Čo už taká Mária Terézia, ktorej 300. výročie narodenia si pripomenieme budúci rok? Tak to bola iná – viedenská káva! Ale predsa len, Ferenc Jožka našim predkom vládol až 68 rokov, od svojich osemnástin. Aj jeho vinou v porovnaní s inými európskymi národmi doteraz stávame skoro ráno do roboty tak ako kedysi prvý úradník ríše (sám sa tak tituloval), lebo vo vyššom veku trpel nespavosťou a rannú bodrosť vyžadoval aj od svojich podriadených a občanov.
Vášnivý jazdec, vojak a lovec
František Jozef mal však návod na to, čo so začatým dňom. Teda okrem podpisovania cisárskych výnosov. Od malička prejavoval vášeň pre dve činnosti, ktoré sa vlastne pre etiku tých čias navzájom dopĺňali: vojenstvo a poľovačku.
Už ako malý chlapec jazdil na koni a ako trinásťročnému s hodnosťou plukovníka mu podliehala vojenská jednotka. Nielen formálne. A potom lovy, nielen tie masové s desiatkami psov a predháňačov, ale v jeho prípade obľúbenejšie s hŕstkou zasvätených. Dokonca jednoduchá uniforma štajerského lesníka v klobúku so štetkou z diviačej srsti bola stálym imidžom „ľudového“ vladára.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Obľúbenými regiónmi cisára na poľovačky bol Bad Ischl, Soľná komora a v Uhorsku revíry v okolí mestečka Gödöllő pri Budapešti. Ale na lesnú zver nebolo skúpe ani Moravské pole, kde mali Habsburgovci rozsiahle majetky. Aj preto pri príležitosti stého výročia skonu Františka Jozefa I. (21. novembra 1916) jednu zo štyroch výstav, čo majú súčasníkom priblížiť dobu, ktorú spoluformoval, situovali na loveckom zámočku Niederweiden, vo voľnom preklade Nízke Pastviny. Od Bratislavy je vzdialený iba 35 kilometrov.
Klenot rakúskeho baroka
Tí, čo prichádzajú autom cez Hainburg a Dunajský most do Schlosshofu, túto rozkošnú budovu, pokladanú za jeden z najkrajších „drobných“ klenotov rakúskeho baroka, iste zvonka poznajú. Dosiaľ bola prístupná iba počas príležitostných výstav, firemných akcií či svadobných obradov, aj niekoľko Slovákov a Sloveniek si tam povedali áno. Počnúc touto sezónou je zámok otvorený denne.
Slovenského sprievodcu si možno objednať dopredu, inak sú k dispozícii audiozariadenia v slovenčine, ale aj popisky pod vystavovanými artefaktmi sú v slovenskom jazyku. Je výhodné kúpiť si spoločný lístok aj pre tri kilometre vzdialený areál najväčšieho vidieckeho šľachtického sídla v Rakúsku – Schlosshof, kde rodiny majú vstup výrazne lacnejší ako vlani.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Zámoček Niederweiden si nechal koncom 17. storočia postaviť gróf Starhemberg u slávneho architekta Johanna Bernharda Fischera z Erlachu, a to v štýle francúzskych letohrádkov a panských víl zo severného Talianska. Hlavná oválna sála bola na tie časy čosi absolútne „in“.
V roku 1726 zámok kúpil slávny turkobijec princ Eugen Savojský, ktorý už predtým získal susedné panstvo v Schlosshofe. Mária Terézia túžila po všetkom krásnom, a tak od Savojského dedičov okrem viedenských palácov Belvedere kúpila aj Hof s Niederweidenom. Tajne, aby sa to jej milujúci manžel a tiež nadšený lovec František Lotrinský nedozvedel, lebo ich dostal ako darček k narodeninám.
