sa zdržíme v Resistencii. Preto sme si museli urobiť väčšie zásoby jedla. Obchod s potravinami bol kúsok, takže s tým nebol vôbec problém.

Trošku sme si prešli okolie stanice, no to veru atraktívne nebolo. Po uliciach sa premávali po zuby ozbrojení policajti so zbraňami, ktoré som dovtedy videl len v akčných filmoch. Autá na cestách boli staré a otlčené.

MHD fungovala tak, že ľudia naskakovali a vyskakovali kdekoľvek, kde autobus spomalil. Táto krajina je naozaj veľmi zvláštna.

A šok sme prežívali aj pri každom platení. Za 3 chleby, 4 tuniaky, 2 vody a jedny olivy sme zaplatili 39-tisíc guimares.

Prechádzka Asunciónom bola síce naozaj veľmi krátka, no nemohli sme si nevšimnúť vodu tečúcu priamo po uliciach. Bolo to preto, že tam nemajú kanalizáciu. Zažili sme aj dážď, a to bola „zábava“. Chodníky a cesty sa premenili na rieky. Tam, kde bola rovná plocha, vzniklo v priebehu niekoľkých minút jazero.

Ozbrojení chlapi

Autobus do Argentíny bol na latinskoamerické pomery celkom presný. Cesta na hranice trvala zhruba hodinu. Počas tohto výletu sa nám už raz podarilo zažiť prechod cez hranice, a preto sme boli pokojní a ničoho sme sa neobávali. Avšak to, čo nasledovalo onedlho, bolo pre nás dovtedy nevídané.

Foto: Aleš Tvrdý

Paraguaj, Asunción V uliciach hlavného mesta Asunción to vyzerá aj takto.

Šofér autobusu vypol motor a čakal. Sedeli sme na začiatku vozidla, hneď vedľa dverí. Vtom z ničoho nič dnu vtrhli ozbrojení chlapi a začali niečo po španielsky kričať. Samozrejme, nič sme nerozumeli, a tak nám nezostalo iné, ako robiť to, čo ostatní.

Všetci vyšli von pred autobus k malej búdke, kde si policajti s výrazom zabijakov brali naše cestovné pasy.

Za stolom sedel „šéf“, ako sme ho nazvali, a okolo neho jeho „gorily“. Kým všetky cestovné dokumenty zozbierali, ďalšia skupinka „ozbrojencov“ doslova vyhodila všetku batožinu von z autobusu. Obaja sme akosi inštinktívne vycítili, že musíme byť maximálne ostražití, ale aj pokojní a „nevytŕčať z davu“.

Keď si „šéf“ dopozeral pasy, rozdelil ich na dve nerovnomerné kôpky. Naše boli v tej menšej. Zo sledovania šéfa ma vytrhol krik od skupinky policajtov, ktorí vyhadzovali batožinu.

Neskôr sme pochopili, že to bola výzva, aby sme si ju prišli vziať a odovzdať na kontrolu. Tá našťastie netrvala dlho. Chlapíci, ktorí to mali na starosti, sa evidentne nezaujímali o jej obsah a narábali s ňou ako s vrecami odpadu.

Samozrejme, nás oboch to hnevalo, lebo v ruksakoch sme mali výbavu na dva mesiace. Vládol tam však veľký zmätok a situácia nám nedovoľovala urobiť proti tomu nič.

Foto: Aleš Tvrdý

Paraguaj, obchodníci Obchoduje sa všade a so všetkým.

Po chvíli k nám pristúpil jeden z ozbrojených policajtov a niečo sa nám snažil povedať. Absolútne nič sme mu nerozumeli a naša odpoveď bola vždy tá istá: No comprendo, seňor. Niekoľkokrát po sebe sa nám to snažil zopakovať a za ten čas nám zmizla z očí batožina, vôbec sme netušili, kam sa podela.

„Šéf“ ukázal na nás dvoch a jedna z jeho goríl automaticky naznačila, aby sme šli späť do autobusu. Nemali sme batožinu, ani pasy a stáli sme kdesi v pohraničnom území plnom skorumpovaných policajtov. Paráda.

Juraj sa snažil vysvetliť, že čakáme na naše veci, ale márne. Stále nás hnal do autobusu spolu s ostatnými. Na naše šťastie sa zjavil šofér a v ruke mal naše dva pasy. O chvíľu dorazila aj batožina. Obom sa nám uľavilo, no nie na dlho.

Opäť prišla jedna z goríl a niečo na nás spustila španielsky. Tentokrát už bol o niečo prívetivejší. Na fakte, že sme mu nič nerozumeli, to ale nemenilo nič.

Keď to stále nefungovalo, skúsil to inak a začal opakovať „pagar, amigos“. Všimli sme si, že domáci dávali policajtom bakšiš, no najprv sme nechápali, za čo. Až po chvíli sme pochopili, čo ten ufúľaný panák od nás chce. Po slovensky sme si s Jurom povedali, že mu nedáme ani deravý groš.

Bol pomerne rafinovaný a keď pochopil, že zo španielčinou nepochodí, začal dookola opakovať „money, money…“ a naťahoval k nám ruku so známym gestom platenia. Pred autobusom stál šofér a čakal už len na nás. Bolo jasné, že bez nás neodíde, a tak sme mali čas hrať sa na hlúpych – on stále opakoval „money…“ a my zasa „no comprendo…“

Foto: Aleš Tvrdý

Paraguaj, maté Najobľúbenejší nápoj je maté.

Bolo nám jasné, že sú tu zvyknutí na uplácanie, ale na „nechápavých“ Slovákov asi nie. Po chvíli rezignoval a my sme si s úsmevom na tvárach hodili batohy do autobusu. Vždy, keď nás chce niekto obtiahnuť alebo na nás zarobiť, a nám sa podarí mu to prekaziť, cítim sa úžasne.

Juro je na tom podobne… Vstupné formality do Argentíny sme skoro ani nezaregistrovali. Asi sú si vedomí toho, odkiaľ prichádzal náš autobus a vedeli, ako to tam funguje…

Samozrejmé veci?

Napriek krátkej ceste naprieč Paraguajom som si odtiaľ odniesol veľa. Veci, ktoré som dovtedy mal každý deň rovno „pod nosom“, boli akoby neviditeľné. V tejto krajine som sa naučil, aké to je skvelé mať strechu nad hlavou, jesť teplé jedlo, pustiť si z kohútika vodu…

Našťastie som o to všetko nemusel natrvalo prísť, aby som zistil, aké dôležité to pre mňa je.

Od návratu z Paraguaja sa pozerám na svet celkom inak a vždy, keď mi niečo nechutí alebo sa necítim „pohodlne“, spomeniem si na ľudí spred tamojšej stanice.

Čo by oni za to dali? Možno ani nevedia, že taký „luxus“ existuje. My všetci máme v porovnaní s nimi tak veľa, a predsa si to mnohokrát nevážime.