Ľuďom z mesta učarila kopaničiarska farma

, 22.03.2014 06:00
kone
Podkylava opäť žije, a nielen z pôdy, no najmä z nej, presnejšie zo živého farmárskeho predstavenia. Autor:

Alpskí farmári ponúkajú vyhľadávaný oddych pre ľudí z mesta v podobe pobytu na roľníckom dvore. Sú obľúbení pre prívetivosť, živé zvieratá, sedliacku kuchyňu a čistý vzduch. To všetko môže dať aj slovenský vidiek. Na myjavských kopaniciach sa návštevníci nestačia čudovať, keď objavia inú tvár svojej domoviny - plnú zabudnutých, ale aj nových zážitkov.

Podkylava je malá vieska s 250 obyvateľmi bokom od hlavných ciest. Akoby stratená v priestore, možno preto, lebo leží v zovretí pahorkov a údolí, ktoré jej zaručujú ticho a iný rytmus ako dedinám, ktoré priliehajú k neďalekým Piešťanom či Myjave.

Kedysi mali Podkylavčania družstvo, prácu pre každého, ale keď sa spoločný podnik rozdelil, išlo to ako inde od desiatich k piatim. Chudobná pôda nebola schopná uživiť všetkých kopaničiarov. Zakrátko tu bola nezamestnanosť ako inde na Slovensku – 14 percent.

V časoch spoločného družstva v Krajnom dávala ľuďom prácu nielen pôda, ale aj čalúnnictvo, stolárstvo, autodoprava so 40 nákladiakmi či sušiareň ovocia. To všetko sa stratilo v prepadlisku transformácie kedysi slávneho družstva.

Podkylava je malá vieska s 250 obyvateľmi bokom...
Podkylava je malá vieska s 250 obyvateľmi bokom od hlavných ciest. Leží v zovretí pahorkov a údolí, ktoré jej zaručujú ticho a iný rytmus ako dedinám, ktoré priliehajú k neďalekým Piešťanom či Myjave. Autor: Pravda, Jozef Sedlák

Ale Podkylava opäť žije, a nielen z pôdy, no najmä z nej, presnejšie zo živého farmárskeho predstavenia. Jeho pódiom je tunajší 400-hektárový chotár a hercami miestni obyvatelia, ktorí chovajú päť stád hovädzieho dobytka – čo stádo, to iné plemeno, k tomu pravé mangalice, poskytujúce bezcholesterolové mäsko, parádne kráľovské lipicany súce do koča i do sedla, veselé muránske noriky, čulé slovenské teplokrvníky i mohutné ardénske kone.

Mangalice poskytujú bezcholesterolové mäsko.
Mangalice poskytujú bezcholesterolové mäsko. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Návštevníci, ktorí sem prichádzajú, najmä deti a mladí ľudia, nie sú pasívnymi divákmi. Môžu jazdiť na koňoch, ale musia sa o ne naučiť aj starať, najedia sa jedál, aké už zabudli variť a piecť aj mestské staré mamy. Dokonca tu pečú chlieb, ako chrumkavú odmenu pre rodičov za to, že im umožnili pobyt, ktorý si mestské dieťa nevie vysnívať ani v najbujnejšej fantázii.

Predaj z dvora a la Amerika

Režisérom tohto predstavenia je Vojtech Tĺčik, muž, s ktorým sa osud veľmi nemaznal. Zopár ráz ho zrazil na kolená, pritlačil až po samý kraj priepasti, ale vždy dokázal vstať. Bol z generácie, ktorá budovala družstvá. Ako jeden z prvých pochopil, že v tvrdých kopaničiarskych podmienkach sa poľnohospodári zmôžu len, keď rozbehnú popri hospodárení na chudobnej pôde doplnkové podnikanie – v tých časoch malo skratku pridružená výroba.

Vojtech Tĺčik prišiel s myšlienkou farmy, na...
Vojtech Tĺčik prišiel s myšlienkou farmy, na ktorú by prichádzali ľudia z mesta za oddychom a dobrým jedlom. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Nepatril k tým, ktorých z družstva po revolúcii vymietla vlna nespokojnosti, odišiel sám z vlastnej vôle. Na tri razy ho uvoľňovali. Mal však tvrdú hlavu. On, vždy podnikavý muž, chcel na vlastné oči vidieť, ako sa robí biznis v Amerike. Nešiel do neznáma, odchádzal k príbuzným, ale musel sa spoľahnúť najmä na seba.

