Na cestách po cudzine spoznávame podobné pamiatky či prírodné úkazy, ale všetci ich inak prežívame. Ide o cit, vášeň a vedomosti, s akými do sveta ideme. V tom sa líšime. Boris Filan je už skúsený cestovateľ, ale vášne mu neubúda.
On sám na margo svojej novej knihy povedal, že už nepíše cestopisy, ale miestopisy, chuťopisy a vôňopisy. Vystihol to dobre, ale hodnotil z gurmánskeho hľadiska, ktoré mu je síce tiež blízke, ale neobsiahlo všetko.
Mne sa vidí, že v jeho textoch čím ďalej, tým viac dominujú nielen pocity – napríklad aj tie chuťové, ale aj city. Možno je to tým, že výdatnejšie zapája do rozprávania syna a manželku. On sám sa tým stáva akýsi jemnejší, mäkší a sám text je nežnejší.
Nech už je to akokoľvek, Filan spája vo svojich „chuťopisoch“ metódy beletrie s metódou písania literatúry faktu a beletristická zložka mu silnie. Možno to závisí aj od témy. V tejto knižke, konkrétne v kapitole Zürich, píše aj o tom, ako sa jeho samotného dotkla smrť, ako bol pred rokmi natoľko chorý, že sa už lúčil so životom.
A píše o tom veľmi pôsobivo. Cez vlastné ohrozené zdravie dostáva do knižky nielen úvahy nad tým, čo predpokladá, že chorobu spôsobilo, ale aj dramatický osud kamaráta Michala Arpáša s podobnou diagnózou, u ktorého sa však choroba skončila tragicky.
Sú to vlastne úvahy nad tým, ako žiť a aký je zmysel života. Čiže, hoci Filan píše cestopis, je to najmä cestovanie po živote. Zmena prostredia, noví ľudia, nové miesta, nové chute a nové vône, to všetko spúšťa aj nové objavovanie v rozprávačovi.
Foto: Oliver a Boris Filanovci z knihy Káva od Felliniho, Slovart 2017
Filan spoznáva na tých podnetných miestach aj seba a čitateľ s ním prežíva pocity, ktoré pri tom má. Pocity z nových ľudí, z nových situácií. Sú to aj pocity vyvolávané súčasnou politickou situáciou, zmenami vo svete.
Tento pocitový prístup mu umožňuje, že aj o politických záležitostiach môže hovoriť veľmi otvorene a pravdivo. Aj tieto vety formuluje citlivo, s jemným humorom, netlačí na pílu, ale skôr vysvetlí, ako k názoru prišiel.
Radšej humor než olej do ohňa
Zaujímalo ma napríklad práve to, ako bude písať o Báčskom Petrovci. Je to mentálne kus Slovenska a dá sa predpokladať, že ak u nás doma je to politicky veľmi pestré, bude sa situácia zrejme zrkadliť aj tam. Podarí sa autorovi na tejto pôde pohybovať bez toho, aby sa niekoho dotkol?
Musela som sa až usmiať, ako si poradil, keď ho niekam telefonicky – už na mieste – lákali argumentom, že „my sme tunáka lepší Slováci“ a on to okomentoval: „Nešiel som, nemám rád tunáka.“ Je dnes veľmi málo textov, ktoré by sa o horúcich témach vyjadrovali s humorom, s porozumením, tak, aby autor neprilieval olej do ohňa, a predsa si povedal svoje. Filan to vie.
Kapitola o Báčskom Petrovci je veľmi živá. Možno trocha kostrbatá, ale v tomto prípade to odpustíme. Vidno, že dojmy a poznatky sa tlačia „do pera“ (a aj čas dnes všade tlačí). Filan sa snažil dostať do tohto textu čím viac informácií a to je dôležité. Snažil sa zrekapitulovať aj dejiny, dôvody a okolnosti, kvôli ktorým vôbec Slováci do týchto končín prišli a ako sa tu usadili.
Skúma aj krajinu a konštatuje, že to tu vyzerá celkom ako slovenská príroda, a tak sa nečuduje, že sa usadili práve tu. Opisuje prostredie Báčskeho Petrovca a iných tunajších lokalít, ale najmä ľudí. Je to naozaj milé čítanie.
Áno, sú tam presvedčujúce "chuťovky“, pri ktorých čitateľovi budú slinky tiecť („krumple na ťapši“ s klobáskami a kuracími stehnami“), ale je tam aj veľmi veľa lásky, ktorú Dolná zem v autorovi vyvolala.
Volí dobré ciele
S Borisom Filanom sa naozaj dobre cestuje, hoci v knihách opísal aj veľa úskalí a prekážok. Tie práve rieši on a čitateľ si len tak hovie s knižkou, môže sa sústrediť na text a fotografie, chodí si krížom-krážom po svete.
Foto: Oliver a Boris Filanovci z knihy Káva od Felliniho, Slovart 2017
Ja som sa už s ním dosť nacestovala – volí dobré ciele – a niektoré epizódy mi utkveli v hlave, ako keby to boli moje vlastné zážitky.
Napríklad som s Filanom navštívila Múzeum nevinnosti, ktoré založil spisovateľ Orhan Pamuk v Istanbule a ja som bola na to múzeum veľmi zvedavá. S Filanom sa tam dalo zájsť okamžite, no ja som s Borisom v duchu po ceste do múzea aj spadla.
Pád to bol hrozný a on mal ešte v ruke aj drahý synov fotoaparát a ten sa pokazil. On aj túto historku dobre zúročil. Začal hľadať opravára, a tak sa dostal do nečakaných zákutí mesta. To bolo síce v inej knihe, ale platí to aj o tej najnovšej.
Mnohých bude asi zaujímať, prečo je v názve spomenutá káva od Felliniho. Ide o historku v texte, nebudem ju reprodukovať, aby som čitateľa neobrala o zážitok z pointy, ale – názov znamená asi toľko, že treba byť veľkorysý, myslieť aj na iných a myslieť v súvislostiach.
Filan to vo svojich knihách robí. Snaží sa nachádzať napríklad európske súvislosti. Rozpráva o tom, ako historické deje spolu súvisia, ako súvisia európske udalosti s nami. Sťažujeme sa, že dejepis sme mali oklieštený, že toho málo vieme o svojej minulosti.
No treba vedieť aj o minulosti ostatných národov, treba si dávať fakty do súvislostí. Potom budeme inak hodnotiť všetky javy, ktoré momentálne prežívame. Aj migrovanie ľudí po svete, aj nebezpečenstvo fašizmu, aj čo to je vlastne životná úroveň a aká je tá naša. Filanove knihy rozumnejšiemu uvažovaniu o svete a o živote napomáhajú. A to sa zíde.