Za to, že je dnes Chillon najnavštevovanejším švajčiarskym zámkom, môže vlastne lord Byron. Nie že by to hádam veľký anglický poet a voľnomyšlienkar plánoval. On sa jednoducho v roku 1816 obrátil puritánskej londýnskej spoločnosti chrbtom a vybral sa do Ženevy. Navštívil niekoľko miest spomínaných v Novej Heloise od Jeana Jacqua Rousseaua, medzi nimi aj zámok Chillon.
Vtedy ešte nad zámkom neviedla sivá diaľnica ako dnes a Chillon Byrona celkom očaril. Temné pivničné priestory a príbeh Francoisa Bonivarda, prívrženca reformácie, ktorého tu väznili od roku 1530 až do roku 1536, Byrona inšpirovali k básni Chillonský väzeň. Báseň o nepriateľovi savojských vládcov mala okamžitý úspech a k Ženevskému jazeru pritiahla tisíce turistov.
Kúp si víno, zachráň zámok
Dnes v chillonskom zámockom podzemí nepočuť stony nebohého Bonivarda prikovaného o štvrtý stĺp. Neborák nevidel cez vysoké okienko von, počul len špliechanie vĺn a domnieval sa, že ho držia pod jazernou hladinou.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Mal však šťastie, po šiestich rokoch sa dočkal vyslobodenia. Dnes len kúsok od miesta, kde Bonivarda väznili, skladujú sudy vína Clos de Chillon. Súčasné panstvo hradu totiž obklopuje 12 500 m2 viníc. Hradné víno sa vyrába z bielej odrody Chasselas, ktorá patrí pod označenie Vevey-Montreaux, jedno z ôsmich vín s chráneným označením pôvodu v Lavaux.
Nuž a znalci vedia, že časť Lavaux bola v roku 2007 zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V zámockom obchode si turista víno môže kúpiť s dobrým pocitom, že výťažok z predaja sa použije na údržbu a rekonštrukciu zámku.
Prechádzajúc temným podzemím, spomenula som si na historický film Petra Bogdanovicha Daisy Millerová. Aj tam mladý Američan tráviaci dovolenku v niektorom zo švajčiarskych hotelov zobral svoju priateľku Daisy na Chillon. Nadšene jej ukazoval nádvoria i stĺp, kde trpel chudák Bonivard. Márnivej Daisy to bolo jedno. Zbytočne jej nápadník rozprával, že ešte nevidela všetko…
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Už sa nedala nalákať ani na cestu naspäť parníkom po jazere… Tie parníky po Ženevskom jazere plávajú dodnes a sú mimoriadne obľúbené. Cestujúci môžu obdivovať dokonca aj monumentálny motor z roku 1910.
My sme nasadli vo Vevey, kúsok od miesta, kde je v jazere zapichnutá obria vidlička. Má upozorňovať na Alimentarium, múzeum zamerané na všetko okolo jedla a výživy. Postavila si ho tu obria potravinárska firma Nestlé, ktorá má sídlo práve v útulnom historickom mestečku Vevey.
Výmysel výstrednej princeznej
Vráťme sa však radšej na Chillon, do správcovej jedálne. Zrazu sa ocitneme v stredoveku, hoci maľby na stenách sú rekonštrukciou z 20. storočia – ale presne podľa vzorov z trinásteho storočia. Zato dubové stĺpy sú originály, rovnako ako nádherný kazetový strop. A práve tu v jedálni zistíme, kde sa vzala vidlička.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Objavila sa až na konci stredoveku, spolu s ďalšou novinkou – cestovinami. Kým v stredoveku sa jedlo prevažne rukami, extravagantná byzantská princezná Theodora Doukas v 11. storočí zaviedla vidličky.
Tie boli dlho symbolom vysokého spoločenského postavenia. Keď sa však na stole objavili cestoviny, teda horúce a klzké jedlo, ktoré sa rukami jedlo ťažko, začali sa vidličky používať čoraz častejšie.
