Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Miestnych obyvateľov najskôr v auguste 2014 v spánku prekvapila masa pôdy. Valila sa z kopcov so všetkým, čo jej stálo v ceste, až do rieky Sunkoshi, ktorú úplne zablokovala. Voda tu vytvorila jazero hlboké 47 metrov a dlhé 400 metrov.
Z diaľnice Araniko Highway, ktorá je jedinou dopravnou tepnou do Číny, zmietla päť kilometrov povrchu. Čo však bolo ešte horšie, masa pôdy vzala so sebou aj dva tucty domov. Objem hmoty bol 5,5 milióna metrov kubických!
Stopa „trasy“ zosuvu je na úpätí kopca ešte stále zreteľná. Beztak nestabilná pôda sa totiž po dlhom období monzúnov dala do pohybu. Tragédiu neprežilo 156 ľudí. Pri myšlienke, že stojíme na troskách, ktoré pochovali toľko ľudí, až mrazí.
Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Asi 80 domov bolo premiestnených. Niektoré rodiny si začínajú budovať nový život na dohľad od miesta, kde pôvodne žili. Za blatistou cestou sa črtajú stavby a provizórne obydlia. Iní sa rozhodli presťahovať úplne inam.
Nešťastie sa však tento kraj tak skoro opustiť nechystalo. Keď už sa miestni začali spamätávať, zrazila ich k zemi ďalšia katastrofa. Necelý rok po zosuvoch, 25. apríla 2015, totiž prišli ničivé otrasy. Zemetrasenie.
Traumatizovaní školáci
Kľučkujúc medzi koľajami a kalužami na ceste stretávame skupinku detí v školských uniformách. Ponáhľajú sa do školskej budovy, ktorá tiež nezostala bez následkov. Medzinárodná skupinka žurnalistiek so zápisníkmi, diktafónmi a foťákmi školákov zaujme.
Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Na chvíľku sa zastavia, zachichocú a pokračujú v ceste. My mierime rovno do riaditeľne. Škola založená roku 1991 sa nachádza neďaleko zničených dedín, totálnej skaze tak unikla iba o metre.
V priebehu rokov sa tu podarilo vybudovať tri školské budovy. Všetko vyzeralo dobre, škola si zlepšovala reputáciu. Potom však prišli zosuvy pôdy. Z tých by sa podľa riaditeľa ešte spamätali, ale zemetrasenie pár mesiacov na to ich zrazilo na kolená už úplne.
„Po zemetrasení to bolo veľmi zložité. Deti zažili traumu. Báli sme sa, že sa vôbec nedokážu sústrediť. Všetkých školákov sme museli spojiť a premiestniť do jedinej budovy. Všetko je teraz zadarmo, učebnice aj uniformy, ale aj tak sa deťom nedarí tak ako predtým," vysvetľoval nám riaditeľ Balram Timilsina.
Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Vďaka charitatívnej pomoci sa podarilo opraviť jednu budovu školy. Vedenie rozmýšľalo, čo ďalej – či deti poslať do iných škôl, alebo sa uskromniť v priestore, ktorý zostal. Keďže školu navštevovalo aj množstvo detí z okolia, bolo rozhodnuté. Vyučovanie, hoci v obmedzených podmienkach, bude pokračovať. V Nepále majú deti povinný jeden rok škôlky a potom desať rokov školskej dochádzky.
„Predtým k nám chodilo asi 240 detí, dnes ich je 106. Štyridsať detí zomrelo a niektorí rodičia sa odsťahovali. Všetci sa to snažíme prekonať. Momentálne tu učí 12 pedagógov,“ uzavrel riaditeľ. Pozýva nás, aby sme sa išli pozrieť do niektorých tried a skúsili sa porozprávať aj s deťmi.
Na hrôzy už nechcú myslieť
Začíname v najvyššej, desiatej triede, pred vstupom do miestnosti sme sa vyzuli. V laviciach rozostavených do štvorca sedí iba sedem žiakov. Upozorňujú nás, že jeden spolužiak chýba, pretože si zlomil nohu. Matematika, nepálčina, angličtina, populácia… Študenti vymenúvajú svoje základné vyučovacie predmety.
Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Keďže ide o posledný ročník základnej školy, vzápätí padne otázka, čomu by sa žiaci chceli venovať v budúcnosti. Prevažuje manažment a biznis. Nepálski desiataci majú 40-minútové hodiny, každý deň ich absolvujú sedem. Pochvaľujú si hlavne informatiku a volejbal. Vyučovanie začína o desiatej dopoludnia a končí o štvrtej popoludní.
Od desiatakov sa presúvame k ôsmakom. Skupina novinárok nastúpená pred tabuľou okamžite vzbudí u detí záujem. Niektorí nás iba mlčky sledujú, iní sa smejú a šuškajú si. Majú práve hodinu vedy. Okrem nej sú ďalšími predmetmi angličtina, nepálčina, matematika, sociálne vedy, populácia a biológia.
Aj mladších žiakov sa pýtame na ich profesijné sny. Často sa opakuje učiteľ, v tesnom závese sú lekár, vojak či policajt. Najlepší zo všetkého sú na škole podľa žiakov priatelia. V súvislosti s tým, čo prežili a koľkých spolužiakov stratili, vyznievajú ich slová mimoriadne silno a dojímavo.
Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Deti v triede sú z blízkych aj vzdialenejších dedín. Keďže chodia do verejnej školy, nemajú školský autobus ako ich rovesníci zo súkromných inštitúcií. „Cestujem do školy pol hodinu,“ kričí jeden zo žiakov. „Ja 90 kilometrov,“ tromfuje ho druhý. Keď deti práve neodpovedajú na naše otázky, poslušne sedia v laviciach po troch. Chlapci zvlášť, dievčatá zvlášť.
Ich učiteľ študoval vedu, pôvodne sa chcel sa stať inžinierom. Poplatky aj záujem o štúdium však boli priveľké, a tak si zvolil dráhu pedagóga. Učiteľom sa v Nepále možno stať už po strednej škole, ale treba absolvovať pedagogické lekcie.
„Na začiatku pre mňa nebolo jednoduché zžiť sa s touto profesiou, ale už ju robím 16 rokov a stále viac ma baví. Máme akýsi špeciálny rámec, plán, ktorý musíme dodržiavať, ale inak si hodiny tvoríme sami,“ vysvetľoval.
Foto: Katarína Kováčová, Pravda
Po zemetrasení majú deti do vyučovania zaradenú aj prípravu na túto prírodnú katastrofu. „Keď si doma a začnú otrasy, musíš nájsť bezpečné miesto, otvorený priestor…“ inštruuje nás jeden z chlapcov. Po prvej vete sa však zasekne. „Už je to niekoľko mesiacov, čo sme mali poslednú hodinu, asi zabudol. Okrem toho sa deti snažia nemyslieť na to, čo prežili a pokračovať v štúdiu,“ ospravedlnil svojho žiaka učiteľ.
„Pomaly zabúdajú na hrôzy, ktoré prežili, ale po zosuvoch boli na tom zle a po zemetrasení ešte horšie. Sama o tom nerada hovorím, keďže mám zlé spomienky,“ dopĺňa ho kolegyňa a zároveň manželka.
Odchádzame a deti nám mávajú z okien. Už sa s nimi asi nikdy v živote nestretneme, ale aj tak im my, mladé novinárky z Litvy, Lotyšska, Estónska, Slovenska, Česka a Fínska, želáme, aby pre nich najväčšou katastrofou boli len chýbajúce domáce úlohy. Skutočných starostí si užili už viac než dosť.
Cesta redaktorky sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.