Hoci ide o prihraničnú oblasť Rakúska na dosah ruky, poznáme ju pomerne málo. Po druhej svetovej vojne ponad Moravu prechádzal iba jediný, železničný most. Neskôr, keď z našej strany zmizli ostnaté drôty, v Moravskom Sv. Jáne pribudol pontónový most a v Záhorskej Vsi kompa.
Mosty vždy spájali
Výrazné oživenie turistického ruchu zo Slovenska prinieslo až otvorenie Cyklomosta slobody pred dvoma rokmi. Pre peších je to teraz z Devínskej Novej Vsi do zámockého areálu v Schloßhofe sotva hodinka pohodlnej chôdze.
S prehistóriou tejto cyklolávky, ktorú podľa recesistov mali pomenovať po hollywoodskom hercovi Chuckovi Norrisovi, súvisia mená naozaj významných osobností. V druhej polovici 13. storočia tu dal postaviť drevený most český kráľ a rakúsky vojvoda Přemysl Otakar II., aby to malo jeho vojsko bližšie v prípade výbojov na Horné Uhorsko. Pri neďalekej osade Kreßenbrun (dnes Groißenbrunn) 12. júla 1260 porazil v krvavej bitke uhorského kolegu Bela¤IV. a svoje víťazstvo spečatil v Bratislave svadbou s jeho vnučkou Kunhutou.
Ktovie, ako by sa naše dejiny ďalej vyvíjali, keby hviezda kráľa železného a zlatého náhle nezapadla na Moravskom poli, medzi dedinami Dürnkruten (Suché Kruty) a Jedenspeigen 26. augusta 1278 (udalosť pripomína pamätník). Bola to bitka, na ktorej sa zúčastnilo najviac rytierov v dejinách. Vyzývateľom bol málo známy pán bavorského hradu Rudolf Habsburg. Nielenže bolo české vojsko na hlavu porazené, ale Přemysla ktosi úkladne zavraždil. Rudolf tak mohol založiť dynastiu, ktorá neskôr vládla obrovskej ríši 645 rokov.
Foto: Pravda, Martin Krno
To všetko sa možno dozvedieť na zámku Marchegg. Přemysl Otakar nebol iba skvelý vojvodca, ale aj budovateľ. Najradšej staval nové mestá na zelenej lúke. A tak okrem Českých Budějovíc a Kráľovca (Kaliningrad) vdýchol život aj Marcheggu. Projektoval ho na západnom brehu Moravy ako oporný bod proti Uhorsku obohnaný hradbami. Počítal, že tu nájde svoj domov 10-tisíc ľudí, čo mestečko nikdy nedosiahlo, dnes nemá ani štyritisíc.
Bocianie kniežatstvo
Pri zámku sa stretnete s niečím, čo sa len tak ľahko nevidí. Hniezdi tu zo 50 párov bocianov bielych. Majú hniezda všade, na komínoch kaštieľa, v anglickom parku i obďaleč v lužnom lese, na jednom strome spolunažívajú aj dve-tri rodinky sympatických operencov. Teraz, keď vyvádzajú mladé, je to vďaka klepotom zobákov ako na veľkom koncerte. V časti zámku majú bociany vlastné múzeum.
Foto: Pravda, Martin Krno
Pôvodný vodný hrad v roku 1621 získal predseda Uhorskej komory, dedičný kapitán Bratislavského hradu a župan Pavol IV. Pálfi, narodený na Červenom Kameni. Bol majiteľom panstva aj v susedných Malackách, Plaveckého hradu, Devína, Bojníc… Poškodený hrad v Marcheggu dal prebudovať na štvorcový zámok. Veľmi sa podobá Malackému kaštieľu, lebo jeho potomkovia pri ďalších úpravách oboch postupovali v súčinnosti.
Posledný majiteľ kaštieľa v Malackách Mikuláš XIII. Pálfi sa po zrode Československa presťahoval do Marcheggu, pričom na autá naložil všetko, čo sa z interiéru i exteriéru dalo odmontovať vrátane bronzovej sochy jeleňa, ktorá stála pri studni. Malacká vetva Pálfiovcov vymrela skonom Mikulášovho bratranca Ladislava v roku 1947. Ale už predtým bol zámok v Marcheggu na sklonku vojny zdevastovaný a inventár rozkradnutý. V tom sa Rakúšania od Slovákov veľmi nelíšili. V posledných rokoch ho mesto – podobne ako Malacky – renovuje. Teraz je v ňom okrem spomenutej expozície o Přemyslovi Otakarovi II. aj výstava venovaná práve rodine Pálfiovcov.
Foto: Pravda, Martin Krno
Dar žien milujúcim mužom
Jeden z tohto rodu – Karol IV. Pálfi, ktorému udelil panovník kniežací titul, dal v roku 1813 opraviť kamenný oblúkový most ponad Moravu zo Schloßhofu do Devínskej Novej Vsi. Ten dala už roku 1771 postaviť Mária Terézia, aby mohla cestovať priamo do Bratislavy, kde žila jej najmilšia dcéra Mária Kristína, šťastne vydatá za uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho. Po tom, čo most počas pruských vojen v roku 1866 Nemci zničili a znovu ho postavili, ho v roku 1880 definitívne povalil ľadochod. Posledné barokové oblúky sa ukrývajú v húšťave na rakúskom brehu.
Foto: Pravda, Martin Krno
Najväčší vidiecky zámok Rakúska Schloßhof dnes patrí medzi obľúbené výletné ciele Bratislavčanov. Od konca marca až do začiatku novembra je denne otvorený celý 50-hektárový areál (prehliadky v slovenčine bývajú v nedeľu a počas slovenských sviatkov). V podstate každý víkend tam organizujú špeciálny program. Osobitnú pozornosť venujú deťom, ktoré majú najväčšiu radosť zo zvieratiek v tunajšej netradičnej zoo, predovšetkým z bielych somárikov.
Foto: Pravda, Martin Krno
V tomto roku otvorili v hlavnom paláci výstavu Lesk a pôvab – oslavy na cisárskom dvore. Približuje luxusný život najvyššej šľachty v 18. a 19. storočí. Práve prostredníctvom záhradných osláv prejavila záujem o vidiecke sídlo Mária Terézia, ktorá ho v roku 1755 odkúpila pre svojho milujúceho manžela Františka Štefana Lotrinského od Jozefa Fridricha Sasko-Hilburghausenského. Pre toho bol zámok priveľký a chcel sa ho zbaviť. Ako dobrý manažér, ktorý poznal cisárovninu slabosť pre dvoranské radovánky, vystrojil pre jej výsosť záhradnú oslavu aj s veľkolepým ohňostrojom.
Jozef Fridrich sa k impozantnému zámku dostal vďaka láske, no iba jednostrannej – jeho podstatne staršej manželky Anny Viktórie Savojskej. Do Viedne prišla „häßliche Victoria“ (škaredá Viktória) z Turína. Pekná – nepekná, zdedila však rozprávkový majetok po strýkovi princovi Eugenovi Savojskom. Tento slávny maršal a diplomat v roku 1725 kúpil neveľmi vzhľadný hrádok Hof pri Morave, pre ktorý zvolil architekt prvej triedy Johann Lukas von Hildebrandt úplne nový, barokový šat.
Foto: Pravda, Martin Krno
Sporovlivému najvyššiemu úradníkovi monarchie Františkovi Jozefovi sa obrovské priestory zámku nepozdávali, a tak ho koncom 19. storočia poskytol armáde. Dobre poznajúc vojenské maniere, všetok nábytok, umelecké artefakty, ale aj parkety dal vyviezť na vozoch do Viedne. Napriek tomu nemecký Wehrmacht po anschluse Rakúska a po roku 1945 Červená armáda mali ešte čo ničiť. Rakúšania sa vždy tak vzorne nestarali o svoje pamiatky patriace štátu ako posledných desať-dvadsať rokov. Podobne ako u nás neboli na to peniaze a často ani záujem o „staré barabizne“. Inak to, samozrejme, vyzeralo v historických mestách, kde každý dom mal svojho majiteľa. Generálna rekonštrukcia hlavného paláca sa tu realizovala v rokoch 2002 až 2005. S obnovovaním francúzskej záhrady vrátane jej fontán a kaskád museli začať od nuly, aj to keď sa až v Tirolsku našli pôvodné plány. Pritom sa na celom komplexe ešte stále pracuje, každú sezónu čaká na hostí čosi nové.
Foto: Pravda, Martin Krno
Schloßhof nie je jediný
Moravské pole ponúka aj iné klenoty. Motorizovaní návštevníci robia chybu, keď cestou do Schloßhofu ani nespomalia pri loveckom zámočku Niederweiden. Koncom 17. storočia ho postavil ďalší slávny architekt Johann Bernhard Fischer z Erlachu, v roku 1725 ho odkúpil princ Eugen Savojský a neskôr Mária Terézia. Nie je veľký, má iba pätnásť komnát a sál s vymaľovanými stropmi. Inventár sa nezachoval (od vojny až do 70. rokov objekt chátral), tak sa tu konajú príležitostné výstavy, firemné podujatia, verejné prezentácie či svadby, ktoré vyhľadávajú aj slovenské páry. Čaro má i lovecká kuchyňa s barokovým zariadením, kde sa konajú hostiny.
Foto: Pravda, Martin Krno
Foto: Pravda, Martin Krno
Medzi nehnuteľnosti, ktoré na Moravskom poli vlastnil princ Eugen, patrí aj novobarokový zámok s vežou v Obersiebenbrunne. V roku 1917 ho získal rád Dobrého pastiera, ktorého stav však tak prudko klesol, že sa zvyšok mníchov v roku 1976 presťahoval k svojim bratom do Štajerského Hradca (Graz). Potom objekt pustol. V roku 2001 vyhrala konkurz na zámok ortodoxná koptská cirkev. Postupne ho opravuje. Preto za dobrovoľný poplatok mnísi turistom radi ukážu, čo majú. Koptskú cirkev podľa tradície založil v roku 43 apoštol Marek. Sídli v Káhire. V Egypte sa k nej hlási približne 15 miliónov obyvateľov. V posledných rokoch preniká i do Európy, vo Viedni žije zo päťtisíc koptov. Nielen emigranti z arabských krajín, ale aj domáci konvertiti.
Foto: Pravda, Martin Krno
V tichu lužných lesov
Zato zámok Eckartsau uprostred dunajských lesov vyzerá ako zo škatuľky. Tiež spočiatku slúžil ako vodný hrad, obklopený hlbokými priekopami. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1180! Súčasný vzhľad dostal po roku 1720, keď panstvo získal dvorný kancelár českého pôvodu gróf František Ferdinand Kinský. Stredovekú pevnosť prebudoval na barokový lovecký zámok.
Foto: Pravda, Martin Krno
Človeku vyrazí dych vstupná sála so slávnostným schodišťom, vnútorné nádvorie i reprezentačné siene. Ani sa netreba čudovať, že v tomto zmysle dosť márnotratná Mária Terézia po ňom zatúžila a v roku 1760 sa stal aj s okolitými lesmi bohatými na zverinu majetkom Habsburgovcov. A tak v roku 1898 prešiel do rúk vášnivého poľovníka, následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este, ktorý ho zrenovoval. Veľmi dlho sa z „víkendového domčeka“ netešil, pred sto rokmi ho aj s manželkou Žofiou Chotkovou zavraždili v Sarajeve.
Reprezentačné sídlo v lone prírody má ešte jednu spojitosť s prvou svetovou vojnou. Po kapitulácii monarchie tu až do marca 1919 býval s manželkou Zitou a deťmi posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol. Ako tu prežili Vianoce a posledné chvíle pred odchodom do švajčiarskeho exilu, približujú izby s pôvodným interiérom v rodinnom krídle. Zámok čakali po druhej svetovej vojne, keď prešiel pod správu Rakúskych spolkových lesov, krušné časy. No dôkladná oprava na začiatku nášho storočia mu vrátila niekdajší glanc.
Foto: Pravda, Martin Krno
Orth v bielom šate
Niekoľko kilometrov od Eckartsau na západ leží ďalší šperk – zámok Orth. Prvý raz sa o hrade neďaleko Dunaja písalo v roku 1201. Už vtedy mal štyri veže, ktoré sa po neskorších stavebných úpravách zachovali dodnes. Vlastníci sa striedali, až ho v roku 1824 kúpili všemocní Habsburgovci. Stal sa obľúbeným miestom loveckých a možno aj iných radovánok korunného princa Rudolfa (syn Františka Jozefa a Sissi), až kým 30. januára 1889 nespáchal v Mayerlingu samovraždu so svojou milenkou, barónkou Máriou Vetserovou.
Foto: Pravda, Martin Krno
V roku 2005 dostal Orth nový šat, rovnako biely ako nedávno jeho bratislavský, omnoho väčší pendant. Je v ňom aj historická expozícia, ale turisti ho navštevujú najmä ako moderné centrum Národného parku Donau-Auen (Dunajské lužné lesy). Stal sa východiskom do raja prírody okolo ramien druhého najväčšieho európskeho toku, ponúka sa pešia, vodná turistika i cykloturistika, aj náučné exkurzie so sprievodcom.
Bratislavčania, ktorí projektujú komerčné strediská vodného športu na Dunaji i so všelijakými hausbótmi, by sa sem mali prísť pozrieť. Uvideli by, ako možno cestovný ruch skĺbiť s ochranou životného prostredia a osvetou. Hádam by ich Orth inšpiroval ako napríklad k tomu, ako využiť zanedbaný čeľadník v rámci plánovanej rekonštrukcie rozsiahleho areálu Rusovského kaštieľa.