O pôvod cestovín sa odborníci sporia dodnes. Gréci a Rimania jedávali čosi podobné cestovinám, lenže v tvare placky. Cestoviny, ako ich poznáme dnes, sa rozšírili až v neskorom stredoveku v Taliansku. V 14. storočí ich už považovali za skutočnú pochúťku.
Prečo v stredoveku nemali radi mrkvu
Na zámku návštevníkov vyzývajú, aby sa otestovali, koľko vedia o potravinách. Ktoré dnešné cestoviny sa najviac podobajú tým stredovekým? Ak váhate, správna odpoveď je tagliatelle. V stredoveku sa totiž jedli ploché cestoviny ako lasagne. Známe však boli aj rezance, ktoré sa podobali dnešným širokým tagliatelle alebo špagetám.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Zato rajčiny ani zemiaky v stredoveku na stole nemali, pretože oboje pochádza zo Strednej Ameriky a do Európy sa dostalo až so španielskymi dobyvateľmi v polovici 16. storočia. Už koncom 15. storočia Krištof Kolumbus priviezol zo Strednej Ameriky čili.
A čo také artičoky? Tie sa vyvinuli z bodliaka, no v stredoveku sa ešte nepestovali a nešľachtili. Zato vtedajší ľudia poznali hrášok a bôb, čo však neplatí o zelenej fazuľke, ktorá tiež pochádza z Ameriky.
Naopak, domáca bola kapusta, ktorá bola už v stredoveku základnou potravinou sedliakov. Jahody sa pestovali od 14. storočia, dovtedy sa zbierali len lesné jahody. Stredoveká mrkva sa od tej dnešnej líšila, bola biela a drevnatá, a preto neveľmi obľúbená.
Soľ nad zlato?
Zdá sa, že aj ostatných návštevníkov hádanky o stravovaní v stredoveku bavia. Zistia tu napríklad, kde sa vzalo anglické slovo salary či francúzske salaire, označujúce mzdu či odmenu. Vojakom či akýmkoľvek robotníkom sa platilo soľou, „bielym zlatom“.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Takže skúsite ešte raz? Ako sa v Európe jedlo, kým sa nezaviedli vidličky? Po a) pomocou kúska kôry zo stromu, b) paličkami, c) prstami, d) rúrkou. Nie, nedajte sa zmiasť, samozrejme, že prstami a ešte lyžicou alebo osobným nožom.
Nemyslite si však, že stredovekí ľudia boli celkom nehygienickí barbari. Už v stredoveku bolo bežné umývať si pred jedlom ruky. Sluhovia priniesli hosťom džbán vody a uteráky. Na rozdiel od dneška však pri jedle nevládla žiadna individualita – o poháre aj misky sa delili viacerí ľudia.
Jedlo sa rukami: človek si ulovil kus jedla zo spoločnej misky a podelil sa oň. Aj tak však platili isté zdvorilostné pravidlá: hostia mali byť úctiví a zdržanliví, patrilo sa vyzvať spolustolovníkov, aby sa obslúžili prví.
Naopak, nepovažovalo sa za slušné mať dlho stolovacie potreby len pre seba, aby na ne ostatní museli čakať. Odpadky ako kosti sa buď položili na obrus, alebo hodili na zem, kde sa na ne vrhli psy.
Desať kuchárov chystá banket
Na počesť vysokopostavených hostí sa pri veľkých banketoch na savojskom dvore používal zlatý, strieborný alebo hlinený riad. Do vitrín sa vystavili najkrajšie kúsky. Jedlá sa nosili v miskách a kusy mäsa sa podávali na tácke, pričom šťava vsiakla do hrubého krajca chleba.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Jedlo sa zo spoločných misiek, nôž sa používal na krájanie chleba alebo mäsa, lyžica na jedenie polievky a vidličky sa v Európe objavili až v 16. storočí.
Ako to na takom bankete vyzeralo? Jedlá pripravovalo desať kuchárov. Na niekoľkodňovom bankete pre vojvodu Amédée VIII. Savojského, ktorý zomrel v roku 1405, padlo obrovské množstvo jedla: sto volov, 130 oviec, 120 svíň.
