Podivný pôvod piatich talianskych slov – 'ciao' sa zdravia vďaka Slovanom

, 18.11.2017 07:00
Benátky, karneval, masky, Námestie svätého...
Muž oblečený ako Arlecchino (Harlekýn) počas benátskeho karnevalu (ilustračné foto). Autor: ,

Počas dovolenky na Apeninskom polostrove určite budete tieto slová počuť denne a keďže sú chronicky známe, určite im aj rozumiete. Avšak podobne ako mnoho iného z Talianska – od kultúry, cez architektúru až po gastronómiu – aj tieto výrazy majú za sebou dlhočiznú a poriadne zvláštnu históriu.

Ciao

Ciao je asi najznámejším talianskym slovom, bežne sa používa aj na Slovensku. Avšak tento pozdrav vznikol z výrazu „schiavo“, čo znamená otrok.

Podriadení sa totiž svojim šéfom zvykli latinsky zdraviť „servus humillimus“, teda Váš poslušný otrok. V benátskom dialekte sa z tohto výrazu stalo „s-ciao vostro“, doslovne teda váš otrok.

‚Schiavo‘ nepochádza zo slova ‚servus‘, ale z latinského ‚sclavus‘ (otrok) – čo pravdepodobne vzniklo zo slova ‚Slav‘ (taliansky Slovan), keďže väčšina otrokov, ktorých vlastnili Rimania v tom čase, bola Slovanov.

Za roky sa z „s-ciao“ vypustilo „s“, a tak vzniklo dnešné neformálne ciao, ktoré už absolútne neodkazuje na sluhov či nejakú podriadenosť.

Casa (dom)

Latinsky sa dom povie ‚domus‘ a toto slovo sa aj v modernej taliančine zachovalo napríklad vo výrazoch ‚domestico‘ (domáci), ale aj v sardínskom slove ‚domo‘, teda dom. Mnoho dialektov, ktoré sa dnes v rôznych častiach Talianska používajú, totiž nevzniklo zo štandardnej taliančiny, ale vyvinulo sa, nezávisle od seba aj od taliančiny, priamo z latinčiny.

Avšak aj slovo ‚casa‘ existovalo v latinčine, ale znamenalo to chatrč, chajda či chatka. V stredoveku, keď sa začali stavať katedrály, ľudia si uvedomili, že potrebujú aj v jazyku nejako odlíšiť veľkolepé chrámy od dovtedajších obyčajných kostolov.

No namiesto toho, aby si vymýšľali úplne nové slovo, jednoducho prebrali už existujúce a baziliky dostali honosné pomenovanie ‚domus dei‘ (Boží dom), skrátene ‚domus‘.

V tom však nastal problém, ako teda budú nazývať svoje príbytky. Keďže mnoho obyvateľov sa v tom čase sťahovalo do miest, kde si stavali pekné a neraz aj bohaté obydlia, začali používať slovo casa.

A ako sa zo slova domus stal dnešný „duomo“? Podobne ako z „s-ciao“ sa vypustilo „s“. V latinčine sa spoluhlásky používali na vyjadrenie pádov, no keďže taliančina pády nepozná (všetko sa vyjadruje pomocou predložiek), slovo sa časom zjednodušilo a zoštíhlilo o nepotrebné písmeno.

Donna (žena)

Slovo ‚domus‘ zanechalo v taliančine aj ďalšie stopy a asi nebude prekvapením, že práve pri ženách. ‚Donna‘ pochádza z latinského ‚domina‘, teda pani domu. Donna je aj ďalším príkladom skracovania alebo zjednodušovania slov – keďže opakovanie bežného slova domina veľakrát počas dňa bolo mierne náročné, slabiku „min“ vypustili a ostali len dve „n“.

V stredoveku bola „donna“ ekvivalentom rešpektovanej dámy, šľachtičnej, zatiaľ čo ‚femmina‘ (odvodená z latinského výrazu pre dojčenie) bol výraz pre „obyčajnú“ ženu. Aj keď v sicílskom nárečí sa doposiaľ používa ‚fimmina‘ pre ženu, v štandardnej taliančine je ‚femmina‘ skôr samica.

Testa (hlava)

V niektorých častiach Talianska sa v zmysle hlava používa aj ‘capo’, ide však skôr o pomenovanie v zmysle šéfa či predstaveného, testa je hlava v anatomickom chápaní. Slovo ‘testa’ existovalo aj v latinčine, ale znamenalo kus hliny alebo keramiky.

Potom jedného dňa kohosi napadlo, že hlinené nádoby, ktoré mali okrúhly tvar a po bokoch uši, sa podobajú na ľudskú hlavu, a tak sa ‘testa’ dostala do hovorovej latinčiny ako vulgárne pomenovanie najvyššej časti tela. A odtiaľ bol už len krok k bežnému zaužívaniu.

Zdroj: Thelocal.it

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Taliansko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk