V Rakúsku až do konca novembra trvá veľkolepá výstava Mária Terézia: Strategička. Matka. Reformátorka. Koná sa na dvoch miestach vo Viedni – v múzeu nábytku a v múzeu kočov, a navyše na dvoch dolnorakúskych zámkoch – Schloss Hof a Niederweiden.
Mária Terézia žila vo Viedni, ale Bratislavu dobre poznala. Veď toto mesto mala naozaj blízko, bola tam 25. júna 1741 v Dóme sv. Martina korunovaná a na Bratislavskom hrade ubytovala neskôr svoju obľúbenú dcéru Máriu Kristínu. Tá sa, mimochodom, narodila tiež 13. mája.
Možno sa s ňou stretávala aj na letných zámkoch Schloss Hof a Niederweiden, ktoré sú približne na polceste medzi Bratislavou a Viedňou. Je to príjemný a pohodlný výlet. Zaujímavá je nielen obsiahla výstava o Márii Terézii – má 240 exponátov a všetky informácie sú aj v slovenčine (audiosprievodca je v cene lístka), ale aj samotné stavby s krásnymi záhradami.
Oba susediace zámky – ležia od seba len tri kilometre – sú postavené v čarovnom prostredí typickej dolnorakúskej krajiny, ktorá je veľmi podobná aj našim oblastiam okolo Dunaja. Je to rovina listnatých lesov, lúk a polí. Panoráma pôsobí upokojujúco a malebne.
Foto: SHUTTERSTOCK
Niet sa čo čudovať, že si tu rakúska šľachta stavala letné sídla, lovecké a oddychové zámočky. Tieto dva, do ktorých sme sa vybrali, nedala postaviť samotná panovníčka, ale bohatý šľachtic, princ Eugen Savojský, ktorý si ich užíval až do staroby – no zomrel bezdetný.
Zdedila ich neter Anna Viktória Savojská, už päťdesiatnička, ktorá si dovtedy nenašla ženícha. Len čo sa stala majiteľkou ôsmich zámkov, mala pytačov na každý prst desať. Samozrejme, vybrala si ľahkovážneho muža, ktorý o ňu veľmi nestál, ale vedel sa baviť.
No a ako to už býva, majetok prehajdákal, zámky musel predať. Kúpila ich práve Mária Terézia. Urobila aj mierne stavebné zásahy – barokový štýl nahradila klasicistickým, ale celkový vzhľad a členenie zachovala.
Citróny všade rozvoniavali
Môžeme teda s očakávaním vstúpiť a predstavovať si, že na priestrannom nádvorí, z ktorého cez brány vidno aj dve fontány v barokových záhradách, vystúpila z koča kedysi aj ona.
Dozvedáme sa, že práve fontány boli prejavom luxusu a bohatstva majiteľov zámkov. Viac fontán – lebo ide o sochárske diela – si mohli dovoliť len tí najmajetnejší. Taká fontána musela však spotrebovať aj veľa vody a už jej prívod a manipulácia s ňou asi neboli jednoduché.
Fontány teda vraj nestriekali stále, púšťali ich, iba keď boli na zámku hostia a niekedy sa aj zapájali postupne podľa toho, ako sa hostia po vonku pohybovali.
Okolo fontán, a vôbec okolo zámkov, boli a stále sú prekrásne záhrady, ktoré bohato kvitnú aj dnes. Každý rok sa kvetinový a rastlinný projekt mení: vlani vraj dominovala ružová, teraz obdivujeme modré záhony s tmavými, skoro až čiernymi tulipánmi, ale aj štylizované záhony zelene, čarovných bylín a podobné zvláštnosti.
Môžete využiť príležitosť a navštíviť Jarné dni záhrad, ktoré sa práve teraz – od 25. mája do 28. mája v Schloss Hofe konajú. Nielenže sa dá obdivovať nádherná letná výsadba, ale možno si kúpiť aj sadenice rastlín – napríklad aj nežné ruže nazvané Maria Theresia – či cibuľky.