Pre bežný jednodňový banket postačilo sto prasiatok a 60 tučných veľkých prasiat, 200 jahniat, sto teliat, dvetisíc hydinových hláv a 6 000 vajec. Plus čosi z lovu – jelene, zajace, bažanty, žeriavy a volavky. Pre hostí, ktorí nejedli mäso, ako boli cirkevní hodnostári, sa pripravovali najrôznejšie ryby.
Víno pili aj deti
V zámku, ktorý predáva vlastné víno, sa, samozrejme, dá dozvedieť čosi o tomto božskom moku. Ten sa v stredoveku pil často. K jeho konzumu značne prispelo rozšírenie kresťanstva a stúpajúci dopyt po omšovom víne.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Najmä šľachta milovala nápoj, ktorým sa oslavovali rôzne aliancie. Podľa odhadov v 15. storočí ľudia vypili jeden až dva litre vína denne. Pili ho aj deti, len riedené vodou. Stredoveká medicína víno predpisovala na lepšie trávenie a na radosť zo života.
Vtedy však víno nevedeli dlho skladovať, a tak sa muselo vypiť v priebehu roka. Pilo sa v rôznych formách, pričom všetky obsahovali medzi siedmimi a desiatimi percentami alkoholu: hypocras bolo červené korenené víno, bochet zasa biele sladené medom, obľúbené bolo aj šalviové víno.
Aj na víno sa však vzťahovali pravidlá: nikto nesmel piť pred svojím pánom, nesmel priblížiť pery k poháru predtým, než si ich utrel, alebo zdvihnúť pri pití lakeť.
Opitosť sa však všeobecne tolerovala: ľudia sa odvolávali na sv. Nikolasa, patróna pijanov. Aj my už sme toľkými informáciami omámení, a to má zámok ešte množstvo komnát. Kto sa do zámku zamiluje, môže si jednu zo stredovekých miestností prenajať na oslavu narodenín či firemné podujatie.
Nuž Švajčiari sú podnikaví. A nič ľudské im nie je cudzie – návštevníkom objasnia nielen to, ako to bolo v stredoveku so stravovaním, ale aj s odievaním, kúpaním… a obzvlášť hrdí sú na zachované latríny, čiže otvory v drevených doskách. Často boli viaceré vedľa seba a v prípade Chillonu viedli do jazera.
Zároveň však boli slabým miestom hradu, pretože práve cez ne – hoci aj smradľavé – mohol nepriateľ preniknúť do hradu.
Vylezieme do veže, prezrieme si úctyhodnú zbierku zbraní a zistíme, že sme na hrade strávili tri hodiny. Úbohá Daisy Millerová by to iste nevydržala.
Svište vedľa jurty
Stačila jedna zmienka o Centre svišťov a vedela som, kam vyrážame ďalší deň. Skalný balkón Rochers de Naye sa vypína vo výške 2 042 metrov nad Montreux, ďalším zaujímavým mestečkom na brehu Ženevského jazera.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
A dokonca sa tam ani netreba šplhať po svojich, za svišťami môžeme dosvišťať Svištím expresom, presnejšie zubačkou. Tú nájdeme v Montreux poľahky, na vagónikoch sú nakreslené veselé svište.
Do vagóna sa okrem turistov valia miestne deti a žartujú so sprievodcom. Po chvíli jazdy supiacou zubačkou zisťujeme, že alpské svahy sú plné krásnych dediniek, v každej pár detí vystúpi a my pokračujeme ďalej. Za oknami sledujeme tabuľky lákajúce do najvyššej alpskej botanickej záhrady. Tú musím vidieť!
