Bola sobota večer a v úzkych barcelonských uličkách zrazu bolo počuť pískanie a výskanie. Vedení zvláštnou melódiou sme sa ocitli na nádvorí akéhosi paláca za katedrálou a aj my sme zvýskli – od radosti! Boli tam – castellers v bielych nohaviciach a rôznofarebných tričkách, ktoré odlišujú jednotlivé tímy – a práve trénovali svoju zostavu z veží! Niektoré mali štyri poschodia, iné päť. Predstavte si štyroch dospelých stojacich jeden druhému na pleciach a na vrchole malé dieťa s čiernou helmou. Keď sa po telách ostatných vyšplhalo na vrchol ľudskej veže, víťazne zdvihlo ruku.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Castells – katalánske slovo pre hrady – označuje miestny fenomén. Zvláštna tradícia vznikla koncom 18. storočia v meste Valls v severošpanielskej provincii Tarragona (z Tarragony pochádzal aj slávny architekt Antoni Gaudí), keď tu skupiny ľudí, zvaných colles, začali súťažiť vo formovaní rôznych veží z vlastných tiel. Stavajú sa dodnes pri rôznych príležitostiach, ako sú miestne sviatky, sviatky mestských častí v Barcelone, ale aj v iných mestách či dedinách.
Keď pozorovateľ sleduje skupinky castellers, žasne nad ich akrobatickými schopnosťami. Akoby všetci vyrastali v cirkuse – s ľahkosťou šplhajú jeden po druhom, pričom niektorí nie sú veru žiadne „tintítka“, a vŕšia jedno poschodie veže za druhým. Najfascinujúcejšie sú deti na vrchole – majú odhadom 4 – 5 rokov a šplhajú sa na vrchol ako opičky. Vyzerá to jednoducho, no je jasné, že takýto akrobatický výkon vyžaduje od všetkých zúčastnených športového ducha a veľa disciplíny. Zrazu vidíme, ako sa v ktorejsi ruke mihne plánik s nakreslenou zostavou. Na jednoduchú vežu plánik netreba, očividne sa chystá čosi viac.
A naozaj. Tréning sa síce skončil, no keď o štvrťhodinku dorazíme pred Katedrálu svätej Eulálie, sedia na schodoch pred ňou davy zvedavcov. Chystá sa divadlo. Na námestí sú skupinky castellers v ružových, červených i bielych blúzach, okolo pása majú všetci previazané široké pruhy látky a obutí sú v žabkách. Tie po začiatku akcie všetci zhodia a naboso šplhajú do nebies… pardon, po chrbtoch a pleciach kolegov i kolegýň.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Pri lepšom pohľade možno zbadať tri základné časti castellu – spodok sa volá pinya, čiže píniová šiška, nad ňou je tronc, čiže kmeň, a celkom hore pom de dalt – koruna hradu. Pinya je horizontálnou základňou konštrukcie, ktorá musí uniesť celú váhu, stabilizuje a posilňuje štruktúru, ktorá na nej spočíva, a zmäkčí prípadný pád (našťastie sme nijaký nevideli). Kmeň už je vertikálna štruktúra a tvorí ho na každom poschodí niekoľko ľudí – od jedného až po desiatich, čo závisí od typu zvolenej formácie. A celkom navrchu je canalla, teda ľahkonohá omladina, ktorá vytvorí korunu stavby.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Veže, hrady či pyramídy sa stavajú podľa presne stanovených precíznych pravidiel. Z najsilnejších castellers sa sformuje vždy ako prvá pinya, v ktorej každý zaujme presne stanovené miesto. Potom vyrastú z ohybných akrobatov jednotlivé poschodia a najľahšie deti vylezú nahor. Dievčatko alebo chlapec, ktorý celkom hore salutuje nadšenému publiku, sa volá anxaneta. Práve toto je zlatý klinec celej akcie, ktorá trvá pár minút a odohráva sa za zvukov starobylej píšťalky, zvanej gralla, a bubnovania.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Hudba je tiež vzrušujúcou zložkou budovania hradu. Keď prispejete drobnej babičke, ktorá pre hudobníkov zbiera od publika mince, odmení vás žiarivým úsmevom a podaruje vám nálepku, že ste podporili katalánsku kultúru. Za frenetického aplauzu už dieťa schádza dole a celá stavba sa rozoberie rovnako rýchlo, ako vznikla. Pripomína to prúdenie rieky či rýchly pohyb mravcov. Diváci sú dojatí, tlieskajú. Castellers sa usmievajú a tvária sa, akoby na svete nebolo nič ľahšie. Ale bez prípravy v cirkuse to doma radšej neskúšajte.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda