Právo a viera vo víre času. Výstavy na zámkoch predstavia dávne paragrafy aj islam

, , 03.07.2017 07:00
zámok Schallaburg, Rakúsko
Až do 5. novembra je na zámku Schallaburg výstava Islam. K zámku patria krásne formálne záhrady. Autor: ,

V Dolnom Rakúsku až do novembra sprístupnili dve veľké výstavy, ktoré majú zaujímavý námet a sú v historickom prostredí: na zámku v Pöggstalle je expozícia Čo je právo a na zámku Schallaburg mimoriadne aktuálna výstava Islam.

Prehliadky sú v krásnej dolnorakúskej prírode, ktorá sa nemení – hoci časy sa menia. A ako sa zmenili, to je zmapované aj na týchto výstavách na zámkoch vzdialených len pár kilometrov od známeho Melku v regióne Waldviertel.

Na zámok v Pöggstalle sa ide cez sviežo zelené údolie. Na konci cesty sa dostávame do malebného mestečka, ktorého hlavná ulica, lemovaná pôvabnou architektúrou, ústi na malé námestie. Odtiaľ je vchod do miestneho renesančného zámku, ktorý vznikol prebudovaním a rozšírením vodného hradu z 13. storočia.

Na múre rotundy, cez ktorú sa do objektu vchádza, je priamo na stene – akoby sprejom – napísaný názov výstavy Alles, was Recht ist (Čo je právo).

Rozviate písmo naznačuje, že výstava nebude len o paragrafoch, ale že bude mať aj hravý rozmer. A aj to tak je – výstava je predovšetkým o živote a v živote ľudia odvždy hľadajú aj spravodlivosť. Právo teda bolo s ľuďmi od začiatku: najprv ako prirodzená spravodlivosť, vyplývajúca zo skúsenosti.

Človek sa v praxi presviedčal, čo je správne – spravodlivosť má totiž svoju logiku: správne rozhodnutia prinášajú osoh, zlé rozhodnutia prinášajú nešťastie a úpadok. Iná vec je, že rozhodovania o spravodlivosti sa vždy niekto zmocní. Aj keď sú už stanovené právne normy, dajú sa všelijako vykladať a dá sa s nimi manipulovať.

Od mučenia po elektronické náramky

Keď sa právo stalo úradným výkonom, začalo určovať vinu a udeľovať tresty. Boli časy, keď sa za korupciu a zlodejstvo jednoducho mučilo. Na výstava v Pöggstalle sú vystavené nielen sudcovské palice, ale aj tieto „výchovné“ nástroje.

Koleso, v ktorom sa lámalo, rôzne typy pranierov, masky hanby, palice, meče, sekery a aj skutočná šibenica. Tie kedysi stávali v meste – kto chcel, mohol sa „pokochať“ smrťou odsúdenca, ešte naňho napľuť. Neskôr sa šibenice stiahli do intimity rôznych dvorov a odľahlých kútov, teraz je to rarita expozície, hoci sú na svete miesta, kde ešte fungujú.

Kedysi patrilo právo iba niektorým, dnes si každý človek robí nároky na to, aby sa jeho práva rešpektovali. Výstava je moderná a hravá, aby prehliadka bavila aj deti, ktoré prídu s rodičmi.

Na paneloch sú napríklad dve kolesá, kde na jednom si návštevník „vytočí“ druh previnenia – od krádeže cez znásilnenie po vraždu – a na druhom zasa časové obdobie – od stredoveku cez obdobie vlády Márie Terézie po dnešné Rakúsko alebo dnešný Irán.

Na stene sa mu na obrazovke vysvieti, aký trest by vinníka čakal napríklad za znásilnenie v stredoveku alebo v dnešnom Rakúsku. Každý si rýchlo všimne nápadnú podobnosť stredovekých trestov s tými v dnešnom Iráne.

Sprievodkyňa vysvetlí, prečo dnes v Rakúsku uprednostňujú dlhší pobyt vo väzení pred kratším (štát to menej stojí, menšie viny radšej trestajú verejnoprospešnými prácami) a vysvetlí aj, ako funguje elektronický náramok. Väzni, ktorým sa trest chýli ku koncu a za dobré správanie im to väznica povolí, si ho môžu kúpiť a zvyšok trestu si odpykať v domácom väzení.

Dva osudy

Výstava však pripomína, že k právam patria aj povinnosti. Zdôrazňuje, že osobná česť a statočnosť sú v práve veľmi dôležité, že všetko nemôže rozhodnúť sudca a paragrafy. Často je na samotnom človeku, aby sa správne rozhodol.

Expozícia ponúka dva príklady z čias druhej svetovej vojny, kedy sa muži vo vedúcich pozíciách zachovali rôzne. Jeden, statočnejší, Franz Sitter z liečebne duševne chorých v meste Ybbs, odmietol pomáhať pri presune pacientov do iného ústavu, kde im hrozila smrť. Odmietol všetky finančné výhody, hoci to znamenalo, že musí narukovať do wehrmachtu.

Druhý, istý Alois, zástupca šéfa väznice, privolal políciu dokonca klamstvom o vzbure, aby zakročila a zlikvidovala jemu zverených väzňov. Prekážalo mu totiž, že by mali byť oslobodení, lebo sa už blížil koniec vojny.

Chcel radšej trestancov zlikvidovať, ako prepustiť. Na základe falošného oznámenia polícia naozaj prišla a zastrelila niekoľko väzňov. Obaja muži vstúpili do dejín – jeden ako hrdina, druhý ako podliak. Človek má svoj život vo vlastných rukách. Právo hodnotí až činy, ktoré urobíme.

Islam je tu s nami

S výstavou o ľudských právach súvisí aj prehliadka na neďalekom zámku Schallaburg, nazvaná stručne Islam. Pri vchode je to napísané aj po arabsky. Námet tejto výstavy je veľmi aktuálny – v Rakúsku už totiž žije veľmi veľa moslimov. Koľko presne, nevedia ani sami Rakúšania. Posledné sčítanie ľudu, keď sa uvádzalo aj vierovyznanie, sa totiž konalo v roku 2001. Odvtedy existujú len odhady.

„V roku 2009 žilo v Rakúsku okolo 500 000 ľudí s moslimským pozadím, čo je šesť percent obyvateľstva,“ uvádza sa v katalógu k výstave Islam. Ďalej autori publikácie spresňujú, že polovica z nich mala rakúske štátne občianstvo.

Ostatní boli štátni príslušníci Turecka, Bosny, Pakistanu, Tuniska, Alžírska a Maroka. V rámci utečeneckej vlny v posledných rokoch pribudli aj ľudia zo Sýrie, Afganistanu a Iraku. V Európskej únii v roku 2010 narátali 19 miliónov moslimov, čo sú približne štyri percentá obyvateľstva.

V katalógu okamžite dodávajú, že otázka, či moslimovia patria, alebo nepatria k Rakúsku, nie je vôbec zmysluplná. Rakúska spoločnosť sa totiž skladá z ľudí rôzneho pôvodu a vierovyznania.

Je tu aj názor moslimky Amani Abuzahra, ktorá pripomína, že islam je v Rakúsku ako náboženstvo zákonom uznané od roku 1912. Početnejšie skupiny moslimov prišli do Rakúska v rámci gastarbeiterskej migrácie v 60. a 70. rokoch minulého storočia a odvtedy sú právoplatnými členmi spoločnosti.

„Napriek tomu sa vedie umelá debata o tom, či islam patrí k Rakúsku. Pritom moslimky a moslimovia sú už dlhšie súčasťou Rakúska,“ píše rakúska moslimka Amani Abuzahra.

Mnohí moslimovia sú v Rakúsku teda už doma, je to ich druhá vlasť. V katalógu k výstave je príbeh 30-ročnej módnej návrhárky Canan Ekici. Narodila sa vo Viedni, vyštudovala architektúru na Technickej univerzite a najskôr si otvorila malý obchodík s módou. Dnes sa jej módne kolekcie vraj predávajú po celom svete.

„Vyrástla som s rakúskou a tureckou identitou. Vo svojej kolekcii art meets fashion (umenie stretáva módu) som chcela prepojiť obe kultúry. Strih a materiály ako plsť a súkno majú predstavovať rakúsku kultúru, vzory a farby ako bordová a smaragdovozelená zasa osmanskú. Moja módna línia odráža slobodu ukázať, čo chce žena odhaliť a čo zakryť.“

Jaffar má 39 rokov a je kuchár. Vo Viedni má stánok s občerstvením. Na jeho dverách je štvorcová nálepka so slovom halal (moslimská obdoba slova kóšer, čiže čo je povolené). V rozhovore zverejnenom v katalógu sa Jaffara pýtajú, čo preňho halal znamená.

