Takto stavali slovinské mesto Velenje v 50. rokoch minulého storočia. Uhoľné bane potrebovali viac baníkov a papaláši si povedali, že im vybudujú mesto. Byty mali mať veľké okná, aby mali baníci po šichte dostatok slnečného svetla. Ale inak žiadny luxus. Načo? Obyvatelia Velenje sa však nedali. Chceli príjemné prostredie, parky a kultúrny dom. Na stavbách odpracovali dobrovoľne tisícky hodín. Autobusy potom chodili po okolitých dedinách a zvolávali ľudí do mesta. „Čakajú tam na vás nové byty a práca v baniach,“ hovorili im.
Postavili tu aj najväčšiu sochu Josipa Broza Tita na svete. Niekdajší prezident Juhoslávie, vysoký desať metrov, dodnes kráča smerom k námestiu. Kedysi sem skutočne rád chodil. Raz sa však vraj naštval, pretože mal pocit, že miestni viac obdivujú starostu než jeho. Po diktátorovej smrti premenovali mesto na Titovo Velenje. Tento názov nieslo až do rozpadu bývalej Juhoslávie v roku 1991.
Svadba v prilbách
Uhoľné bane fungujú dodnes. Ročne tu vyťažia štyri milióny ton uhlia. A v časti starej bane funguje unikátne podzemné múzeum. Sprievodca Aleš nám rozdá prilby a kovové pliešky, ktoré musíme pri vstupe do bane zavesiť na nástenku. „Aby sme v prípade nešťastia vedeli, koľko ľudí je dole,“ vysvetľuje. A nie je to hra. Vyfasujeme ešte desiatu – žemľu a teplú klobásu, ktorá hreje vo vrecku baníckej blúzy – a môžeme sfárať do bane.
Foto: Jana Čavojská, spolupracovníčka Pravdy
Do hĺbky 180 metrov zhrkoceme starým baníckym výťahom. Šachtu vykopali v roku 1889 a prvé tony čierneho uhlia odtiaľto vyviezli v roku 1891. Pred nami sú tri kilometre podzemných tunelov s multimediálnymi prezentáciami a scénami zo života baníkov od 19. storočia až do súčasnosti. Uvidíme aj názornú ukážku ťažby kedysi a dnes a staré aj modernejšie banské stroje. Odvezieme sa v podzemnom baníckom vláčiku. A zažijeme aj zával, keď sa pod nami roztrasie zem.
Foto: Jana Čavojská, spolupracovníčka Pravdy
Prvá časť baní ukazuje podmienky ťažby v starších časoch. Výstuž chodieb je drevená. V podzemí nás víta kaplnka svätej Barbory, patrónky baníkov. Na zemi sa povaľujú ružové lupene. „V sobotu sme tu mali svadbu,“ hovorí Aleš a otvára dvere do miestnosti s drevenými stolmi, ktorá sa vtedy zmenila na banketovú sálu. „Samozrejme, snúbenci, kňaz a svadobní hostia museli mať na hlave prilby,“ dodáva. Aspoň nemala nevesta starosti s účesom.
Baníctvo patrilo vždy k rizikovým džobom, a v dávnych dobách ručnej ťažby to platilo dvojnásobne. Chlapi nikdy nevedeli, či sa vrátia na denné svetlo živí. Nebola technika ani moderné prostriedky záchrany. Vo Velenje pracovali aj deti a ešte v 1. polovici 20. storočia využívali na transport ťažkých vozíkov kone. Oslepili ich, aby sa zbytočne neplašili. Zvieratá zostávali pod zemou až do konca svojho krátkeho života. Ale ani ľudia to nemali ľahké. Až v roku 1885 predpisy stanovili, že v bani nesmú pracovať deti mladšie ako 14 rokov a uzákonili jedenásťhodinový pracovný čas. Baníci dovtedy ťahali pätnástky.
Foto: Jana Čavojská, spolupracovníčka Pravdy
Smrť českého odborníka
Zrazu sa pred nami roztrasie zem. Výbuch metánu. Dvaja mŕtvi. Samozrejme, len akože. Ale prach vo vzduchu je skutočný. Neskôr vidíme aj záchranné prístroje s kyslíkovými maskami. Vo funkčnej časti bane zomierali baníci naposledy pred jedenástimi rokmi. Pri nešťastí zahynuli dvaja. V roku 2013 boli pri nehode šiesti zranení. Kedysi zomierali v hĺbke bane po desiatkach. Rok 1893 bol obzvlášť tragický: 30. januára zahynuli desiati baníci a 20. februára si baňa vzala 21 životov.
Majitelia sa vtedy rozhodli zlepšiť bezpečnosť práce. Každý baník dostal kapsu s primitívnymi záchrannými prostriedkami. Zakázali aj používanie nebezpečných olejových lámp. Po zjedení chleba s klobásou (chudobní baníci kedysi jedli chlieb, ovocie a studenú fazuľu) je na rade novšia časť bane. Tu už ľudom pomáhajú stroje. Začiatkom 20. storočia nastúpili výbušniny a pneumatické vŕtačky. Mnohé ťažké stroje a transportné mechanizmy boli vyrobené v bývalom Československu.
Z Česka prišlo do Velenje aj veľa odborníkov. Napríklad predák Jaroslav Špička, ktorý sem prišiel z českej obce Suchomasty v roku 1904 ako 35-ročný inžinier. Kanceláriu mal priamo v bani, pod zemou. Zahynul pri banskom nešťastí. Keď sa podzemné priestory otriasali, tak sa uvoľnila skala zo stropu a spadla mu rovno na hlavu. Jeho potomkovia žijú vo Velenje dodnes. Ibaže si zmenili priezvisko. S tým pôvodným, Špička, ktoré aj v slovinčine pripomína úplne iné slovo, vraj mali neustále problémy.
Foto: Jana Čavojská, spolupracovníčka Pravdy