Tam, kde majú rieku alebo jazero, oslavujú 6. január úplne inak. Pravoslávny kňaz hádže do ľadovej vody kríž a muži poň skáču, aby ho vylovili. Kto ho chytí ako prvý, tomu prinesie zdravie, šťastie a požehnanie. Takto si veriaci pripomínajú krst Ježiša Krista v rieke Jordán. Ako táto slávnosť vyzerá? Niekedy musia do ľadu vyrúbať dieru, aby sa kríž vôbec do vody dostal. Niekde majú vody toľko, že lovci kríža poň plávajú. Inde je rieka plytká a muži sa brodia vo vode sotva po kolená. A v istej dedine lezie do rieky celá kapela a ešte pritom aj hrá bulharské ľudové pesničky.
Časy sa však zmenili. V meste Vidin postáva medzi mužmi pripravenými skočiť po kríž aj Nina Petrova. Opatrne nohou skúša teplotu vody. „Dobrá,“ skonštatuje a vycerí zuby v širokom úsmeve. Je pod nulou a voda má minimálne plus jeden stupeň, takže oproti teplote vzduchu môže byť „dobrá“.
Veriaci si 6. januára v Bulharsku pripomínajú krst Ježiša Krista v rieke Jordán.
Nina patrí k miestnej rómskej komunite. Aj väčšina plavcov ochotných vrhnúť sa do studeného Dunaja sú Rómovia. Krutá tradícia by sa totiž ťažko udržala len tak. Mestský úrad preto ponúka odmenu. V prepočte desať eur každému, kto skočí do vody. Záujemcov však zrazu bolo príliš veľa, tak počet štartujúcich obmedzili na dvadsať. Šťastlivec, ktorý kríž vyloví, dostane sumu rovnajúcu sa päťdesiatim eurám! Silná motivácia. Nečudo, že sa občas vo vode strhne bitka.
Fľaše na svätenú vodu
Kým zástup zvedavcov prejde mestom Vidin k starobylej pevnosti Baba Vida, pri ktorej sa rituál hádzania kríža koná, majú veriaci aj kňazi za sebou približne dvojhodinové bohoslužby. Do Chrámu svätého Demetriusa v centre mesta prichádzajú zástupy ľudí. Nielen pomodliť sa a zapáliť tenkú voskovú sviecu.
Foto: Jana Čavojská
Na Jordanov deň rozdávajú špeciálne posvätenú vodu. Muži a ženičky, mladí aj starí prinášajú fľaše od kokakoly a ďalších trendy nápojov, od piva a tvrdého alkoholu a plnia si ich iným kvalitným mokom. Svätenou vodou priamo z modrého plastového suda, kam ju dolieva zriadenec v modrom plášti. Zdá sa, že posvätená už tečie z kohútika v jednej zo servisných miestností chrámu.
Hore na chóre zatiaľ Rumjana Gajdarova diriguje spevácky zbor. Bradatí muži a ženičky v pletených čiapkach a väčšinou v ošúchanom oblečení. Rumjana sa teší, že tento rok pribudlo zopár mladých. Vzhľadom na to, že veľa ľudí odišlo za prácou do zahraničia, je to malý zázrak. Na začiatku bohoslužby bola väčšina stoličiek ešte prázdna. Zbormajsterka len pokrčila nosom, fúkla do maličkej píšťalky, aby sa jej zverenci naladili na správnu nôtu, a začala dirigovať.
Našťastie väčšina prázdnych miest sa pomaly zaplnila. Dovnútra postupne vchádzali muži a ženičky vo vetrovkách a s igelitkami v rukách, akoby si do chrámu len odskočili z nákupu, a už vo dverách sa pridávali k zborovému spevu. Možno sa takto postupne vrátia domov aj Vidinčania roztratení po svete. Keď sa krajine a mestu začne lepšie dariť.
Foto: Jana Čavojská
Vraj moslimovia
Na brehu Dunaja šťastní dvadsiati otužilci, ktorých úradník municipality zapísal do zoznamu, zhadzujú vrstvy oblečenia a pomaly sa osmeľujú v Dunaji. Niekto na seba nafŕka trochu vody, iný vojde do rieky po kolená. Zazerajú na vladyku, kedy už skončí s modlitbami a hodí kríž do rieky. Celé divadlo pozorujú z hradieb a z brehu stovky Vidinčanov.