Slávnostná sála a baroková stajňa sa pod rukami šikovných floristov premenia na kvetinový raj. Kedysi v každej panskej záhrade pestovali aj citrusové plody, ktoré na zimu odkladali do tzv. oranžérie, čiže zámockého skleníka.
Citrusové plody, pomaranče a citróny, plnili vraj na šľachtických sídlach špeciálnu funkciu rozvoniavania, a to sa už dostávame zasa bližšie k našej téme – k životu na zámkoch v období panovania Márie Terézie.
Všetko bolo krásne, tapety, maľby či reliéfy na stenách, mramor, zdobený nábytok, majstrovské obrazy, porcelán, už aj zlaté hodiny, parádny odev, honosné parochne – ale nesprchovali sa každý deň, vodu považovali za nečistú a kúpali sa len raz za mesiac. Nevedeli sa zbaviť bĺch a vší, lebo nemali na to chémiu.
Neboli asi takí voňaví, ako sme my dnes. Práve citrusové plody mali svojou vôňou konkurovať tomuto prirodzenému živočíšnemu pachu.
V expozícii na zámku Hof vystavujú vo vitrínkach aj zaujímavé pomôcky – stojan na parochne, parfum, rozprašovač púdru a akúsi schránku, v ktorej sú maličké otvory. Do nej sa dal kúsok látky namočenej do zvieracej krvi, ktorá mala cudzopasníkov z tela šľachtica priviesť do pasce. Túto vecičku si asi dávali dámy do záňadria a všetci zrejme pod parochne.
Ak lapač vší či bĺch nepomohol, mali elegantné škrabadlá (rúčka s maličkými prstami ruky na konci). Boli možno aj iné metódy, o ktorých dnes netušíme, lebo ani podľa filmov o tých časoch, ani podľa toho, ako si žili, nevyzerajú, že by ich trápilo sústavné svrbenie.
Vedeli si posedieť pokojne na káve – bol to vtedy objav a tiež znak zámožnosti. Na pitie kávy bola určená špeciálna „kávová izba“ a nápoj sa vtedy pil z tanierikov. Kávu nevedeli veľmi jemno pomlieť, a tak aj vrzgot pri jej žuvaní naznačoval, že ide o šťastlivca, ktorý sa dostal ku káve a čosi teda aj znamená!
Príbor so sebou!
Časté boli aj poľovačky a následné hostiny. Pozoruhodné bolo, že k hostinám volali aj ľud, ktorého úlohou bolo prizerať sa hodovaniu. To sa dialo najmä na zámku Niederweiden, kde majú aj špeciálnu loveckú kuchyňu.
Je to čarovný priestor, v ktorom sú neomietnuté steny a pece postavené jedna vedľa druhej v rade popri stene, oheň pod nimi horel ako v kozube. Obrovské panvice, hrnce zabudované priamo do pece a iné zvláštnosti. Vraj sa tu nakrúcala nedávno nová verzia nemeckej rozprávky o Popoluške.
K hostinám ešte spomeňme raritu z expozície: v čase Márie Terézie mali síce hostia bohato zdobené príbory zo striebra, ale museli si ich priniesť z domu. Každý jedol svojím (cestovným) príborom, ktorý bol taký vzácny, že sa vraj v rodinách aj dedil. Vidíme ho v peknom puzdre – lyžičku, nôž a vidličku si nosili so sebou ako zubnú kefku.
Prechádzkou po zámkoch máme možnosť vidieť aj ďalšie rarity vtedajšieho života – napríklad úzky nočník pre dámy, ktorý pripomína loďkovitý omáčnik. Viaže sa k nemu zábavná epizóda: Istý jezuitský kňaz menom Louis Bourdaloue mal za čias Ľudovíta XIV. veľmi dlhé kázanie a jedna dáma s tým mala problém – vždy sa skoro pocikala.
