Bývali ste už niekedy v kláštore? V rovnomennom štajerskom meste Sankt Lambrecht sa vám to môže podariť. Hoci dáme prednosť izbe v neďalekom hoteli, návštevu benediktínskeho kláštora s tisícročnou históriou a prechádzku v obrovskej kláštornej záhrade plnej byliniek si neodpustíme.
Prvé zmienky o meste Sankt Lambrecht sa spájajú práve so založením tunajšieho benediktínskeho kláštora. Vznikol koncom 11. storočia a čoskoro mu podliehali okolité svätostánky, okrem iného aj kostol Marienwallfahrtsort v Mariazelli.
Okolo roku 1746 zamestnával kláštor 750 vlastných úradníkov a služobníkov. Dnes má dvanástich mníchov. Duchovne žijúci muži sú šikovnými manažérmi. V dnešnej interaktívnej dobe sa rýchlo zorientovali a širokej verejnosti ponúkajú Školu života – kurzy ikonomaľby, manažérske kurzy, kurzy spevu či meditačné kurzy proti stresu a nude.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Aj náš sprievodca, otec Gerwig, oblečený v čiernom habite, je z mäsa a kostí. Dobráckou okrúhlou tvárou sa usmieva a ospravedlňuje sa za svoju slabú angličtinu. O pár minút neskôr nás v tomto jazyku plynulo sprevádza chodbami a sálami kláštora.
Ešte predtým však upozorní na kláštorný kostol sv. Petra, ktorý v roku 1421 dokončil dvorný staviteľ Domenico Sciassia. Hoci je život za múrmi kláštora na hony vzdialený od uponáhľaného sveta tam vonku, na informačných paneloch dlhej chodby sa predstavujú mnísi v ich každodennom živote. Nielen duchovnom, ale aj v „civilnom“. Listujúc fotografiami musíme priznať, že otcovi Gerwigovi modré džínsy a košeľa veľmi pristanú.
Kláštor nechal vybudovať pred viac ako deväťsto rokmi šľachtic Markgraf Markward von Eppenstein. Keďže nemal potomkov, rozhodol sa založiť kláštor a odovzdať väčšinu svojho majetku mníchom. "Toto miesto bolo odľahlé, mimo akýchkoľvek tranzitných trás, chránené horami, a preto aj bezpečné,” približuje históriu kláštora otec Gerwig.
Najdôležitejšie však bolo, že vtedy aj dnes sa na tomto mieste dalo žiť celkom autonómne a v súznení s prírodou. Pestovanie rastlín a chov zvierat, vrátane sádok v rybníkoch, zaručovalo mníchom dostatok potravín na celý rok.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Záľuby mníchov boli rôznorodé – v devätnástom storočí jeden z nich – Blasius Hanf – vytvoril kolekciu viac ako 250 druhov vtákov, ktoré pochytal pri putovaní cez toto územie. Zbierka malých aj veľkých okrídlených tvorov je dodnes súčasťou kláštorného múzea.
Počas histórie museli kláštor opustiť mnísi dvakrát – v rokoch 1786 až 1802, nariadením cisára Jozefa II. kláštor zatvorili. Svojimi reformami chcel panovník oslabiť vplyv pápeža. Zrušenie veľkého počtu kláštorov odôvodňoval tým, že zaťažujú štátnu pokladnicu. Od roku 1942 do roku 1945 bol kláštor základňou koncentračného tábora v Mauthausene.
Ochutnajte ruže
To, že sa v mnohých cirkevných svätostánkoch dorába víno, nie je nič nové. V českom Želive varia benediktíni pivo, v škótskom opátstve Saint Andrew’s vyrábajú dokonca whisky.
V susednom Rakúsku takmer neexistuje kláštor, ktorý by vo svojom repertoári nemal gastronomickú vychytávku, na ktorú láka aj ateistických kulinárov. A hoci sú špecialitou tohto regiónu kamzíky, kláštor Svätý Lambrecht preslávila jelenia saláma a produkty kláštornej záhrady.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Prechádzajúc pomedzi záhony okrasných ruží nám záhradníčka Monika vkladá do rúk ich ružové lupene: „Ochutnajte, sú bio, nepoužívame žiadne chemické postreky,“ prízvukuje a my si užívame sladkastú chuť jednej z tisíc ruží, netypicky vysadených v nadmorskej výške tisíc metrov. Záhrada bola pôvodne len úžitková, pestovalo sa tu napríklad aj obilie.
V roku 2004 sa začalo s jej revitalizáciou. Kláštorná záhrada je dnes rozdelená do štyroch častí – každá z nich symbolizuje jeden prírodný živel – oheň, vzduch, vodu a zem. Pohľad na pomyselnú mliečnu dráhu z opracovaných kameňov si vychutnávame z výšky barokového pavilónu uprostred areálu, kde sa pravidelne usporadúvajú koncerty klasickej hudby aj svadobné obrady spolu s hostinou.
V kruhovom mikrosvete sú liečivé rastliny od výmyslu sveta – aj bylinky, ktoré využíva tradičná čínska medicína. Prechádzame od jedného záhonu k druhému a Monika nás zoznamuje s užitočnými vlastnosťami bylín. Ešte na mieste si googlim nemecký názov Wilde Karde, a prekvapene zisťujem, že bylinka, ktorá vraj alternatívne pozametá s boreliózou, nesie slovenský názov „štetka lesná“.
Na hrade žien
Steinschloss, nazývaný aj Frauenburg, je v 1 180 metroch najvyššie položenou zrúcaninou v Štajersku. Nachádza sa neďaleko obce Mariahof. Hrad vznikol v 12. storočí pôvodne ako drevená stavba. Dnes je ruina vlastníctvom rodiny Schwarzenbergovcov, je voľne prístupná a každé dva roky tu miestny divadelný spolok odohrá predstavenie.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
V roku 1503 Steinschloss, vtedajší majiteľ šľachtického rodu Liechtensteinovcov, predal hrad kláštoru Svätého Lambrechta. V roku 1525 hralo opevnenie významnú rolu v roľníckom povstaní a v boji proti tureckým vpádom. Veľkosť ruín hradu je dodnes impozantná a vypovedá o rozsahu pôvodného opevneného miesta.
Okolo hradu koluje mnoho povestí. Jedna z nich hovorí, že Pipin, syn Karla Veľkého, obdaroval víťaza nad Uhrami a Avarmi, udatného kniežacieho hrdinu. Tak získal slobodný pán Engelschalk šľachtický titul a k tomu ešte veľký les Scheifling ako léno.
Na vysokej skale si nechal postaviť pevnosť, ktorú roky obýval. Keď zomrel, poddaní oplakávali svojho dobrého pána, ktorý po sebe zanechal sedem krásnych dcér a jedného syna.
Po smrti matky našli dcéry oporu u matkinho brata, pána von Saurau. Ich krása priťahovala nádejných ženíchov šľachtického pôvodu. Ani jedna zo sestier však netúžila po vydaji, a preto svojim nápadníkom dávali nesplniteľné úlohy. Jednému z rytierov sa zapáčila najkrajšia zo sestier Gisela.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Po noci plnej jedla, vína, hudby a tancovania jej vyznal lásku. Ona ho však odmietla so slovami: Až keď hodíte reťaz na rohy mesiaca a pripútate ho ku skale tohto hradu, môžete žiadať odpoveď.
Horúca láska sa zmenila na nenávisť a keď sa sestry pobrali do svojich komnát, rytier sa ukryl a nič netušiacu Giselu znásilnil. Sestry prisahali, že do smrti budú všetkých mužov nenávidieť. Aj tak urobili – žili v ústraní na hrade, ktorý dostal meno Frauenburg (Hrad žien).
Priamo pod ruinami hradu sa zastavíme na malebnej chate ako z filmov Rosamunde Pilcherovej. Posilníme sa chlebom s masťou a cibuľou, ktorému kontruje miestny Murtaler Steierkäs – tvrdý varený syr s typickou korenistou chuťou. Ani môj bezlepkový tráviaci trakt nedostane košom. Chatárka je pripravená na všetko a po mojej nesmelej otázke, či náhodou… prináša glutenfrei chlebík.
Bodliak ako suchý zips
Využívame posledné slnečné lúče babieho leta (počasie v mobile od zajtra hlási dážď) a vydávame sa na jednu z trás stotridsať kilometrov dlhej Via Natura, ktorá je časťou prírodného parku Zirbitzkogel – Grebenzen, nachádzajúceho sa medzi štítmi Zirbitzkogel (2396 m) a Grebenzen (1892 m). Ľadová doba ovplyvnila obraz krajiny, ktorú tvoria lesy, romantické vodopády a priepasti.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Asi hodinu a pol dlhá túra vedie cez roklinu Graggerschlucht. Je jedno, ktorú z desiatich etáp si zvolíte – okrem nádhernej prírody vás čakajú rôzne prekvapenia. Už pri vstupe na trasu upúta veľká otvorená kniha na drevenom podstavci.
Nabáda nás čítať v prírode a putovaním chodníkmi sa k nej čoraz viac približovať. Okrúhle infotabule na drevených pňoch názorne ukazujú dômyselnosť prírody, ktorú využili aj konštruktéri a vynálezcovia revolučných patentov.
Vedeli ste, že autor suchého zipsu švajčiarsky inžinier Georges de Mestral sa inšpiroval pri svojom vynáleze rastlinami? Pri prechádzkach v Alpách si všimol, že bodliaky lopúchov sa zachytávajú na jeho šatách a srsti jeho psa. Aj Igo Etrich, rodák z Trutnova, bol dobrý pozorovateľ prírody. Pri konštrukcii lietadla mu za vzor poslúžilo okrídlené semienko tropickej rastliny Zanonia Macrocarpa.
Vláčne unavení sadáme do mikrobusu a kľukaticami stúpame na chatu Tonnerhütte v nadmorskej výške 1 600 metrov. Po západe slnka, ktoré zaliezlo za kopce akosi prirýchlo, si pochutnávame na grilovaných špecialitách priamo z kozubového ohňa.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Keď sa zo susednej miestnosti ozve gitara, prichádza šéf chaty Reinhard s prísľubom pohárika šnapsu a zábave pri pesničkách. Jeho ponuku nie dostatočne oceňujeme a vyhovárame sa na prechladnutie či hudobný analfabetizmus. Veď komu by sa chcelo po takom peknom dni jódlovať…
Neprejde ani polhodinka a my už, držiac spevníky pre hostí, spievame známe hity v angličtine. Samozrejme, spolu s Reinhardom, z ktorého sa vykľuje starý dobrý rocker. Stačí, ako v kostole, povedať: Strana 158 a po chvíli listovania spievame o dušu spasenú známy hit Boba Dylana Knocking on heaven's door. My už sme tuším na nebeskú bránu zaklopali…