Alebo ťavy, kdesi v púšti „zaparkované“ pred jurtou. Jedno i druhé možno síce ešte vidieť, ale je to už čoraz zriedkavejšie. Navyše treba spomínanú „exotiku“ hľadať mimo turistických trás. Teda bokom od Taškentu, Buchary Samarkandu, ktoré aj dnes vyhľadávajú nielen cudzinci z Európy a Japonska, ale aj niekdajší spoluobčania Uzbekov z bývalého Sovietskeho zväzu.
„Prišli sme sem zo Sverdlovska. Naozaj je tu na čo sa pozerať,“ opisuje prvé dojmy po prehliadke chrámov s tyrkysovými kopulami v Samarkande plavovlasá Irina. Tak ako ostatní sa pred mešitou vyzúva a už trieli za novými poznatkami, ktoré jej doteraz sprostredkovali iba knihy.
Niekoľko národov, veľa jazykov
Dnešný Uzbekistan je krajinou kontrastov. A netýka sa to len architektúry starých pamiatok, ale aj prírody, kultúry a politiky. Veď už pred niekoľkými tisíckami rokov sa v tomto obrovskom kotle uzavretom na juhu a východe hrebeňmi hôr, na západe Kaspickým morom a na severe širokými kazašskými stepami, miešajú národy, jazyky aj kultúra. Etnické zloženie uzbeckej populácie je veľmi pestré – okrem samotných Uzbekov tu žijú Rusi, Tatári, Tadžici a Karakalpaci. V niektorých oblastiach oficiálna uzbečtina ustupuje pred jazykom farsí, ktorým hovoria Tadžici. Typickým príkladom je Samarkand.
„Mladí väčšinou už hovoria po anglicky ale mnohí ovládajú napríklad aj kórejčinu alebo čínštinu, pretože študovali na vysokých školách na Ďalekom východe,“ znie vysvetlenie s tým, že generácia staršia ako 20-ročná stále hovorí aj po rusky. „Rusi sem patria ako voda do jazera. Prežili sme spolu veľa a aj po získaní samostatnosti v roku 1991 tu mnohí ostali,“ vysvetľuje turistický sprievodca Islam vzťah k etnickým Rusom, ktorí ostali v krajine po roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu. „Od tých čias sa Uzbekistan stal akosi viac "uzbeckým“," tvrdí Muzaffar, ktorý jako počítačový odborník získával skúsenosti aj v Európe.
Nová tvár vidieka
Svoj vzhľad mení nielen Taškent, Samarkand, Buchara či na opačnom konci Fergana. Novú tvár získava aj vidiek. Na viacerých miestach v rámci štátneho programu zvyšovania životnej úrovne vidiečanov postavili stovky moderných domov. „Nasťahovať sa do nich môže každý. Musí však spĺňať niektoré podmienky. Musí mať stály príjem, zložiť zálohu vo výške 25 percent z celkovej sumy za dom so záhradkou, čo predstavuje 28 miliónov sumov (viac ako 10-tisíc eur). Hypotéka je vyrátaná na 15 rokov a ročné úroky v rámci štátom dotovaného programu predstavujú 7 percent, čo je oveľa menej ako v obyčajnej banke. Ak splníte spomínané podmienky, tak domček je váš,“ vraví starosta jedného z kišlakov v ktorom jednu časť už tvorí práve nová štvrť. A vraj záujem je veľký, ale napriek tomu zatiaľ dokážu reagovať na dopyt.
Kritici tvrdia, že je to megalomanský projekt, ktorý vraj núti dedinčanov zvykať sa na pre nich netradičné prostredie. „Veru by som už nemenila. Je to tu pohodlné, čisté a napokon, kto by sa dnes plahočil s chovom domácich zvierat, ako to bolo ešte nedávno,“ reaguje na priestrannej terase nového domu 90-ročná Farida na otázku či jej nie je ľúto, že na staré kolená zmenila prostredie. Starosta nám zároveň ukazuje nový obchod, zdravotné stredisko, ale aj novovybudovanú policajnú stanicu.
Supervlak a lyžiari
Dnešný Uzbekistán, to však nie je len budovanie vidieka, ale napríklad aj moderný supervlak, ktorý vás z Taškentu do historického Samarkandu vzdialeného od hlavného mesta 530 kilometrov dovezie za niečo viac ako dve hodiny a tachometer pritom neraz ukazuje 230-kilometrovú rýchlosť.
Sú to aj moderné lyžiarske strediská na severovýchode krajiny, kde sa aj neskoro na jar belejú končiare západného Ťan Šanu. Iba sto kilometrov od Taškentu vo výške 1 700 metrov nad morom je jeden z najkrajších kútov krajiny – oblasť Beldersaj ležiaca práve na úpätí chrbta Ťan Šanu. Súčasťou rekreačného komplexu Beldersaj Oromgochi je napríklad lyžiarska dráha a vlek, ktorý vás vyvezie do výšky 2 300 metrov nad morom.
K islamu sa hlási 85 percent populácie
Zahraniční turisti však zatiaľ skôr ako vysokohorské prostredie volia v Uzbekistane rovinu okolo riek Amudarja a Syrdarja. Ich kroky mieria hlavne do Samarkandu – niekdajšieho centra impéria, do ktorého patrili dnešné Turecko, Irán, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Afganistan, Pakistan, Tadžikistan, Turkménsko a severná India. Samarkand volajú aj Perla východu alebo Klenot islamu. Lenže stopy islamu v krajine, v ktorej je oficiálne až 85 percent vyznavačov tohto náboženstva vidieť aj v Taškente.
„Nie všetci sa päťkrát denne modlia a chodia pravidelne do mešity,“ dáva na pravú mieru oficiálnu štatistiku štyridsaťročný úradník Ališev. Ako povedal, Uzbeci sú ľudia ako ktoríkoľvek iní. Vedia sa zabávať vrátane pitia vína, aj tvrdého alkoholu, ale nikdy nepijú na ulici.
Kto má skutočne blízko k islamskému náboženstvu, môže študovať napríklad v taškentskej medrese (islamskej škole) Kukeldaš, ktorá má vyše 400 rokov.
„Každoročne sa k nám hlási približne 250 uchádzačov. Prijať môžeme iba 25 a aj to po úspešnom absolvovaní testov z dejín, jazyka a samozrejme náboženstva,“ vraví jeden z učiteľov školy, v ktorej je aj internát. Nezabudol pritom povedať, že podobnú školu, ale v Buchare, ukončil aj súčasný čečenský prezident Ramzan Kadyrov.