Vladyka sa konečne rozohnal a veľký drevený kríž letí do Dunaja. Časť vyvolených otužilcov sa vrhne za ním. Ostatní vbehnú do vody po členky a hneď zas vybiehajú naspäť. „Aspoň sa trochu ošpliechajte, nech ste mokrí, keď si pôjdete k vladykovi po peniaze,“ pobáda ich jeden z organizátorov. A vo vode zatiaľ kríž dvíha nad hlavu Plamen. „Najväčší grázel vytiahol Krista,“ konštatuje na brehu jeden z policajtov.
Dvadsaťosemročný Róm Plamen sa zoširoka usmieva. Podáva kríž vladykovi, prijíma požehnanie aj obálku s bankovkami. Zopár ľudí sa prediera dopredu, aby kríž pobozkali, ako káže tradícia. Ostatní sa rozchádzajú domov. Divadlo sa skončilo.
„Rozhovor? Ak zaplatíte,“ odpovedá Plamen televíznemu štábu a so ženou a s kŕdľom detí sa poberie domov. Aj v mestečku Pazardžik vylovil kríž jeden z Rómov. „Zaujímavé, všetci o sebe tvrdia, že sú moslimovia,“ smiali sa muži na brehu.
Foto: Jana Čavojská
Bulharský pop
Podľa štatistík je sever Bulharska najchudobnejším regiónom Európskej únie. Rozbité cesty, polozvalené domy, primitívne zablatené hospodárstva. Málo pracovných príležitostí uvrhlo mnohých ľudí do biedy. Žije sa tu skromne. Záhradka, políčko a domáce zvieratá pomáhajú rodinám prežiť. Stále tu chovajú veľa somárov. Húževnaté zvieratá ťahajú vozy, prenášajú náklad a občas sú jedinými spoločníkmi svojich majiteľov. Hlavne starší ľudia zostávajú na dedinách opustení. Mladší odchádzajú za prácou a lepším životom. Kto má prácu, zarobí v priemere 420 eur. Minimálna mzda je 174.
Nízke ceny ma občas až prekvapia. Bývame v hoteli Bononia v izbe s kúpeľnou, kúrením a wifi. Cena je v prepočte 19 eur za noc pre dve osoby a dostanete lístoček v hodnote päť eur na konzumáciu v reštaurácii. V skromnejších samoobslužných reštauráciách v meste sa najete takmer zadarmo – a ešte aj z nízkych cien ponúkajú podvečer zľavy. Bulhari majú skvelú kuchyňu a kvalitné vína. Pri objednávaní však musíte byť opatrní. Stále tu totiž krútia a prikyvujú hlavou naopak. Ak si niečo z jedálneho lístka prosíte, musíte hlavou krútiť. Ak prikývnete, pravdepodobne zostanete o hlade.
Napriek biede nestratili Bulhari hrdosť. Na svoje dejiny (aj názov Bononia súvisí s hrdou históriou, takto mesto a pevnosť nazývali starí Rimania), svoju krajinu, kultúru aj hudbu. Stačí si zapnúť rádio. Západná produkcia je v menšine. Stanice hrajú bulharský pop.
Nikolaj Krastev je optimista. Má dvadsať rokov a jeho mohutné telo zapĺňa celú úboho zariadenú izbičku starého domčeka v dedine Kapitanovtsi. Silné plecia získal vďaka tréningu. Je kajakár, juniorský majster Bulharska. Na otázku, či by sa ako profesionálny športovec vo svojej krajine uživil, sa zasmeje. „V Bulharsku je bieda. Športom sa živí len pár ľudí, ktorí prerazili v zahraničí a sú na európskej alebo svetovej úrovni. Ja som profesionálnu športovú kariéru zavesil na klinec. Trénujem už len pre radosť. Študujem na Národnej športovej akadémii v Sofii a pracujem, aby som nebol rodičom na ťarchu.“ Vysokoškolské štúdium ho stojí ročne 200 eur plus každý mesiac platí 60 za internát.
Jeho rodina žije vo Vidine. Nikolaj sa pred pár rokmi nasťahoval k babke na dedinu, aby sa o ňu staral. Keď zomrela, k rodičom sa už nevrátil. „Bývať na dedine má svoje výhody. Všetko je tu lacnejšie ako v meste. Človek si pomôže aj záhradkou," vypočítava výhody. „Nežijem si nejako extra dobre," krčí plecami. „Ale ani zle,“ dodáva skromne. „Dá sa."