Mária Terézia zámoček nechala zveľadiť, interiér vyzdobili vtedy podľa veľmi preferovanej čínskej módy. V slávnostnej sále sa z tých čias zachovali skvostné nástenné maľby francúzskeho umelca Jeana-Baptistu Pillementa, ktorý vyzdobil aj viaceré siene vo Versailles.
Celý jeleň na ražni
Cisárovná, tak ako všetci vládnuci Habsburgovia, bola tiež zapálená pre poľovníctvo. Ale aj vzhľadom na jej kypré proporcie, radšej sa pozerala na konečné výsledky lovu a ich spracovanie. Aj preto nechala postaviť v Niederweidene špeciálnu budovu s kuchyňou, kde sa na ražni dá upiecť hoci aj celý jeleň. Ide zrejme o európsky unikát, keď sa zachovala takmer 300-ročná kuchyňa i s jedálňou pre 35 osôb a dobovým zariadením, čo sa využíva na komerčné účely dodnes.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
V meruôsmych rokoch síce v rakúskej monarchii zvíťazila kontrarevolúcia, ale k určitým zásadným zmenám došlo. Aj v poľovníctve. Dovtedy bolo (samozrejme okrem tvrdo trestaného pytliactva) výlučne privilégiom vyššej šľachty. A to bez akýchkoľvek etických pravidiel. Napríklad za čias Eugena Savojského pohoniči od rána hnali živé „terče“ do ohrady.
Poobede sa veľkí páni posadili do kresiel na nejakom pódiu a nabíjači im podávali pušky, aby si schuti vystrelili. To už bolo po roku 1850 nemysliteľné. Zavádzali sa určité pravidlá, kedy akú zverinu nemožno strieľať (brezivé samice a mláďatá). Lovectvo sa aj zdemokratizovalo, už nešlo iba o zábavku šľachticov. O zverinu sa bolo tiež treba starať.
V každom prípade František Jozef I. mal na konte (podrobne sa to zaznamenávalo) vyše 50-tisíc kusov ulovenej zveriny, vrátane 1 436 jeleňov, 2 051 kamzíkov, 1 442 diviakov či 1 516 tzv. holej, teda vysokej zveri bez parohov.
Treba dodať, že cisár výrazne zaostával za vytypovanými následníkmi trónu princom Rudolfom (poľovníctvo bola často jediná téma, o ktorej sa so svojím synom rozprával) a Františkom Ferdinandom, ktorý bol hádam najväčší mordár zveri (aj exotickej) v našich dejinách. Mimochodom, na poľovačky veľmi rada a často chodila aj cisárova útlocitná manželka Alžbeta Bavorská, známejšia pod prezývkou Sissi.
Zámok ako koniareň
Pokiaľ ide o prehistóriu zámočka, niekoľko desiatok metrov od neho v terajšom lesnom parku možno vidieť ruiny hradu Grafenweiden, prvý raz písomne spomínaného roku 1337, keď mal kontrolovať brod na neďalekej Morave a Jantárovú cestu, ktorej jedna vetva viedla tadiaľto až k Baltickému moru.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Niederweiden za čias Františka Jozefa mal podobný osud ako Schlosshof. Vojenstvo zvíťazilo nad poľovníctvom. Cisár z nich mobiliár nechal vyviezť do Viedne a budovy dal k dispozícii škole kadetov. Istý čas boli v prízemnej časti zámočka stajne pre kone. Po druhej svetovej vojne oba objekty slúžili sovietskej a potom rakúskej armáde, čo im vôbec neprospelo. Až v 80. rokoch minulého storočia začali vznikať seriózne plány, ako tieto historické pamiatky opraviť a ďalej využívať aj v súvislosti s novými vzťahmi so Slovenskom.
Ďalšie výstavy venované storočnici predposledného rakúskeho cisára (jeho nástupca, prasynovec Karol I. vládol už iba dva roky) sú vo viedenskom Múzeu nábytku a v Schönbrunne. Podobne ako vo Niederweidene budú otvorené do konca novembra tohto roku.