Dedičstvo predkov ukryté v gajdách i marionetách

Foto: ARCHÍV ĽUBOMÍRA TATARKU

Gajdoš Ľubomír Tatarka na gajdy aj hrá. Na snímke vpravo je pri ich výrobe.

Okrem nich má Slovensko svoje unikáty v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Seriál teraz zavŕšime nateraz poslednými slovenskými pokladmi, ktoré dosiahli prestížne svetové uznanie – gajdošskou kultúrou a bábkarstvom.

Ľudia sa po tvrdej práci vždy radi zabavili. Pri speve, tanci, muzike. Bez toho si nevedeli predstaviť ani rôzne cirkevné či svetské sviatky a slávnosti. K tradičným slovenským hudobným nástrojom nepochybne patrili gajdy.

Korene gajdošskej kultúry na Slovensku siahajú až do 14. storočia. Je naviazaná predovšetkým na voľakedajších pastierov a roľníkov. Odovzdávaním zručností, skúseností i piesní sa zachovala ako cenné dedičstvo predkov až dodnes.

Gajdy s dušou a so srdcom

Gajdy priťahovali Ľubomíra Tatarku zo Slovenskej Ľupče už v mladosti. "Mal som vari pätnásť rokov, keď som začal sám chodiť po salašoch a zoznamovať sa s valašským životom. Tam som narazil aj na gajdy, ktoré mi doslova učarovali.

Požiadal som baču, nech mi na nich zahrá. Odbil ma stroho: hrať sa bude až po robote. To čakanie naozaj stálo za to. Prvé gajdy som vyrobil pred asi štyridsiatimi rokmi. Ich výrobe a gajdovaniu sa venujem doteraz," hovorí I. cechmajster Cechu slovenských gajdošov.

Na výrobu gájd potrebuje kožku na mech, kvalitné drevo na ostatné súčasti a všakovaké náradie. „K tomu pridávam veľký kus srdca a lásky, bez toho to jednoducho nejde. Výrobca, ktorý na gajdách nevie hrať, nikdy neobjaví ich dušu a krásu ich zvuku,“ vyznáva sa.

Hoci boli slovenské gajdy a gajdošská muzika pred časom na vymretie, v ostatných rokoch zažívajú svetlejšie obdobie. Naši gajdoši s tradičnými piesňami sú žiadaní doma a zvlášť v zahraničí. Nepočuť ich veľmi často na koncertoch, rôznych festivaloch či nahrávkach. O to sú vzácnejší.

„Mám svojich žiakov. Trpezlivo s nimi pracujem, aby sme mali nástupcov. Nedávno som bol v Nemecku so 16-ročným gajdošom Adrianom Matisom z Oravskej Polhory, nad jeho výkonmi všetci žasli,“ dodáva s pocitom hrdosti. S gajdošskou skupinou Spojené huky Slovenska precestoval Ľubomír Tatarka celú Európu.

Tradíciu zachránil cech

Slovenské gajdy majú vlastnú kultúru. „Zahŕňa všetko, čo s nimi súvisí. Ide o technologické postupy výroby, technickú i výtvarnú stránku nástroja, ale tiež o tradičnú hru a gajdošské štýly, spev a tanec pri gajdách, gajdošské rituály, tradičné ľudové obrady za sprievodu gájd či texty gajdošských piesní,“ vyratúva I. cechmajster Tatarka. Existuje celý rad typických gajdošských piesní vrátane karnevalových melódií či vianočných kolied.

Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda

Gajdoš Gajdoš

Unikátnosť slovenských gájd podčiarkujú výnimočné vlastné znaky tradičnej ľudovej kultúry. Patrí k nim napríklad tradičný spôsob zdobenia, napríklad cínom, olovom, vybíjaním kovovými plieškami či používaním kostí a rohoviny.

Vyrábajú sa spravidla z kozej kože, majú tvar podobný telu kozy, súčasťou býva aj drevená imitácia kozej hlavičky.

O zachovanie gajdošskej tradície a kultúry sa pričinil Cech slovenských gajdošov. V súčasnosti evidujú približne 40 lokalít so stále živou výrobou a hrou na tomto nástroji. Majú vyše 80 členov z rôznych kútov Slovenska, z nich 27 majstrov, ostatní sú tovariši a učni. Vlastnú cechovú izbu si zriadili v Oravskej Polhore.

Kočovné bábkarstvo zaniklo

Úplne novú zábavu pre bežných ľudí priniesli na Slovensku i v Čechách kočovné bábkové divadelné spoločnosti. Do dedín vnášali kultúru v podobe príbehov, ktorými prostredníctvom bábok zabávali, ale aj morálne vzdelávali ľudí na vidieku.

Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda

bábky, bábkarstvo, marionety, maringotka, divadlo Posledná unikátna maringotka kočovných bábkarov.

Tradičné bábkové divadlo bolo založené na marionetách – drevených bábkach s drôtom v hlavičke, s rukami a nohami zavesenými nitkami na vahadle, ktorým ich bábkari ovládali.

„Tradičné ľudové bábkové divadlo na Slovensku je už uzavretou kapitolou. Zostali po ňom len vzácne artefakty, ktoré sa snažíme uchovať pre budúce generácie, a bábkarská tradícia. Z nej pochádzajú a čerpajú súčasné kamenné bábkové divadlá,“ hovorí Helena Ferencová, riaditeľka Múzea bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni, jediného na Slovensku.

Dejiny tradičného bábkarstva u nás písalo viacero rodín, ktoré putovali po Slovensku od konca 19. storočia. K pospolitému národu sa prihovárali v jeho rodnom jazyku – v slovenčine, hoci oficiálnou rečou bola maďarčina. Bábkarstvo sa dedilo z pokolenia na pokolenie.

„Možno povedať, že k nám prišlo z Česka. Českí a slovenskí bábkari sa spájali a vytvárali bábkarské rody. Zakladateľmi tradičného bábkového divadla bola u nás rodina Stražanovcov, ich priamymi pokračovateľmi a súčasníkmi boli Anderlovci. K najvýznamnejším a najstarším patrí aj rodina Dubských,“ približuje riaditeľka múzea.

Zlé obdobie pre kočovných bábkarov nastalo v 50. rokoch minulého storočia. Cirkevné či idealistické námety hier sa vtedajšiemu komunistickému režimu nepozdávali. Snažil sa však bábkarov zneužiť na svoje ciele, pretože vedel, ako dokážu osloviť masy ľudí.

„Odmietli to. Nechceli, aby im niekto diktoval, čo a ako majú hrať a že sa majú stať nástrojom triedneho boja. Kočovných bábkarov ako nežiaducu kultúru režim zakázal,“ vysvetľuje Helena Ferencová. Bábkové divadlo sa vyvíjalo ďalej, prešlo do kamenných budov a aj v súčasnosti sa teší veľkému záujmu.

Posledná unikátna maringotka

Skvostom múzea je originálna bábkarská maringotka na nádvorí hradu v Modrom Kameni s kompletným pôvodným vybavením od potomkov významného rodu Dubských z Piešťan.

Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda

bábky, marionety, Tradičné marionety rôznych bábkarských rodov.

„Nachádza sa v nej viac ako štyridsať marionet z konca 19. až polovice 20. storočia, kulisy, knižky, dva gramofóny, náhradné oblečenie, ba aj nedokončené nové bábky. Všetko zostalo tak, ako keď Dubskí v komunistickom režime skončili. Je to jediná a posledná historická divadelná pojazdná maringotka na Slovensku,“ opisuje riaditeľka múzea.

Keď ju otvárali v roku 2007, hral v nej jeden z najvýznamnejších slovenských bábkarov, už nebohý Anton Anderle. Po skončení aktívnej činnosti v 50. rokoch minulého storočia sa snažil zachrániť, čo sa ešte dalo.

Zbieral zabudnuté bábky aj od iných bábkarských rodín, z čoho vznikla výnimočná súkromná zbierka. Marionety Anderlovcov patria k ozdobám expozície bábkarstva v modrokamenskom múzeu. Tá ponúka obraz dejín bábkarskej kultúry až po súčasnosť. Muzeálnu zbierku tvorí bezmála 2¤400 artefaktov vrátane bábok, scénografických prvkov či pôvodných scenárov.

Gajdy v UNESCO

• názov: Gajdošská kultúra
• rok zápisu do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO: 2016
• dôvody zápisu: Gajdy ako organická súčasť tradičného inštrumentára i celá gajdošská kultúra, ktorá zastrešuje všetky prejavy a vedomosti viazané na gajdy a ich použitie, reprezentujú dlhodobú a kontinuálnu hudobnú tradíciu prevažne roľníckeho a pastierskeho obyvateľstva Slovenska. Jej korene siahajú až do 14. storočia. Ako významný kultúrno–historický jav sa na báze prirodzenej medzigeneračnej kontinuity zachoval dodnes. Svojou konštrukciou sú typy gájd na Slovensku súčasťou širších stredoeurópskych kultúrnych kontextov, pričom viaceré atribúty pôsobia ako identifikačné znaky tradičnej ľudovej kultúry na Slovensku. Ide napríklad o technologické postupy pri výrobe gájd, estetické stvárnenie, regionálne, lokálne i individuálne štýlové znaky gajdošskej interpretácie, piesňový a tanečný repertoár, rituály súvisiace s gajdami, tradičné ľudové obrady za sprievodu gájd, texty gajdošských piesní i ľudová slovesnosť, spojená s týmto nástrojom.

Bábkarstvo v UNESCO

• názov: Bábkarstvo na Slovensku a v Čechách
• rok zápisu do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO: 2016 (bilaterálna slovensko-česká nominácia)
• dôvody zápisu: Bábkarstvo predstavuje neoddeliteľnú súčasť slovenských a českých divadelných a literárnych tradícií. Na Slovensku a v Čechách je vnímané vo všetkých jeho historických podobách a rozmanitých prejavoch ako tradičný kultúrny prvok. Spája dramatické, dramaturgické, inscenačné, interpretačné, scénografické, výtvarné i hudobné zručnosti. Pôvodní nositelia tohto prvku boli rodiny kočovných bábkarov – marionetárov, ktorých produkcie znamenali prvý kontakt širších ľudových vrstiev s divadelnou kultúrou. Tradičné bábkové divadlo je spojené tiež s remeselnou a ľudovou tvorbou: rezba, maľovanie a obliekanie bábok, maľba dekorácií. Tradícia bábkarstva je v oboch krajinách stále silná vďaka odovzdávaniu zručností, skúseností, ale i samotných bábok či dekorácií z generácie na generáciu.