V jedinečnom prostredí karpatskej prírody od roku 2012 vyrástla v Lozorne 25 kilometrov od Bratislavy gazdovská dedinka rodiny Abelovcov. Tento ranč je príkladom toho, že nadšenie, trpezlivosť, pracovitosť a láska stačia na vytvorenie krásneho miesta.
V Lozorne treba odbočiť k priehrade a približne 300 metrov za ňou je po pravej ruke odbočka na lesnú cestu s parkoviskom. Odtiaľto už človek pomedzi ekologické drevené a slamené stavby vchádza akoby do iného storočia.
Stretnúť možno kačky, husi, sliepky, z chlievika krochkajú mangalice, počuť zvonenie zvoncov oviec, neďaleko sa pasie koník. Nie tak ďaleko od ruchu a smogu hlavného mesta je to celkom iný svet.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
„Chceli sme svojim deťom ponúknuť čosi iné ako tablet či internet,“ vysvetľuje Igor Abel, ktorý sa so svojou rodinou rozhodol žiť tradičným spôsobom života v súlade s prírodou. Jeho deti vedia, ako podojiť kravu, ako sa pripravuje čerstvý syr, pečie domáci chlieb a čo to znamená moržovať ručne kukuricu.
V dnešnej dobe mnohým rodinám chýba dostatok spoločne prežitého času. So svojimi deťmi hovoríme počas pracovných dní len niekoľko minút denne a stráviť deň spoločne pri rôznych aktivitách je možné najmä cez víkendy.
Najmä Bratislavčania, ktorí nemajú chalupy, často rozmýšľajú – a dnes kam? Známe miesta ako Koliba či Železná studnička bývajú počas slnečných víkendov beznádejne preplnené. Kam na dobrý výlet nie ďaleko od hlavného mesta?
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Aj preto vznikla iniciatíva Dobré výlety a webstránka www.dobrevylety.sk, ktorá záujemcom ponúka tipy, kam sa vybrať za relaxom do nie vzdialených miest od hlavného mesta. Chcete objavovať tajomstvá Vydrice? Boli ste už pri zrúcanine Korlátka či vystúpili na chránený Roštún?
„Ja som už v Abelande raz bola so svojimi zverencami z materskej školy,“ hovorí Zuzana Sádovská. „Dnes som tu so synom a opäť musím konštatovať, že by som si vedela predstaviť takto žiť. Som si istá, že môj Branko tu na záver bude určite najšpinavejšie dieťa zo všetkých,“ smeje sa. Je jasné, že sem sa treba obliecť športovo a počítať s tým, že na podrážku sa vám možno nalepia aj nejaké „šťastíčka“.
Do Abelandu často chodia školské výlety, organizujú sa tu rôzne akcie, dokonca svadby, a pre verejnosť je otvorený počas sobôt od 10. hodiny.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
„Detí sa vždy pýtam, či poznajú rozprávku o troch prasiatkach. Aj tie stavali domček z dreva, zo slamy a z kameňov. My také staviame tiež,“ hovorí Igor Abel, ktorý má osem detí.
„Máme štyroch na základnej škole, troch na vysokej a jedna dcéra je už vydatá a máme jedno vnúčatko. V Jure pri Bratislave si zobrala mladého vinára a postavili si tam dom na kolesách.“
V Abelande sa pestujú plodiny prostredníctvom tzv. permakultúry, to znamená, že pôda sa neokopáva, ale na jar ju zakryjú kartónom, zasypú vrstvou slamy a hnoja, nech ho neodfúkne, a paradajky, papriky, tekvice, kukuricu či červenú repu sadia cez dierky v tomto kartóne. V priebehu času kartón zhnije a vzniká tak biohumus.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
„Neoriem, nekopem, nepolievam, kartón drží vlhkosť a dokonca ani netrhám burinu, pretože pod ním nijaká veľká nenarastie. Na jeseň len pozbieram úrodu,“ vysvetľuje spôsob farmárčenia Igor Abel.
Vedľa Abelovcov žije rodina, ktorá sa sem prisťahovala z Prahy a pomáha im s prácami na farme. „Pomáhajú nám hodinku či dve na farme, pečú náš kváskový ražný biochlieb, na ktorý sme dostali dotáciu od župy, a pripravujeme ho z čerstvo pomletej múky. Napečú ich asi päťdesiat denne. Predtým tu bola rodina z Moravy. Vyskúšali si tento spôsob života, ale zistili, že to nie je pre nich. Títo Pražania sa uchytili, a tak tu vzniká malá komunita, navzájom si pomáhame. Máme tu aj bezdomovca Ľubka, ktorý tu žije a pracuje. Je to dôverčivý, dobrý človek, kedysi ho mnohí použili ako bieleho koňa, každú chvíľu mu chodia nejaké exekúcie… Ale ten človek nič nevlastní a nič mu nemôžu ani zobrať.“