Na mieste Zochovej chaty kedysi bývali tajomní Waldleute, čiže lesní ľudia. Neskôr tam chodili lepší ľudia z Modry, z kasína v Pánskom dome, kde nikto nikdy neprehral. Chata na prelome milénia už len spomínala na staré dobré časy. Zdá sa však, že po rekonštrukcii začatej v roku 2007 naberá nový dych.
Všetko začali lesní ľudia
Dávno predtým, ako sa začala písať história Zochovej chaty, do malokarpatských lesov prišli zďaleka lesní ľudia – Waldleute. Tak sa volali bavorskí a tirolskí drevorubači. Miestni obyvatelia im dali posmešné meno huncokári. Vzniklo skomolením nemeckého slova Der Holzhacker (drevorubač). Pomenovanie huncokár vnímali lesní ľudia ako posmešné. Do Malých Karpát prišli v polovici 18. a až do polovice 20. storočia bývali na horských samotách v izolovanom prostredí. Ich kultúra, reč a zvyky sa zakonzervovali v lesoch.
Do utiahnutých lesných komunít sa nasťahovali na pozvanie Pálffyovcov. Tí si ich najali najmä preto, že ovládali na tie časy nevídaný a moderný spôsob ťažby dreva. Lesní ľudia mali najväčšiu osadu práve v Modre-Piesku, kde postavili o niekoľko desaťročí Zochovu chatu. Aj keď sa skrývali v lesných zákutiach, mali na tie časy nebývalé výhody. Pálffyovci im dali právo dedičnej služby, dostávali mzdu a deputátne výhody. K právam po nemecky hovoriacich drevorubačov patrilo užívanie domu, záhradky, role a lúky. Zároveň mohli pásť dve kravy, jalovicu a ošípaných toľko, koľko vládali dochovať. Mali napríklad vlastné sviatky. Doteraz sa pri jednom z ich dvoch cintorínov v Modre-Piesku 22. júla každoročne na ich najväčší sviatok sv. Márie Magdalény stretávajú ich potomkovia. Väčšinu z 800 žijúcich Waldleute po druhej svetovej vojny deportovali podľa Benešových dekrétov do Nemecka.
O kasíne, v ktorom nikto neprehral
Koncom 19. storočia do okolia budúcej Zochovej chaty (lokalita je dnes známa ako Modra-Piesok a Harmónia) smerovali predovšetkým ľudia z malokarpatského mestečka Modra. Už v roku 1881 založili Slováci Modranské meštianske kasíno v Pánskom dome na Piesku. Vôbec tam nešlo o hazard, ale takto sa vtedy bežne nazývali vzdelávacie spolky, ktoré sa prezentovali rôznymi kultúrno-spoločenskými aktivitami. O jedenásť rokov nastala v kasíne maličká revolúcia. V máji 1892 sa odtrhlo niekoľko členov a vznikla pravdepodobne prvá turistická slovenská organizácia v Uhorsku Modranský turistický spolok (MSK).
Jeho členov asi prestali baviť panské výlety, ťahalo ich viac do hôr. Upravovali a značkovali turistické chodníky, inštalovali lavičky, rozvíjali turistické centrum Harmónie či vydali mapu Malých Karpát. Práve v roku 1888 začali stavať prvú vilu Harmónia. Podľa jej mena dostalo názov letovisko, lebo dokonale vystihovalo pokoj a krásu malokarpatského zákutia, kde vtedy dominovali jedľové lesy, o ktorých sa súčasníkom môže už len snívať. Popri Harmónii sa stavalo tiež na Piesku smerom k dnešnému Hotelu Zochova chata. Mesto Modra v roku 1889 postavilo poschodovú letnú ubytovňu. Samozrejme, podobne ako už v skôr postavenom Pánskom dome, zriadili tam tiež výčap vychýreného modranského vína a tieklo aj pivo.
Letovisko Harmónia zažívalo v tých rokoch veľký rozmach. Stalo sa vyhláseným výletným miestom Horného Uhorska. Striedali sa v ňom solventní ľudia z Viedne a Budapešti. Súhra prírody, výnimočnej gastronómie a kvalita malokarpatských vín urobila z Harmónie pred prvou svetovou vojnou vychýrenú prázdninovú lokalitu. Bola tam reštaurácia, tančiareň, ruská kolkáreň, tenisové kurty, detské ihrisko, klimatický, letný, slnečný a kaďový kúpeľ. Koncom roku 1901 dokončili vodovod, fungoval telefón a poštová filiálka. V roku 1910 sa mohli návštevníci ubytovať v 18 veľkých vilách a štyri roky pred vojnou evidovali 25 víl. Cez voľné dni pribudlo do lokality až niekoľko tisíc hostí. Počas leta si prenajímalo byty a chaty približne sto rodín.
Prečo chatu nazvali po farárovi Zochovi
Po skončení prvej svetovej vojny nastal úpadok, bohatší Maďari a Rakúšania odišli. Pribudli našťastie českí turisti. Mnohí práve z Bratislavy, kde po vzniku republiky doplnili chýbajúce miesta najmä v úradníckych a odborných profesiách. Pre nich bol prihlučný snobský atak bežných výletníkov. Vybrali sa objavovať miesta smerom od Harmónie vyššie. Spolu s nimi aj členovia Klubu československých turistov a práve tento klub inicioval v roku 1932 postavenie novej chaty. Jednoposchodovú chatu s manzardami postavili za zhruba 300-tisíc československých korún. Mala šesť miestností s 25 posteľami a dve miestnosti pre spoločný nocľah s 25 miestami. Chata poskytovala svoje služby celoročne. Slávnostne ju otvorili 30. apríla 1933. Meno dostala po evanjelickom biskupovi a prvom bratislavskom županovi Samuelovi Zochovi. Pri otvorení bola iba jeho vdova Mária. Modranský rodák, výnimočný človek a politik, autor textu Deklarácie slovenského národa v Martine v roku 1918, sa otvorenia chaty s jeho menom nedožil. Počas veľkej slávy pri otváraní však mnohí rečníci s úctou a vďakou spomínali na modranského patriota.
Chata nedostala meno po Zochovi len preto, že nikoho slávnejšieho z blízkej Modry nemali. To by bol hrubý omyl. Samuel Zoch počas pôsobenia ako modranský farár chodieval s priateľmi presne na miesta, kde stojí dnešný Hotel Zochova chata. Priekopník ekumenizmu sa stretával počas dlhých vychádzok so správcom Matice slovenskej Štefanom Krčmérym, politikom a podnikateľom Kornelom Stodolom, právnikom z politického života Milanom Ivankom či s básnikom, farárom a politikom Martinom Rázusom. Neskôr sa Samuel Zoch staral okrem iných aktivít o výchovu sirôt. Azda najznámejším odchovancom je básnik Ján Smrek, ktorému sa postaral aj o štúdiá.
Ako spomína na Zochovú tramp Pekelník
Súčasne s turistami začali objavovať okolie Zochovej chaty aj trampi. Prvá osada na Slovensku vznikla v roku 1928 a vzápätí založili v Bratislave ďalšie. Trampovalo sa v lesoch v okolí hlavného mesta, ale bežné boli viacdenné túry po hrebeňoch Malých Karpát, kde bolo viacero táborísk. Popravde treba povedať, že trampi nemali žiadny podiel na stavbe Zochovej chaty. V tých časoch poznali chatu iba ako miesto možného zimného nocľahu pri túrach na lyžiach, čo však bolo naozaj niečo mimoriadne. Jednoznačne však dotvárali kolorit výletného miesta. Vyčnievali spomedzi sviatočných výletníkov svojím spôsobom života, zmyslom pre statočnosť a spravodlivosť, ale aj zvykmi či trampským "folklórom”.
Z trampských kroník a zápiskov je známe, že v predvojnových časoch na Zochovu chatu chodievali trampi z osád Dakota (1936), El Cormorane del Tortuga (1932), Zálesák (1940), Tulák (1936) a Stratenka (1932). Možno aj z ďalších, o ktorých sa zápisky podľa výnimočného kronikára trampingu v okolí Bratislavy Jozefa Zelnera – Pekelníka z osady Hay River nezachovali. Inak, trampské meno nemá nič spoločné s peklom. Skôr je to výraz úcty k človeku, ktorý mohol prekročiť kruh čistoty okolo posvätného ohňa a starať sa oň, aby pre všetkých ostatných trampov z osady žiaril a hrial.
Počas druhej svetovej vojny chatu poškodili. V roku 1946 ju opravil a znovu zariadil Klub slovenských turistov a lyžiarov v Bratislave. Prenesme sa s trampským kronikárom do týchto rokov. Hovorí Jozef Zelner: "Táto romantická zrubová stavba bola značne vzdialená od ruchu civilizácie. Z Harmónie tam viedla iba prašná kamenná lesná cesta, ktorá bývala skoro celé zimné obdobie nezjazdná aj pre tých pár áut, ktoré tam občas zavítali. Chatár bol v tomto období k trampom tolerantný, možno aj pre pekné trampské piesne, ktoré tam zaznievali, a tak tu mali všetci dvere otvorené. Trochu neskôr, v roku 1952, sa tu uskutočnil aj veľký potlach bratislavských osád.” Až do roku 1953 bola Zochova chata miestom pre trampské Silvestre, ale aj trampské svadby. Bolo to za chatára Hančíka a v neskorších časoch aj za povestného Karpatského vlka – Karola Ivičiča.
Keď Zochovej vládol Karpatský vlk
Po druhej svetovej vojne sa Harmónia zmenila na obytný satelit Modry. Chaty pribúdali a menili sa na celoročne obývané domy. V šesťdesiatych rokoch lokalitu objavili bratislavské podniky. Zaplavili ju podnikové rekreačné objekty. Zochova chata však v tých časoch zažívala veľkú slávu. Trampské osady mávali v jej areáli každoročné súťaže v speve. Chata najskôr patrila podniku RaJ (Reštaurácie a jedálne), neskôr Interhotelom. V tých rokoch začala byť pre trampov príliš civilizovaná.
Vtedy sa stala legendárnou neuveriteľnými povesťami opradená postava vedúceho Zochovej chaty Karola Ivičiča. Každý ho však volal podľa prezývky Karpatský vlk. Pochádzal z dnešnej bratislavskej mestskej časti Rača a bol skutočne pre svoju mohutnú postavu neprehliadnuteľný. „Bola to naozaj pozoruhodná osoba. Dá sa povedať, že bol prvý povojnový naozaj výbojný podnikateľ a jediným podnikateľom ešte i dlhé roky zostal. Podľa ústneho podania sa údajne nebál vtedajšej politickej moci a z jednej obyčajnej turistickej chaty spravil viachviezdičkový hotel známy nielen na Slovensku,“ spomína na neho trampský kronikár.
Vtedajší personál potvrdil, že Karpatský vlk naozaj vyžadoval disciplínu ako vo viachviezdičkovom hoteli. Dalo by sa povedať, že bol niekedy prehnane prísny. Je mnoho svedkov, ktorí spomínajú, že jeho palica, ktorú mnohí s hrôzou volali „čugaňou” či "budzogáňom“, mu v ruke neslúžila iba na opieranie pre chorú nohu. Neraz robila poriadok nielen s čašníkmi, čo si podľa Karpatského vlka nevážili, že mohli na Zoške obsluhovať, ale v jeho ruke dokázala vykázať aj hostí, ktorí sa nevedeli vpratať do kože a prekročili hranice slušného správania sa. Karpatský vlk dostal prezývku pravdepodobne od trampov, lebo ako spomína Jozef Zelner: "Povráva sa, že (Karpatský vlk – pozn. aut.) bol z račianskej trampskej osady Ohio a že sa aktívne zúčastnil ako partizán SNP.” Jeho pričinením postavili na hrebeni Malých Karpát prvú asfaltovú cestu až k jeho Zochovej chate.
Suchoň nevymenil profesúru v USA za Zochovú
Po stavebnom rozmachu v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov nastal najmä v Modre-Harmónii útlm. Okrem nových potravín, ktoré dostali od turistov a trampov uštipačnú prezývku Prior, lebo v sobotu v nich mali fľaškové pivo, čo bol na tie časy veľký zásobovací zázrak, a tenisových kurtov sa nič nevybudovalo. Čo stálo, schátralo. Negatívna zmena nastala aj v charaktere okolitej prírody. Prispela k tomu stavebná činnosť, oplocovanie súkromných chát, vysádzanie nepôvodných a nevhodných druhov drevín. Pôvodná jedľa, ktorá bola niekdajšou pýchou Harmónie, vyhynula následkom zmeny klímy a zhoršením stavu životného prostredia. Lesoparkový charakter pôvodného letoviska Harmónia postupne mizne.
Zochova chata však zostávala perlou. Po období, keď sa otvárala dokorán výletníkom a niekedy aj trampom, sa v 60. a 70. rokoch jej klientela zmenila. Turistický „plebs” nahradili "patricijskí” výletníci s plnými peňaženkami. Na parkovisku začali pribúdať autá z neďalekej Viedne. Zoška a jej okolie neočarili len ich. Velikán slovenskej hudby Eugen Suchoň po premiére opery Krútňava v roku 1979 v americkom Michigane zdvorilo odmietol ponuku rektora tamojšej univerzity, aby k nim ako riadny profesor prišiel prednášať, so slovami: "Vážený pán rektor, nesmierne si vážim Vašu ponuku, možno, keby bola prišla o pár rokov skôr, ale ani to nie. Veď ako by som mohol existovať bez môjho rodného Pezinka, bez mojich Malých Karpát, vinohradov, Modry či Zochovej chaty.“
Na začiatku sedemdesiatych rokov mala Zochova chata výnimočnú povesť. V čase legendárneho Ivičiča tam boli skvelé grilovačky a hostia sa pri cigánskej hudbe zabávali do rána. Nie náhodou. Miesto sa vopred objednávalo telefonicky a pravdu povediac, dovoliť si rozblázniť sa pri tamojších mastných cenách si mohli len zbohatlíci a zlatá mládež, teda deti špičkových komunistických funkcionárov. Ale našlo sa tam aj tiché miestečko na mimoriadne zvláštne stretnutia.
Viliam Šalgovič, ktorý vládol slovenskej ŠtB (spáchal samovraždu v roku 1990), sa na Zochovej chate stretol podľa spomienok vtedajšieho personálu s dnes už tiež nebohým Helmutom Zilkom. Bol to mimoriadne populárny viedenský politik a celé desaťročie (1984 – 1994) bol aj starostom Viedne. Zilka v roku 1998 nemecký denník Sűddeutsche Zeitung obvinil, že ešte ako programový riaditeľ rakúskej televízie a rozhlasu ORF bol dvojitým agentom ŠtB a CIA. Zilk sa dušoval, že nikdy nikomu nedonášal. Je teda zvláštne, že sa v ústraní malokarpatských lesov na dosť odľahlom mieste, kilometre od Bratislavy stretol koncom osemdesiatych rokov práve s Viliamom Šalgovičom, generálom ŠtB. Čo tam piekli, sa nevie, ale údajne sa dobre najedli.
Tradícia malokarpatského vola ožila
V osemdesiatych rokoch sa na Zochovej chate začala tradícia, ktorú oživili pred niekoľkými dňami na tohtoročného 1. mája. Na mäsko bolo zvedavých takmer tisíc hostí. Šéfkuchár chaty sa vola učil piecť v slovinskej Ľubľane. Aby bylinožravec na pahrebe neutŕžil posmech a poznámky, prišli Slovinci aj do chaty v Malých Karpatoch. Už vtedy sa priúčal taju komplikovanej prípravy ťažkotonážneho kúska terajší šéfkuchár Hotela Zochova chata Jozef Haršany.
Odvtedy dobre vie, že aby sa pečený vôl dobre upiekol, mäso musí nasiaknuť bylinkami v moridle s kvalitným červeným malokarpatským vínom štyri dni, lebo len tak svalstvo povolí a kúsky budú mäkké. Obrad pečenia má prísne zásady. Zviera sa musí dlho a starostlivo piecť, potierať marinádou a porciovať tak, aby sa nerozpadlo, teda aby sa na grile neporušilo ťažisko bylinožravca nad pahrebou. Na pečenie sa hodí len zviera do dvoch rokov, ktoré tak ako tento rok vážilo okolo 500 kg hrubej váhy. Pieklo sa od skorého rána na pahrebe z dubových klád, ktoré sa sušia celý rok. Prvé porcie odrezali okolo obeda.
Jozef Haršany neskôr odišiel zo Zochovej chaty a varil pre politické špičky. Na Slovensku nebola významná štátnická návšteva, pri ktorej by sa spolu s tímom vyhlásených kuchárov ako Janata, Antovzsky a spol. nestaral o gastronómiu. Spomeňme pápežský sprievod Jána Pavla II., izraelských prezidentov a hlavy štátov V4, generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana atď. K tomu treba prirátať všetkých slovenských premiérov a ďalších politických prominentov.
Mečiar zjedol všetko
Pri spomienkach nezabudne hodnotiť. "Napríklad jeden z najnáročnejších na gastronómiu bol bývalý štátny tajomník na Ministerstve zahraničných vecí SR Jozef Šesták. Pred ním sme mali väčší rešpekt ako pred nejakým prezidentom, lebo nás dokázal dobre vyzvŕtať.” Podobne vedela narobiť vietor aj pravá ruka vtedajšieho premiéra Mečiara Anna Nagyová. Bola náročnou stravníčkou, ale jej šéf Vladimír Mečiar poslušne a bez reptania zjedol všetko, čo mu pán Haršany navaril.
Spomenul si aj na časy, keď sa delilo Československo. Ministri hospodárstva Vladimír Dlouhý a Ján Ducký mali na starosti rozdelenie rezortných majetkov. Situácia bol dosť napätá. Protokolisti behali stále do kuchyne, len aby nebol nejaký problém a atmosféra mohla ešte zhustnúť. Rokovania boli niekoľkodňové a veľmi ťažké. "Vždy po obede sa politici odrelaxovali a hneď zavládla lepšia pohoda. Pamätám si na ministra Dlouhého, ako pri stole hovoril, že aj keď sa tu nikdy nedohodneme, aspoň sa tu dobre najeme,” osviežil dávne spomienky šéfkuchár Haršany.