Za necelú hodinu sme prekonali výšku dvetisíc metrov nad morom. Namiesto paliem pri Ženevskom jazere vidíme alpské kopce, a čo to? Naozaj, kúsok pod najvyšším vrcholom Rochers de Naye sú jurty, akoby ich sem ktosi pričaroval z akejsi mongolskej či kirgizskej stepi. Vraj sa v nich dá prenocovať. My sa však radšej vyberieme za svišťami.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Na naše prekvapenie žijú neďaleko konečnej stanice zubačky v príbytkoch podobných psím búdam, a to očividne celkom spokojne. Pribehnú k plotu, a keď sa ich manžel snaží odfotiť, jeden mu pritlačí ňufák celkom na objektív. Na fotke vidno len veľký hnedý fľak.
Svište sú priateľské, žijú si v rodinných skupinách. Aha, na streche domčeka sa opaľuje zrejme vodca skupiny. Podobajú sa na naše svište tatranské – a na ohrade veru majú tabuľku, kde informujú, že okrem Álp žijú svište aj v Tatrách.
Pokocháme sa výhľadom na jazero a zbadáme smerník na záhradu La Rambertia. Desať minút chôdze medzi skalami a prichádzame do botanického kráľovstva, kde rastie vraj tisíc kvetov a rastlín z celého sveta, plesnivce, horce, dokonca aj alpské divé maky.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Reštauráciu na vrchole oželieme a vyberieme sa na peší zostup. Aspoň úsek k najbližšej zastávke zubačky musíme zvládnuť, myslíme si. Je strmší, ako sme si mysleli, musíme prekonať osemsto výškových metrov, ale za tri hodiny to zvládneme.
Odmenou sú nádherné výhľady, úseky cez les ako z rozprávky, len cieľ akoby sa nám namiesto približovania skôr vzďaľoval… a keď už naozaj ledva prepletáme nohami, zjaví sa na lesnej ceste… Čo to je? Fatamorgána? Nie, kaviareň s koláčikmi a kávou.
Odoláme, aby nám zubačka neušla pred nosom. Ísť dolu ďalších desať zastávok peši by bolo už nad naše sily. Na zubačku ešte desať minút čakáme. Hlavne, že sme neostali nocovať kdesi na kopci.
Častice ako zábava
Keď ďalší deň dorazíme do CERN-u na okraji Ženevy, kde objavili Higgsov bozón, tú božskú časticu, teším sa na stretnutie tretieho druhu. V slávnom európskom výskumnom stredisku pracuje vyše 3 200 fyzikov a my sme sa prihlásili na komentovanú prehliadku.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Naším sprievodcom je nemecký softvérový inžinier, ktorý z návštevy urobí zážitok aj takému fyzikálnemu laikovi, ako som ja. Misia CERN-u sa dá opísať celkom jednoducho: zistiť, z čoho je vesmír a ako funguje.
Ani všetci tí skvelí fyzici v CERN-e to stále nezistili, mojím najväčším objavom však je, že všetci, čo tu pracujú, sú z toho v permanentnom nadšení. Rozprávajú o tom naživo aj cez obrazovky v niekoľkých svetových jazykoch a strhnú všetkých.
Aj ja prepadnem nadšeniu a presviedčam manžela, že po obhliadnutí si akéhosi starého urýchľovača častíc z roku 1957 máme čas navštíviť aj vedľa stojaci 27 metrov vysoký glóbus…
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Manžel však chce najskôr vidieť výstavu o svete častíc. Má nám objasniť veľké otázky súčasnej fyziky a priblížiť kolízie častíc. Je to trochu nad moje chápanie, ale technicky orientované typy si prídu pri opise experimentu ATLAS na svoje. Poďme už radšej do toho dreveného glóbusu!
Vnútri nám premietnu šesťminútový film, no po hodinovej prehliadke so sprievodcom sa už veľa nového o temnej hmote či antihmote nedozvieme. Tak si aspoň sadnem do kresla v tvare vajíčka, ktoré do tej sci-fi atmosféry tak pasuje a vypočujem si niečo o tajomstvách gravitácie. Hm, taká malá krajina ako Švajčiarsko a toľko objavov tu možno urobiť. A to človek ani nemusí byť fyzik!