„Čo smieme a čo nie. Dva zoznamy. Oba sú rovnako dlhé, ide len o to, či sa nimi riadime,“ dodáva kuchár. Sám neje bravčové mäso. Dodáva, že halal uplatňuje len na jedlo a spôsob zabíjania zvierat na moslimský spôsob. So zeleninou žiadny problém nemá. A ako to vidia jeho zákazníci?

„Zákazníci mi dôverujú. Arabskí turisti a moslimskí zákazníci u mňa jedia len vtedy, keď im garantujem, že je to halal. Často sa na to presne pýtajú.“ Na provokačnú otázku, čo sa stane, keď pripraví niečo z haram (zakázaného) zoznamu, Jaffar odpovedá: „Prosím boha o odpustenie.“ A či verí, že mu boh odpustí? Jaffar sa smeje: „Neviem, dúfam.“

Na výstave je celá časť venovaná práve potravinám. Háklivou otázkou sa ukázali dokonca aj na pohľad nevinné gumové medvedíky. Keďže sú zo želatíny a tá je z ošípaných, pre moslimov nie sú halal. Výrobcovia sa však vynašli a začali ich vyrábať z hovädzej želatíny.

Raperovo vyznanie

Výstava v Schallaburgu nie je len suchopárnym dokumentovaním situácie. Cez expozíciu spoznáva návštevník konkrétnych mladých Arabov. Môže si prečítať aj veršovaný text sympatického 26-ročného rapera Muhammeta Ali Basa, ktorý je tiež dvojdomý – po rodičoch je Turek, moslim, ale jeho rodiskom je Rakúsko. Patrí k rakúskej kultúre.

V jeho texte nazvanom 114 riadkov hovorí o sebe – o tom, že jeho rodičia prišli z tureckého Düzce do Rakúska v 80. rokoch a nevolali sa ani Hans, ani Brigitte a hneď veršuje: also bitte, machen sie mal Fortschritte (takže prosím, urobte už raz pokroky). Veď on, ich syn, už je Leistungsbürger – výkonný občan, Herr Osterreicher, pán Rakúšan, čo sa krásne rýmuje s veršom, že Redbull bol vymyslený pre gastarbeiterov.

Muhammet pripomína, že túto krajinu – Rakúsko – už častejšie obhajoval, je vraj Eurofighter, eurobojovník, nech si namieta každý, čo chce. Robí si posmešky z toho, ako napriek statusu cudzinca mnohým Rakúšanom môže udeliť doučovanie z nemeckého pravopisu.

„Pochádzam z tejto krajiny a som na to hrdý, hovorím nielen nemecky, ale aj vorarlberským nárečím, ale viem niečo, čo ty nevieš, hovorím aj plynulo turecky,“ dodáva Muhammet. „Len sa ma nebojte, som celkom nežný, salafistickú bradu nosím len z estetických dôvodov (salafizmus je jeden z prúdov islamu – pozn. red.), nalepí sa na ňu nanajvýš mliečna pena z viedenskej kávy melange, ktorú si kúpim u Juliusa Meinla,“ jeho logo s tureckou čiapkou fez totiž mnohých škrie.

Fezy z Rakúska aj zo Strakoníc

Chlapec tmavej pleti s vysokou červenou pokrývkou hlavy – mnohým je povedomý príbeh rakúskeho obchodníka Juliusa Meinla. Obrázkom chcel navodiť atmosféru rozprávkového Orientu voňajúceho po výbornej káve. Výrazný klobúk – červený fez, bol v 19. storočí najobľúbenejšou pokrývkou hlavy Osmanov.

Sultán Mahmud II. (1785 – 1839) ho zaviedol najskôr pre armádu, potom pre všetkých úradníkov Osmanskej ríše, čo urýchlilo jeho rozšírenie do Stredomoria. Len málo milovníkov Meinl kávy dnes vie, že Rakúsko bolo kedysi najdôležitejším exportérom fezov z červenej plsti s čiernym hodvábnym strapcom.

V polovici 19. storočia vyrábala c. a k. monarchia šesť miliónov fezov ročne, väčšinu z toho pre zahraničie. Na začiatku 20. storočia však prišlo k úpadku produkcie. Jedným z dôvodov bolo, že Mustafa Kemal Atatürk vydal v Turecku zákaz nosenia fezov. Zakladateľ Tureckej republiky totiž fez považoval za symbol zaostalosti a zaniknutej Osmanskej ríše.

Fezy sa však vyrábali aj v bývalom Československu, presnejšie v podniku Fezko Strakonice. Prvý fez v Strakoniciach vyrobili v roku 1807, v roku 1812 bratia Fürthovci založili firmu na výrobu čiapok a fezov.

