Kto miluje vodopády, nájde tu nielen Dettifoss – najmohutnejší vodopád celej Európy, ale aj vodopád Zlatý, Božský, Lesný, Vysoký či Čierny…
A kým inak je Island mimoriadne drahá krajina, kde máloktorý vstup do múzea stojí v prepočte menej ako pätnásť či 20 eur, vyšplhať sa na sopku či obdivovať vodopády možno celkom zadarmo.
Jazero Mývatn na severe Islandu je vraj raj pre ryby, vtáky aj turistov. A tiež komáre, ktoré jazeru dali meno – v preklade totiž našincovi exoticky znejúce Mývatn znamená Komárie jazero. Bźźźź!
Kráčajúc k sopke Hverfjall sa na vlastnej koži presviedčame, že meno jazera nie je žiadnou poetickou metaforou. Jazero zachytáva horúcu podzemnú vodu a studenú vodu z topiacich sa ľadovcov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Bźźźź! Oháňame sa čoraz viac. Ešte šťastie, že pri islandskom počasí máme odhalenú vlastne len tvár a dlane. Komáre sa uspokoja aj s menšou pristávacou plochou, no útočia razantne.
Bźźźź! Prečo sme si len nezobrali repelent? Komu by napadlo, že pri priemernej letnej teplote 12 stupňov bude na Islande potrebovať repelent? Bźźźź! Neotočíme sa?
Mesačná krajina
Počkaj, keď začne fúkať, komáre zmiznú, utešuje ma manžel. A naozaj. Zrazu fúka príjemný vetrík a po hmyze ani stopy. Vybrali sme si pohodlnejší výstup na sopku zo severnej strany, no aj tak už po chvíli zhadzujem vrchnú z mojich piatich vrstiev oblečenia.
Na môj veru, ani to zábavné tvrdenie o islandskom počasí nie je vtip. Vraj – nepáči sa ti aktuálne počasie? Vyčkaj štyri minúty a bude inak. Islanďania túto múdrosť oznamujú turistom aj na suvenírových tričkách.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Fučím, ale vrchol šedivej sopky sa blíži. Prechádzku po okraji krátera s priemerom asi jeden kilometer si predsa nemožno nechať ujsť! A hore už vidím malé farebné postavičky.
Aj my sme už hore a pozeráme na dno Hverfjallu. Sopka vybuchla v roku 2500 pred Kristom. Vyzerá impozantne – z vrcholu je skvelý výhľad na jazero Mývatn a ďalšie sopky v okolí.
Kdesi neďaleko je Krafla, ktorej kráter má priemer 10 kilometrov. Najvyšší bod dosahuje 818 metrov a hĺbka až dva kilometre. Krafla s 29 zaznamenanými výbuchmi je očividne zúrivejšia než jej menšia sestra Hverfjall s výškou 160 metrov.
Vyzerá to tu ako mesačná krajina. Ten výstup stál za to, presne ako nám sľubovala majiteľka hotela v neďalekej dedinke Reykjahlíd (v preklade Dymové vráta). Pýtali sme sa jej, či si so sopkou poradia aj netrénovaní turisti. „Výstup na sopku z južnej strany je oveľa strmší, ale hneď za sopkou je skalné mesto Dimmuborgir a za ním nájdete skvelú reštauráciu. Naspäť sa môžete vrátiť stopom,“ nadšene navrhla.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Koľkokrát ste na sopke boli vy? „Ach, párkrát, je to fajn, ale keď po nej chodíte vyše hodiny, aj šedo-čierna mesačná krajina vás omrzí a vyberiete si radšej inú cestu,“ odvetila v skvelej angličtine.
Vraj omrzí! Možno sa to stane Islanďanovi, ale nie nám. Nadšene fotíme, pretože každých 20 metrov máme pocit, že tento záber bude lepší. Otepľuje sa. Len čo si vyzlečiem dve horné bundy, začne fúkať a ja bundy lovím zasa z ruksaku.
Aha, vidím skalné mesto s temnými hradmi, kde vraj bývali trollovia. Poďme dolu, zočím južnú cestičku. Je strmá, ale to zvládneme. Dolu to ide rýchlejšie, ale kamene sa sypú pod nohami. O desať minút stojím pod sopkou a počujem, ako vyšťavená americká turistka hovorí mužovi: Aby tu človek skákal ako gazela!
Kúpanie s pachom pekla
Mňa to práve začalo baviť. Pozorujem drobučké kvietky a machy, ktoré rastú medzi čiernou lávou. O kus ďalej rastú medzi rozprávkovými skalnými vežami trpasličie stromy. Prejde ma všetka únava.
V bedekri píšu, že drsné pokrútené lávové útvary vytvárajú dojem začarovanej krajiny. Vedú v nej však značené cestičky. Úžasné – všetci turisti sa kdesi stratili, na vrchole sopky ich vidíme len ako maličké farebné bodky.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Fotím si skaly, ružový flox a trpasličie vŕby. Po chvíli nám napadne, či náhodou nie sme v kamennom bludisku. Kde by sa tu, preboha, vzala reštaurácia, ktorú spomínala hotelierka?
Keď však prejdeme cez skalnú bránu, zrazu sa kus za ňou zjaví parkovisko s turistickými autobusmi. Naproti nám po skalách skáču vyfintené Japonky. Podľa ich blýskavého outfitu usudzujeme, že na sopku sa šplhať iste nechystajú. Asi hľadali trollov či vianočných mužíčkov, ktorí tu podľa legiend majú bývať.
Aha, že by toto bola tá vychýrená reštaurácia? Vyzerá skôr ako bufet, ale na Islande všetko vyzerá trochu inak, než by človek očakával. Zrazu si uvedomíme, že sme hladní. Dve polievky a jeden čaj. Nech sa páči.
Cena v islandských korunách nám trochu vyrazí dych. V prepočte vychádza na 45 eur. Prosím? Nuž, miska polievky stojí 19,50 eura, ale ako nás ubezpečí mladý islandský predavač, môžeme si ju z kotlíka dočapovať, koľkokrát len chceme.
A okrem minestrone môžete ochutnať aj islandskú mäsovú alebo thajskú karí polievku. „Už si niekedy pila čaj za sedem eur?“ doberá si ma manžel. Ale aký bol dobrý.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Nuž, islandské ceny nejedného cudzinca prekvapia. Bedekre aj domáci nabádajú, aby turista rozhodne nevynechal kúpanie v ktoromsi termálnom jazierku. Má to byť jedinečný zážitok.
Kúsok od našej dediny Reykjahlíd je Mývatn Nature Bath, prírodné kúpalisko Jardbödin, akási Modrá lagúna severu. Vstupné na osobu v prepočte 45 eur a ak si nedonesiete vlastný uterák, požičajú vám erárny za sedem eur.
Voda je nádherne tyrkysová, teplá 38–40 stupňov a hoci teplota vzduchu dosahuje 10 stupňov, je v nej príjemne. Teda – ak si odmyslíte výrazný sírový zápach.
Po pätnástich minútach na seba s manželom pozrieme: stačilo? „Mám pocit, akoby sme sa kúpali v skazenom vajci,“ vtipkuje manžel.
Ostatní kúpajúci sa šantia vo vode, akoby nič necítili, prípadne popíjajú koktaily a tvária sa šťastne. Keď však vylezieme z vody, naozaj sa cítime ako znovuzrodení.
Jeden vodopád nestačí
Možno sme len rozmaznaní turisti. Keď sa ocitneme na solfatarovom poli Námaskard, až vtedy zistíme, ako páchne peklo. Krajina má úžasné farby, všetko tu syčí a buble, zo zeme stúpajú jedovaté výpary – takto nejako to musí vyzerať v pekle! Ale akom pôsobivom.
Síra a ďalšie minerály premenili zem na akúsi žlto-červeno-bielo-šedú čarodejnícku kuchyňu. Žiadne auto ani autobus neprejde okolo bez toho, aby z neho pasažieri nevystúpili. Tie jedovaté výpary akoby ich magicky priťahovali.
Pozerajú sa z dreveného mostíka, ako pod nimi buble čosi čierne ako ropa. Pozor, neschádzajte z chodníčkov, pôda je tu nestabilná a teplota pod ňou dosahuje 80 až 100 stupňov.
Po chvíli mám pocit, že ak tu ostaneme ešte dve minúty, z tých pekelných pachov pripomínajúcich kartóny pokazených vajec sa povraciam. Stačilo. Ale ešte nakrútime pár videí. Obloha sa zaťahuje, vyzerá to na riadnu búrku.
O chvíľu sa naozaj spustí lejak, ale to už sme v aute a smerujeme k najmohutnejšiemu európskemu vodopádu Dettifoss. Okolitá krajina mení farby, na oranžovo-červených kopcoch rastú záľahy modrofialových vlčích bôbov, ktoré sa tu zrejme premnožili. Ekologická katastrofa, ale aj tá je krásna!
Míňame fascinujúce lávové polia a skôr ako dorazíme k Dettifossu, zistíme, že vodopád má ešte dvoch bratov – Selfoss a Hafragilsfoss. Vyberieme sa podľa nenápadného smerníka ku Hafragilsfossu a po pár minútach cesty nás ohúri výnimočný kaňon.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Priepasť Ásbyrgi je podľa povesti odtlačkom podkovy Odinovho koňa. Jej steny sú vysoké až sto metrov, je široká jeden kilometer…
A manžel stojí tesne na okraji. „Preboha, ustúp, ako ťa budem zachraňovať?“ kričím v hrôze, že spadne dolu. „Keď spadnem, už ma nemusíš zachraňovať,“ ani okom nemihne. Radšej sa vyberieme k Dettifossu – áno, ďalší do zbierky nádherných islandských vodopádov.
Už predtým sme videli Gulfoss – Zlatý vodopád, ktorému sa vraj žiadny vodopád v Európe nevyrovná. Divokosťou a zúrivosťou vraj prekoná aj Niagarské vodopády. Za sekundu ním pretečie asi 109 m3 vody. Rekordný prietok vody raz bol až 2 000 m3/s. Takéto množstvo vody by vraj zaplnilo 60 transportných kontajnerov za jedinú sekundu.
Kúsok od jedinečného skanzenu v Skógare je Skógafoss, čiže Lesný vodopád. Cestou k jazeru Mývatn sme natrafili na Godafoss – Vodopád bohov, kam vraj náčelník Thorgeir Ljósvetningagodi v roku 1000 po prijatí kresťanstva vrhol sošky pohanských bohov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Nuž, keď si spomeniem na šialené príbehy z islandských ság, už ma tie legendy, čo sa viažu k vodopádom, neprekvapujú. Každý je jedinečný, pri každom človek žasne a suchý nezostane – ani keď vidíte desiaty, nedokáže odolať a nefotiť.
Na Island pár dní nestačí. Malý ostrov ponúka prekvapujúco veľa atrakcií. Všade sa turistu opýtajú, odkiaľ prichádza. Vo vtáčom múzeu na brehu jazera Mývatn hovorím: „Slovakia. Pokojne nám dajte informácie v angličtine.“
Postarší Islanďan vytiahne zväzok kartičiek a ja zbadám slovenskú vlajku. „Tá je naša!“ Odvetí: „No vidíte, vo voľnom čase prekladám všetky latinské a islandské názvy vtákov do rôznych jazykov.“ A ja v úžase čítam: lundi – puffin – mníšik bielobradý.
Ten rozkošný vtáčik je jeden zo symbolov Islandu. Organizujú sa výpravy pre turistov, ktorí ho chodia pozorovať na ostrovy, kde hniezdi. To však drsným potomkom Vikingov nebráni servírovať ho v reštaurácii turistom ako typickú lahôdku.