O slováckych obciach sa bez zveličovania hovorí, že sú ako vymaľované. A to doslova, pretože „malérečky“ dodnes zdobia nielen kaplnky, božie muky, ale aj okná a dvere obyčajných domov farebnými kvetinovými motívmi.
Na Slovácku sa zachovalo veľké bohatstvo ľudových stavieb – bohaté statky, domy chalupníkov, komory, stodoly, pivnice, veterné mlyny, ale aj kríže a kaplnky.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Najviac – až 65 rôznych stavieb možno vidieť v Múzeu dediny juhovýchodnej Moravy v Strážnici. Je to čosi iné ako trebárs náš Vlkolínec – tento skanzen vznikol umelo na veľkej lúke, kam navozili množstvo hliny a vytvorili vernú repliku moravských kopaníc.
Okrem nich sú tu aj vodné, technické či vinohradnícke stavby. Mimochodom, ku skanzenu sa dá doplaviť aj po obľúbenom Baťovom kanáli – jedna zo zastávok je priamo pred vchodom do múzea.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Návštevník si môže skanzen preskúmať aj sám, no lepšie je prechádzať sa po ňom so sprievodcom, ktorý má ku každej stavbe naporúdzi zaujímavý príbeh. Prehliadka sa začína práve pri drobnom kopaničiarskom domčeku.
Mladá sprievodkyňa opisuje, že v jedinej izbe (s rozlohou desať štvorcových metrov) žilo jedenásť ľudí – hospodár so ženou spali v spoločnej posteli, deti na peci a ostatní – kde sa dalo, trebárs na drevenej lavici.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Ukazuje do rohu a vysvetľuje: toto je „svatý kút“ – na policu nad okná s muškátmi sa vyložili sväté obrázky. Veľkú časť izby zaberá rozmerná chlebová pec s otvoreným ohniskom, kde sa varilo.
Dym odvádzal sopúch, ktorý však nevychádzal komínom, za ktorý sa platila daň, ale končil v podkroví pieckou – áno, na Slovácku naozaj používali krásne slovo „piecka“. A v druhej polovici domu boli chlievy pre dobytok. Kúsok ďalej stojí romantická stodola.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Ale to už sa z kopaníc presúvame o kus ďalej, kde navštívime stavby z luhačovického Zálesia. K tomuto mikroregiónu patrilo 27 obcí v okolí známych kúpeľov Luhačovice.
Prvú zmienku o Zálesí nájdeme už v Komenského mape Moravy zo 17. storočia. Vtedy však územie siahalo až ku Vsetínu a aj jeho obyvateľov rátali medzi Zálešákov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Neskôr sa rozsah Zálesia zmenšoval v prospech Valašska, Slovácka aj Hanej. Susedstvo s nimi ovplyvňovalo tunajšiu ľudovú kultúru. Aj tu sú, samozrejme, stodoly a nakukneme aj do sušiarne ovocia.
Sprievodkyňa mám ukáže domec z nepálených tehál, ktorý schválne nie je omietnutý – práve aby bolo vidieť tehly. A vysvetlí, čo boli „vepřovice“ – hlinené tehly spevnené štetinami z prasiat, vepřov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Zaujme nás poschodová komora. Táto je z Pozlovíc, ale v rôznych obmenách sa vraj vyskytuje na celej juhovýchodnej Morave. Na luhačovickom Zálesí mali komory totiž podobu samostatne stojacich poschodových budov, tie najstaršie boli z tvrdého dreva miestnych stromov, neskôr sa stavali z hliny a kameňa.
"Steny sú väčšinou ohodené do kožucha hlinenou omietkou, strechy pokryté drevenými šindľami alebo bridlicou, majú valbový až ihlanový tvar.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Mladšie typy sú kryté pálenými či cementovými škridlami a sú sedlové. Na prízemí sa nachádzajú rozmerné súsky a štrchy, debny na skladovanie obydlia. Na poschodie sa vstupuje po vonkajších schodíkoch cez zastrešenú pavlač," vysvetľuje sprievodkyňa.
A prečo vlastne komora nebola súčasťou domu? Z bezpečnostných dôvodov – keby vypukol požiar či iná živelná pohroma, nech ľudia neprídu o všetky zásoby.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Stála teda buď v záhrade, alebo pred domom, až neskôr sa stala súčasťou domu. Najčastejšie v nej boli zásoby obilia, múky, repy či zemiakov, ale aj náradie, odevy a iné cennosti.
Pred ďalším domom kvitne orgován, nakukneme do „panskej kuchyne“ s kredencom – áno, čosi podobné som videla v kuchyni u svojej prababičky. Na ďalšej stavbe sa skvie hrdý nápis Koloniál, oproti sú drevené králikárne – presne ako u mojej prababičky.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Sprievodkyňa zasvätene rozpráva o expozícii starých žehličiek – kým sa objavil tento vynález, bielizeň sa „válala“ valcami a doskami, na ktoré mohla šikovná gazdiná položiť aj bábätko, ktoré tak zároveň hojdala. Nuž, naši predkovia boli bystré hlavy.
Keď prídeme do kováčskej dielne, dozvieme sa, aký bol rozdiel medzi kovářom a podkovářom – prvý bol kováč, druhý podkúval kone a kravy a musel mať aj isté zverolekárske znalosti.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V inom domci nám šikovná dievčina predvedie, ako fungoval tkáčsky stav a člnok a že aby sa tkáč uživil, musel denne utkať sedem až osem metrov plátna.
A už bežíme ďalej, raz nás zasvätí do fungovania vinárskeho lisu inokedy ukáže mlyn aj s pridruženou pílou. „A tu sú steny okolo pece ofŕkané ešte z minula, keď sme tu počas akcie varili slivkový lekvár,“ smeje sa sprievodkyňa.
Za hodinu sme zďaleka nevideli všetko. Už chápem, prečo v skanzene ponúkajú zvýhodnené ročné lístky – desať vstupov za 500 českých korún. Jedna návšteva totiž určite nestačí. Tú našu ukončil lejak, počas ktorého sa objavila dúha. Tak toto sú slovácke špeciálne efekty!