Pred jednou omšou si teda vzala narýchlo z kuchyne túto nádobu a keď sa v kostole hlasno spievalo, mohla si pod krinolínou (spodnú bielizeň vtedy nenosili) podržať nenápadný nočníček medzi stehnami. Odvtedy sa nočníku hovorí bourdalou.
Pragmatická sankcia vo vitríne
No expozície sa neskladajú iba z raritiek. Naopak. V zámkoch sú sústredené veľmi zaujímavé a závažné listiny, obrazy a predmety, ktoré dokumentujú dobu a činnosť Márie Terézie. To, čo sme sa o Márii Terézii učili, máme zrazu pred očami.
Tzv. pragmatická sankcia – dokument so záhadným a provokujúcim názvom – je tu dokonale rozkrytý, dokonca vidíme, ako vyzeral. Dokumenty sa vtedy písali ručným písmom – ako do písanky.
Na výstave je napríklad aj list, ktorý písala Mária Terézia svojej dcére Márii Antoinette do Francúzska, takže je príležitosť priblížiť si, aký mala rukopis a o čom písala. Listy sú po francúzsky a Mária Terézia dcére píše, že by nemala divoko rajtovať na koni na pánskom sedle, lebo bude mať problémy s rodením potomkov.
To ešte netušila, že táto dcéra – ktorú vydala do Francúzska z mocenských dôvodov veľmi mladú, len štrnásťročnú – bude mať oveľa väčšie problémy a skončí rukou francúzskych revolucionárov pod gilotínou.
Pragmatická sankcia vraj nebola vydaná kvôli Márii Terézii, ale už štyri roky pred jej narodením, oveľa skôr, než nastala situácia, že by mala monarchii vládnuť žena. Jej otec Karol VI. myslel preventívne na to, že by sa mohla vyskytnúť situácia bez mužského potomka, čo by mohlo znamenať rozdrobovanie majetku a moci.
Vôbec sa nerátalo s tým, že by práve Mária Terézia mala nastúpiť na trón – preto mala aj dievčenskú výchovu, čo znamenalo výučbu jazykov, tanca, hry na klavíri, no žiadne politické či diplomatické vzdelanie. Aj jazdiť na koni sa Mária Terézia učila až neskôr – kvôli korunovácii v Prešporku.
Zrodili sa adresy
Je dobrodružné predstavovať si svet pred tristo rokmi. Mnohé veci, ktoré sú dnes pre nás bežné a ktoré využívame, prípadne vôbec neuznávame, boli vtedy na našom území bežné. Dnes sa rozčuľujeme nad vládami, politikmi, skúmame ich majetok, charakter, psychiku, vzťahy a podobne, no v tom čase sa robila politika bežne cez posteľ, čiže uzatváraním manželstiev.
Vznešene sa to nazývalo sobášna politika. Tak sa získavali územia, o čo v tých časoch predovšetkým išlo. Márii Terézii sa hovorilo aj „svokra Európy“, lebo dcéry povydávala do rôznych krajín, čím si ich získala do svojho „tábora“.
No sobášmi sa nedalo riešiť všetko. Len čo sa Mária Terézia ujala vlády, čakali ju aj vojny. Dostala sa do sporov o územia a musela dať dovedna armádu. Ak tento problém skúmame v širšom časovom rozpätí, malo budovanie armády aj svoje pozitíva.
Je paradox dejín, že vojny, zbrojenie, vojenský výskum a podobne, prinášajú vždy aj mnoho objavov, ktoré sú užitočné pre mier. Do vojny sa totiž vždy viac investuje a priživí sa na tom aj normálny život.
Za Márie Terézie sa teda začalo napríklad so súpisom duší – sčítaním obyvateľov. Rátali bojaschopných mužov a dobytok, ženy nie! Kvôli tomu sa začalo v tých časoch aj s označovaním bydliska a budovaním úradných inštitúcií. Začalo sa zavádzať pomenovanie bydliska a neskôr aj číslovanie domov. Dovtedy sa nikto nestaral, na akej adrese kto býva.
Odteraz musela aj šľachta a cirkev odvádzať dane a tiež vlastníci pozemkov, vznikol tereziánsky pozemkový kataster. Mária Terézia začala raziť aj svoj cisársky toliar, ktorým sa v severnej Afrike platilo až do roku 1945!
Skrátka, Mária Terézia robila užitočné poriadky. Zaviedla aj povinnú školskú dochádzku. V expozícii na zámku Niederweiden, ktorá má názov Modernizácia a reformy, nachádzame aj ukážku vtedajšej triedy s lavicami a originál povestnej tabuľky na písanie.
Stopy z Holíča
Nachádzame tu vzrušujúcu vitrínu s dobovými gombíkmi, ktorá pripomína, že Mária Terézia a jej príbuzní zakladali manufaktúry. Je tu aj fotka zámku Habsburgovcov v Holíči, kde začala v roku 1743 pracovať jedna z prvých manufaktúr na Slovensku.
Založil ju manžel Márie Terézie František Lotrinský a nadviazal ňou na habánsku tradíciu – vyrábala keramiku a riad. Tieto manufaktúry boli vlastne prvým spriemyselňovaním v našich končinách, hoci sa robilo ručne, už to bolo organizované.
Toto sú tie príjemnejšie stránky vládnutia, budovanie. Ťažšie je to, keď sa bojuje. Mária Terézia bola však vraj výborná strategička – presvedčiť sa o tom môžeme v schlosshofskej časti výstavy, ktorá sa nazýva Spojenci a nepriatelia. Kto chce, môže si preštudovať mapy, kto chce, môže si na obrazoch všimnúť tváre ľudí z okolia cisárovnej.
Sú tu portréty rodiny, ale aj portréty jej poradcov. Najdôležitejším bol jej manžel František Lotrinský, ale veľmi si vážila aj osvieteneckého filozofa Josepha von Sonnenfelsa a kancelára Wenzela Antona von Kaunitza. V dobových parochniach pôsobia všetci dôstojne.
Najdôstojnejšie však samotná panovníčka. V parádnych monumentálne pôsobiacich šatách, s korunou na hlave, ale aj neskôr, v čiernom, keď sa už po smrti manžela v roku 1765 obliekla do vdovského a nikdy ten smútočný odev neopustila. Aj vraj bývala vo vdovských miestnostiach, ktoré neboli zlátené ani inak zdobené. Striedmosťou dávala najavo smútok, ktorý za manželom pociťovala.
V starých časoch, keď sme brojili proti boháčom a šľachte, Mária Terézia mala zmiznúť nielen z nábrežia pri Dunaji, kde stála jej socha, ale aj z nášho povedomia. Nanajvýš sa o nej trúsili hlúpe vtipy o tom, ako jej učarovali statní mládenci zo Slovenska.
Teraz máme možnosť oboznámiť sa seriózne s naozaj zaujímavou postavou európskych dejín, ktorá sa dostala ako veľmi mladá nečakane na trón. Mala na starosti obrovské územie a – ako potvrdil čas – dobre si s tým poradila. Dá sa to potvrdiť na konkrétnych príkladoch, ktoré na výstave sú.
Pokiaľ ide o súkromný život Márie Terézie, jej manželstvo sa interpretuje ako idylické, mala to byť veľká láska od ranej mladosti až do smrti. Mali šestnásť detí, z ktorých sa však len desať dožilo dospelosti. Mária Terézia vraj bola veľmi rada tehotná, mala rada ten stav očakávania.
Horšie bolo, že údajne neznášala teplo a v tehotenstve tým asi trpela ešte viac. Stále chcela mať otvorené okno, milovala studený čerstvý vzduch a aj ľadové jedlá a vodu. Niektorým ľuďom tým vraj išla aj na nervy. Dnes jej je však Európa vďačná, že otvárala okná do sveta a do vyspelejšej budúcnosti.