V Amerike nezaháľal, mal obchodný inštinkt, našiel amerického priemyselného investora a priviedol ho na Slovensko. Ale bilo v ňom stále roľnícke srdce. V New Jersey a Pennsylvánii sa zamestnal na farmách, aby uvidel, ako podnikajú tamojší farmári.

Na krk mu už dýchala päťdesiatka a on, niekdajší predseda družstva, kŕmil kravy, ak bolo treba, okopával alebo rozvážal s dodávkou pravé farmárske jogurty klientom až do bytu. "Medzi farmárom a rodinami, ktoré zásoboval, vládla obrovská dôvera. Dali mu kľúče od svojich domácností a mliečne výrobky sme im ukladali rovno do chladničiek,“ spomína po rokoch na americkú kapitolu svojho života Vojtech Tĺčik.

Pôda – života verná družka

Keď sa z Ameriky vrátil domov, zdalo sa, že poľnohospodárstvu dal zbohom. Spolu s Američanmi rozbehol výrobu hasiacich prístrojov, prenikol na druhú stranu Moravy, ale potom ho znenazdajky zaskočila zákerná choroba. Vycúval z podnikania, aby prežil. Pevná vôľa, túžba vyhrať zápas pre iných často márny ho vrátila naspäť do života. Premýšľal, čo robiť. Keď sa zhlboka nadýchol, v povetrí zacítil ako v mladosti vôňu kopaničiarskej zeme. Akoby mu vravela, Vojto, vráť sa ku mne. Na Podkylavu sa priženil, prišiel sem z Rišňoviec pri Nitre rok pred Pražskou jarou. Z mladého poľnohospodárskeho inžiniera za tri mesiace urobili predsedu družstva. Miestni naňho pozerali spočiatku s nedôverou. Všetci z kopaníc utekali za lepším životom do mesta, ale Tĺčika na ne priviala láska k žene.

Dnes sa robota hľadá, vtedy ju často dávali príkazom. Ktosi z kopaničiarov dodanej posile pohotovo vymyslel prezývku Vojto "naplavenina“. Bola trochu posmešná, ale v tej chvíli priliehavá, no dávno už neplatí. Tĺčikova slovenčina stvrdla, splynul s krajom a ľuďmi, čo sa tu narodili.

Vrátiť sa naspäť do života znamená mať pred sebou cieľ, program. Tĺčika postavila na nohy myšlienka farmy, na ktorú by prichádzali ľudia z mesta za oddychom a dobrým jedlom. Keď sa zišiel s Podkylavčanmi, aby sa uistil, či mu dajú do prenájmu švíky svojich políčok, iba neveriacky krútili hlavami. Považovali to za pochabosť.

Po revolúcii sa tisícky slovenských poľnohospodárov vydali na prieskum západnej Európy. Keď uvideli rodinné farmy, ktoré sa živili agroturizmom, niektorí sa nadchli a už sa videli agrohoteliermi. Lenže premeniť veľké družstevné dvory a obrovské administratívne budovy na útulné rodinné zariadenia, to bol tvrdý oriešok. Chcelo to svieži nápad.

Lúky voňajú bylinami

Tĺčik vedel, že nestačí premaľovať vývesný štít, tomu nik neuverí. Alpské hospodárstva priťahovali svojím zovňajškom, poriadkom, ktorý ľudí ubezpečoval, tu sa dobre hospodári, nebojte sa u nás zastaviť. A na to stavili aj v Agropenzióne Adam, keď začali budovať 400-hektárové lúčne hospodárstvo, na jednej strane ako farmu plnú zvierat a na druhej ako rekreačné zariadenie.

Čo je prvé a čo druhé, to tu človek nerozoznáva. Podmaňuje si ho pôvab kopaníc, opäť vystúpil do popredia. Oživili ho udržiavané zelené lúky s čriedami dobytka, kone, krochkajúce mangalice. Tĺčik vraví, že na to, aby krajina urobila dojem ako celok, musí v nej vyniknúť každý detail.

Už cesta do Podkylavy je vzrušujúca. Z diaľnice pretínajúcej vážsku rovinu sa asfaltka od Piešťan po pár kilometroch začne kľukatiť a vyvedie návštevníka za modrastú hradbu pahorkov. A tu sa náhle otvorí iný svet – objavia sa kopaničiarske samoty, na lúkach roztratené senníky. Cesta raz stúpa, potom prudko klesá a zakaždým príde ako v dobre zostrihanom filme nový obraz prírody. Priekopy sú čisté, vykosené, pasienky lemujú dvojité oplôtky, najprv drevené, poctivo natreté a za nimi elektrické.

Prechádzka kopanicami osvieži telo aj ducha. Všetko sa tu zdá prirodzené, takto by mala vyzerať poľnohospodárska krajina, v ktorej sa dá oddýchnuť. Ako k nej dospieť? Z noci na ráno ju nevybuduješ. Agropenzión Adam rastie druhé desaťročie. Krok za krokom. Keď zatrávňovali lúky, spojili sa s Jozefom Vološinom, odborníkom z Výskumného ústavu trávnych porastov a horského poľnohospodárstva. Ten navrhol skladbu šiestich druhov tráv. Lúky voňajú bylinami, páčia sa ľuďom, ale hlavne poskytujú výdatnú pašu dobytku. Čo hektár, to krava s pasúcim sa teľaťom, dnes na slovenské pomery priam nevídaný prírodný aj hospodársky úkaz.

Pochodujúce bifteky.
Pochodujúce bifteky. Autor: Agropenzión Adam

Do sveta sa oplatí chodiť. Drať nohavice doma je drahé, vravia kopaničiari. Držal sa toho aj profesor Ján Plesník, nestor slovenskej zootechniky, tiež rodák z kopaníc, ktorý pomáhal Podkylavčanom pri výbere dobytka. Sú tu dva druhy plemena Charolais – pôvodne francúzske aj americké plemeno, akési pochodujúce bifteky, k tomu švajčiarske simentálky, ale aj huňatý, domestikáciou takmer nepoznačený dobytok zo škótskej vysočiny a tiež rohatý maďarský stepný dobytok.

Sedlo, vidly a česák

"Ľudia si na prechádzke po kopaniciach idú oči vyočiť, keď na jednej lúke zbadajú jedno plemeno a na druhej úplne iné. Do penziónu sa vracajú plní zážitkov,“ vraví Vojtech Tĺčik. Volavkou na návštevu farmy sú pre mnohých kone. Veľa ľudí prichádza do agropenziónu Adam práve kvôli nim.

Ten, kto nevie jazdiť, sa môže previezť v lete na koči, v zime na saniach, väčšina však miluje jazdu. Rodičia sem posielajú deti na leto, hneď vedľa jazdiarne je ubytovňa, mladí jazdci spia hneď vedľa jazdiarne. Ráno sa zobudia a sú pri svojich štvornohých kamarátoch. Ale najprv ich čaká práca.

"Niektorí chlapci nevedia, keď k nám prídu, pribiť ani klinec, dievčatá musia pracovať zarovno s ostatnými. Od nás odchádzajú všetci s novým pohľadom na svet, zážitok si musia zaslúžiť, to si rodičia mimoriadne cenia, domov sa im vracajú iné – pracovitejšie deti,“ vykresľuje príťažlivosť farmy Adam Vojtech Tĺčik.

Teliatko - vďačný objekt pre deti.
Teliatko - vďačný objekt pre deti. Autor: Agropenzión Adam

Neraz od návštevníkov dostáva otázku, koľko stálo vybudovanie farmy. Odvetí, že veľa peňazí, v starej mene 40 miliónov korún, z toho 50 percent bola dotácia z európskych fondov. Tĺčik bez okolkov priznáva, že bez tejto sumy by sa nebolo podarilo farmu postaviť. Lakonicky skonštatuje, že za tieto peniaze sa oplatí dodržiavať prísne dotačné pravidlá, podrobovať sa kontrolám. Všetko má svoj rub aj líce. Najviac ho však teší, keď počuje uznanie z úst finančníkov.