Výroba slávila úspech a podnik prekvital. V roku 1873 produkovala firma Wolfa Fürtha ročne 1,2 milióna fezov. V roku 1899 sa továrne v Rakúsko-Uhorsku spojili do Akciovej spoločnosti rakúskych tovární na fezy so sídlom vo Viedni, po vzniku Československa prešlo jej sídlo do Strakoníc, kde výroba fezov pokračovala.

Na výstave v Schallaburgu je vystavené aj ironické dielo umelca a filmára Friedemanna Derschmidta zo Salzburgu nazvané Austrofez – z elegantnej sivej plsti vytvoril fez, ktorý vyzdobil brošňou v tvare plesnivca, čo je typický alpský kvietok.

Ešte ho prizdobil „štetkou“, ktorú si dávajú rakúski (aj naši) poľovníci „za klobúčik“. Jeden exponát sa volá „Heimat šiša“ (Heimat=vlasť, domovina) a je to už v Rakúsku etablovaná arabská vodná fajka…

Orient lákal Agathu Christie aj Mozarta

Medzi umeleckými dielami sú vystavené aj tzv. snežiace gule. Vynálezcom týchto milých predmetov je totiž Rakúšan, viedenský mechanik pre chirurgické nástroje Erwin Perzy. V týchto turistických suveníroch sneží napríklad na viedenský Dóm sv. Štefana či Brandenburskú bránu v Berlíne, ale aj na Kaabu v Mekke alebo Mešitu Hasana II. v marockej Casablance. Prvú guľu zostrojil okolo roku 1900.

Aj tieto suveníry odrážajú fakt, že vtedy bol Orient veľmi v móde. V roku 1873 boli na Svetovej výstave vo Viedni ako hostia mnohí zástupcovia orientálnych krajín. Hitom sa stal orientálny nábytok, perzské koberce či čajové dečky v historických bytoch.

Takéto zariadenie bytu pripomínalo ľuďom rozprávky Tisíc a jednej noci. Obchodné styky medzi Európou a Orientom prekvitali, medzi Parížom a Istanbulom premával Orient expres. Zážitky a rozprávania z takýchto ciest boli veľmi obľúbené, veď v tom čase Agatha Christie napísala aj svoj populárny krimiromán Vražda v Orient exprese.

Záujem o Orient však existoval už oveľa skôr. Na zámku v Schallaburgu to pripomínajú kulisy so zmenšeninou háremu, v ktorých sa vo viedenskom divadle hrala Mozartova opera Únos zo serailu. Mozart sa v tomto titule inšpiroval tureckou hudbou a dej umiestnil do tureckého paláca.

Ani si neuvedomujeme, že známe rozprávky z Tisíc a jednej noci alebo príbehy o Aladinovi, Ali Babovi či skale Sezam, ktorá sa má otvoriť, známe nám už z detstva, sú súčasťou arabskej kultúry.

Na výstave je aj časť nazvaná O čom hovoria šaty. Návštevník vidí, ako sa tradičné oblečenie modernizuje a ako sa mladí už snažia obliekať trocha inak než v minulosti. Pekne to vyjadruje vtip: istá žena má na kreslenom obrázku biely lekársky plášť, k tomu rifle a na hlave šatku. Jeden muž vedľa nej sa sťažuje, že to je primoderné (rifle), druhý, že to je príliš tradičné (zakrytá hlava).

Svet sa mení a je dobre, ak o zmenách premýšľame. Svet nikdy nebol ideálny, vždy ide o súboj rôznych právd. Ide o to, vyznať sa v nich. A výstavy v Dolnom Rakúsku k tomu prispievajú. Tam si uvedomíme, akými krutými dejinami ľudstvo prešlo, ako sa napríklad pomaly vyvíjalo samo právo.

Dnes je už o zákonoch napísaných toľko kníh, že je ťažko sa v nich vyznať. Čím je právo prepracovanejšie, tým je paradoxne neuchopiteľnejšie. Najistejší je asi ten čaj, ktorý sme na výstave dostali.

Volá sa ako výstava Alles, was Recht ist – tam je naozaj všetko pravé. Čaj je z miestnych byliniek, príroda je jednoznačná, ale ľudské činy a ideológie sa krútia vo víre času – raz je to tak, raz onak. Obe výstavy pomáhajú zorientovať sa v tom, čo práve žijeme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výstava #Dolné Rakúsko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku