Opička v Indonézii zarobí "pánovi" viac, ako robotník

"Čo chcú, aby sme robili? Máme snáď žobrať?" Aby sa uživil, predvádza Ilin Satrio svojho makaka na reťazi. Pouličné opičie produkcie, pranierované ako barbarstvo, je teraz v Jakarte zakázané. Tým prišli stovky chudobných o zdroj príjmov, píše agentúra AFP.

25.02.2013 11:24
Makak, opica Foto:
lustračné foto
debata

V metropole ich je okolo štyristo, na nárožiach, na križovatkách zahalených vo výfukových plynoch a v dusne posedávajú na rozbitých chodníkoch, či praží slnko alebo vytrvalo prší. Na reťazi majú úbohé a často opelíchaných makakov, vystrojených ako bábiky, s kovbojským klobúkom alebo s bábätkovskou čiapočkou. Groteskní sú jedni aj druhí.

Medzi niekoľkými tanečnými krokmi, jednou či dvoma piruetami alebo kolieskom na detskom bicykli naťahujú vychudnuté paže k okoloidúcim v nádeji na hŕstku rupií.

Tradícia topeng monyet, maskovaných opíc, pochádza z dávnych čias, ale od roku 2011 mesto Jakarta túto prax pod tlakom organizácií na ochranu zvierat zakázalo.

Od tej doby nadviazala polícia spoluprácu so sieťou na pomoc zvieratám v Jakarte (Jaan). V skupinkách po piatich hliadkujú v civile po meste a naháňajú predvádzajúcich. „Tvárime sa ako obyčajní chodci. Priblížime sa k nim a potom sa na nich vrhneme,“ vysvetľuje hovorca Jaan Benvika.

„Objavia sa znenazdajky,“ potvrdzuje Takiadi, ktorý sa rozhliadol znepokojene okolo seba. Len pred niekoľkými dňami sa 27-ročnému predvádzačovi podarilo na poslednú chvíľu „opičej polícii“ uniknúť, ale musel nechať napospas svojho makaka.

„Policajti sa objavili náhle, keď som svojej opičke dával masku. Musím si dávať viac pozor,“ hovorí.

Sankcie sú väčšinou symbolické. Predvádzač, ak je zatknutý, môže teoreticky dostať trest až deväť mesiacov väzenia, ak je opička ranená alebo mŕtva. Takýto rozsudok sa však využíva len veľmi zriedka, väčšinou býva vymeraná pokuta. Ak však musí predvádzač z nejakého dôvodu opičku prenechať policajtom, stojí ho to v prepočte až na 80 eur.

Od začiatku kontrol v novembri 2011 bolo s makakmi zadržaných len 24 predvádzacích. „Našou prioritou je zachraňovať opice. Chytíme ich ľahko, pretože sú na reťazi, ale predvádzačom sa často podarí utiecť,“ vysvetľuje Benvika, ktorý má ako mnoho Indonézanov len jedno meno.

Pochytané zvieratá putujú do útulku Jaan, kde sa o ne starajú, pretože mnohé trpia tuberkulózou, podvýživou alebo stresom, a snažia sa ich vrátiť do normálneho života, väčšinou však márne. „Sadajú si so skríženými nohami, pridŕžajú si šálku s vodou za uško a pri najmenšom napnutí vodítka naťahujú ruku, akoby chceli žobrať,“ uvádza Benvika.

Devätnásťročný Ilin Satrio popiera, že by sa svojím makakom zle zaobchádzal. „Je ako môj priateľ. Dávam mu mlieko a banány, a keď je unavený, nosím ho,“ vyhlasuje. Pripúšťa však, že jeho život je ťažký, ale práve tak je ťažký aj život predvádzajúcich. "Mám s ním súcit, ale čo by som mohol iného robiť? Čo chcú, aby sme robili? Máme snáď žobrať?!

Predvádzač si môže za mesiac zarobiť až takmer 100 eur, čo je o 30 eur viac, ako mzda kvalifikovaného robotníka.

„Predvádzači nás prosia, aby sme im ich makaka vrátili, a hovoria, že to je ich jediný prostriedok, ako prežiť,“ priznáva policajt Sofyan Nasrulloh. „Mám s nimi súcit, ale s opicami cítim ešte viac. Sú tak vyhladované a tak unavené!“

debata chyba