"Tí sa vždy pozerali na poľnohospodárstvo skrz prsty, vraj sú to zbytočne vyhodené peniaze. A keď pobudnú u nás, vyhŕkne z nich, že takto koncipované poľnohospodárstvo má zmysel. To je pre mňa pocta, keď získavam body od ľudí, čo úspech merajú efektívnosťou každého vynaloženého centu,“ hovorí Vojtech Tĺčik a so smiechom dodá, že minister pôdohospodárstva by ho mal platiť za úspešnú propagáciu nápaditej roľníckej práce.

Ročne navštívi agropenzión Adam šesť- až sedemtisíc návštevníkov. Samotný penzión nie je obyčajná ubytovňa. Šikovní architekti zo Slovenskej technickej univerzity prerobili starú, štvrťstoročie nevyužívanú školu na pohodlné, relax poskytujúce zariadenie – sú tu sauny aj plaváreň, po túrach či jazde na koni plávanie a masáže každému dobre padnú.

Šatôčky s pravým lekvárom

Kuchyňa je postavená na kopaničiarskych špecialitách. Ľudia si radi dávajú slivkové gule či lekvárové perky posypané makom alebo orechami. Slivkový lekvár si odtiaľto odnášajú návštevníci ako suvenír. Na farme ho varia v elektricky vyhrievaných kotlíkoch, tak ako to robia Nemci či Rakúšania.

K vyhľadávaným špecialitám patrí nakladaná zelenina, tú si na farme nechávajú pripravovať ľudia zo širokého okolia. Recept na nálev nie je na prekvapenie miestny, ale jeho autorom je profesor Karol Balog zo Slovenskej technickej univerzity. Kapustu spolu s paprikou, karfiolom, mrkvou a ďalšími ôsmimi zeleninami vrstvia do furmanského voza. Prekonajúc zázračný proces fermentácie, vzniká šalát, po ktorom sa v ústach zbiehajú slinky.

Ešte pred niekoľkými rokmi nakupoval býčky z farmy Adam taliansky obchodník. Keď si naposledy dal naložiť na kamión zvieratá, povedal, že nemá pri sebe peniaze. Je to starý trik, odložiť splátku, ufujazdiť aj s tovarom a už nikdy sa nevrátiť.

"Čakali sme do siedmej večer, či Talian peniaze zoženie. Nezohnal, tak sme nechali dobytok zložiť,“ spomína Tĺčik. Ale čo s nimi? Zvieratá išli na myjavský bitúnok a na penzióne sa objavil obrovský plagát – predávame čerstvé mäso z mladej hovädziny.

Až neočakávane to zabralo. Odvtedy všetka kvalitná hovädzina zostáva doma. Objednávky na Veľkú noc sú už niekoľko týždňov vypredané. Mäso nakupujú aj veľké firmy ako vianočnú odmenu pre svojich zamestnancov. Ako vraví Vojtech Tĺčik, netreba sa ľakať, keď sa objaví prekážka, ale treba pohnúť rozumom.

Tento muž vie dobre domýšľať veci. Pred niekoľkými rokmi založil v Starej Turej hotelovú akadémiu. Jej absolventi pracujú aj v penzióne Adam. Farma a penzión zamestnávajú dnes 35 ľudí, na 400-hektárový podnik neuveriteľné množstvo pracovných síl. Dnes veľké dvoj-trojtisíchektárové podniky jednostranne orientované na rastlinnú výrobu dávajú prácu často menšiemu počtu vidiečanov.

Farma Adam vytvorila cez poľnohospodársko-rekreačno-oddychové aktivity veľa pracovných miest tam, kde by ich nikto nečakal. "Treba trochu premýšľať a chodiť po svete s otvorenými očami,“ prehodí akoby mimochodom Vojtech Tĺčik a dodá, že sa prihlási na výzvu ministerstva pôdohospodárstva, ktoré plánuje podporiť farmárov budujúcich ovocné sady.

„Slivka je zázračný strom, patrí do tohto kraja, dokážeme ju spracovať na množstvo delikátnych pochúťok,“ načrtáva budúcnosť podnikavý muž, ktorý opäť našiel zmysel života a daroval ho aj iným, veď rozhýbal k životu jednu viesku. Málo či veľa? Veľa, poskytol ľuďom to najdôležitejšie, čo potrebujú k spokojnému životu – prácu. Nezamestnanosť v Podkylave klesla na 4 percentá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#farma #predaj z dvora #Podkylava #myjavské kopanice #Vojtech Tĺčik #agropenzión Adam
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku