Preto sa skoro ráno trmácam v taxíku – jediný spôsob dopravy v tomto čase – cez gruzínske Svaneti z Mestie do dedinky Kala. V Mestii je dosť áut na prenájom. Je to celkovo turisticky rozvinuté mesto. Na hlavnej ulici nenájdete dom, ktorý by neponúkal ubytovanie. Sú tam izby všetkých kategórií. Od jednoduchých kutíc po štvorhviezdičkové hotely.
Mestia, stratená v neprístupných horách, zažíva v posledných rokoch turistický boom. Má to svoje výhody aj nevýhody. Nezostanete tu bez nocľahu, jedla, piva. No vytráca sa autenticita gruzínskych hôr a dedín, kde ľudia žijú zo svojich hospodárstiev. A práve za takýmto svetom prichádza do Gruzínska najviac turistov.
Foto: Jana Čavojská
Foto: Jana Čavojská
Najdôležitejší deň
Dopravu kamkoľvek vybavíte ľahko. Mestia je plná improvizovaných kancelárií a obchodíkov, v ktorých striehnu ženičky s ponukou. Väčšinou staršie vdovy v charakteristickom čiernom odeve. Dokonca sa naučili pár slov po anglicky. Zaistia vám miesto v maršrutke alebo dopravu taxíkom. Jednoducho im dáte sumu, akú si povedia, a v určený čas prídete na dohodnuté miesto. Bodka. Žiadne lístky ani potvrdenky netreba. A veci fungujú.
Ibaže asfaltka do Kale stále nie je dokončená. Hoci tu cesty stavajú ako diví, čaká ich ešte kopec práce. Preto prejsť štyridsať kilometrov z Mestie ku kostolu trvá viac ako dve hodiny. Mieri tam viacero áut. Pri kríži pred jednou z usadlostí niektoré z nich zastanú a obetujú sviečky, kvety a poháre piva.
Foto: Jana Čavojská
Kala sa skladá z niekoľkých osád. Pri pohľade na miestny guesthouse (hostinec) v duchu poďakujem intuícii, ktorá mi nedovolila prísť sem už včera a ubytovať sa tu. Schátraná stavba pôsobí, akoby časť z nej už chýbala.
Autá treba nechať na ceste a pokračovať pešo. Niektorí ľudia kráčajú bosí. Chrám je vysoko na kopci. Ideme so šoférom Giom cez les. Okolo nás sú mladí, starí aj deti. Niektorých treba nahor vyniesť. Starenky a starčekovia sa strmým svahom ledva vlečú. Ale dokážu to. Je to pre nich takmer sväté. Kvirikoba je najdôležitejším náboženským sviatkom vo Svanetoch.
Modlitby a býk
Treba sa zohnúť, keď prechádzate pod starobylým kamenným oblúkom, ktorý tvorí vstup do areálu chrámu svanských mučeníkov, sv. Kvirika a sv. Ivlity z 12. storočia. Ženy si ešte predtým zakryjú hlavu šatkou. Niektorí veriaci prechádzajú popod oblúk v hlbokom úklone, iní sa dotýkajú stien a šepkajú modlitbu. Gia ma vedie do jednoduchého kamenného prístrešku oproti vchodu. Starší muž tam pripravuje drevo. Stred miestnosti zaberá obrovský kovový kotol. V ňom sa raz do roka varí mäso z býka pre všetkých.
Foto: Jana Čavojská
Lenže dnes je prázdny. Muž dokálal drevo a prešiel na ostrenie nožov. Ukazujem na kotol a po rusky sa pýtam na býka. Nevie dobre po rusky. Tu v Svanetoch hovorili vždy vlastným jazykom. A neplatili za elektrinu. Ani za Sovietskeho zväzu, ani teraz. Podpora vlády pre odľahlé horské regióny.
„Zajtra. Dnes piatok. Mäso nie,“ vysvetlí muž lámanou ruštinou. Aha. V piatok držia pôst. A keďže Kvirikoba pripadla tento rok na piatok, musia sa stretnúť aj zajtra ráno, býka podrezať, uvariť a zjesť.
Ostatné tradície však veriaci dodržiavajú. Súčasťou kostola – je maličký a beznádejne plný, nepreniknuteľný dav ľudí sa tlačí pred vchodom, ktorým sa tí, ktorí sa už domodlili, snažia vyjsť – je malá jaskyňa. Jej steny sú oblepené svätými obrázkami a horiacimi tenkými sviečkami z včelieho vosku. Priestor osvetľujú stovky mihotavých plamienkov. Tam sú modlitby pokojné, privátne, tiché.
Foto: Jana Čavojská
K múru kostola zas vyniesli ikonu svätého Juraja. Stojí pri nej kňaz. Ľudia mu jeden cez druhého natŕčajú ruky s bankovkami a do ucha kričia mená. Po zaplatení kňaz nahlas prednesie pár slov modlitby a požehnania pre tých, ktorých mená mu veriaci diktujú.
Na malé priestranstvo za kostolom zatiaľ postavili ťažký kovový zvon a privliekli veľké balvany. Úlohou mužov je rozozvučať zvon pomocou popruhov na ramená, zdvihnúť balvan a odhodiť ho čo najďalej. Súťažia medzi sebou, kto je najsilnejší. Keď sa všetko skončí, vzácny deň pokračuje piknikmi. Jedlom a alkoholom.
Veža lásky
Na Kvirikobe sa pred mnohými rokmi vraj do seba zamilovali dvaja mladí ľudia. On však už bol ženatý. Neriešiteľná situácia. V zime na poľovačke prenasledoval zviera. Otvorila sa pod ním zem a prepadol sa rovno do rieky.
Foto: Jana Čavojská
Keď sa jeho milovaná dozvedela o jeho smrti, obliekla si čierne smútočné šaty a nemohla prestať plakať. Trvalo to celé mesiace. Nechcela jesť ani s nikým hovoriť. Jej otec a brat sa jej snažili pomôcť.
Povedala im: „Duša môjho milovaného je v rieke. Nechajte ma byť pri rieke, aby moje slzy mohli tiecť do jeho duše.“ Postavili jej teda vežu rovno na brehu rieky Enguri. Zostala v nej až do posledného dychu. Veža stojí dodnes, návštevníkov na ňu upozorňuje šípka pri ceste. Nazývajú ju Veža lásky. O dôvod viac pre zamilovaných, aby ju navštívili.
V regióne Svaneti stoja stovky takýchto veží. Chráni ich UNESCO. Stačí sa rozhliadnuť po dedinách a samotách. Všade vám oči zavadia o veže. Vysoké kamenné stavby slúžili obyvateľom hornatého regiónu na obranu. Každý rodinný klan mal vlastnú vežu. Svanovia si zakladajú na tom, že ich nikdy nedobyli. V časoch vojen a nepokojov posielali kňazi najvzácnejšie relikvie sem, do hôr. Aby ich Svanovia ochránili.
Foto: Jana Čavojská
Dokonca ešte v 90. rokoch sem neodporúčali cestovať. Gruzínski policajti si nevedeli poradiť s gangami, ktoré tu okrádali turistov. V minulosti sem veľa cudzincov nechodilo. Svanovia mali radi svoj región len pre seba. Vďaka tomu si uchovali unikátne tradície. V modernom svete pôsobia archaicky. No tu sú stále podstatné, spolu s modlitbami a legendami.
Dnes sa hovorí, že v Svanetoch sú najvyššie hory aj ceny. Posledných pätnásť rokov prinieslo nové cesty, rozmach cestovného ruchu a turistov zvedavých na tradície, históriu, hory a nezvyčajnú kultúru. Teda to, čo z nej ešte zostalo. A s čím sú miestni ochotní podeliť sa. Zadarmo, len v znamení tradičnej pohostinnosti, to však už nebude.
Kamenný úkryt
Svanská veža má niekoľko poschodí. Nahor sa vystupuje rebríkmi cez malý otvor v podlahe. Potom stačí rebrík vytiahnuť a rodina je v bezpečí. Nepriateľ – pokiaľ ho neskosia cez okná vyšších poschodí veže – má bez rebríkov sťažený postup a zhora, cez malý otvor, ho môžu jednoducho zasiahnuť.
Foto: Jana Čavojská
Do týchto veží sa v časoch nebezpečenstva sťahovali celé rodiny aj so zásobami jedla a vody na celé týždne a s domácimi zvieratami. Tie mali miesto na najnižšom poschodí. Keďže rodinný klan musel byť vždy samostatný a obranyschopný a tvoril tu akýsi štát v štáte, musel mať aj vlastnú obrannú vežu. Pravdepodobne nielen pred nepriateľmi z cudziny. V Svanetoch sa praktikovala krvná pomsta. Aj pred ňou sa ľudia ukrývali vo vežiach.
Väčšinu týchto impozantných stavieb vybudovali medzi 10. a 12. storočím. Dnes sú veže väčšinou prázdne. Aj keď sú na zozname UNESCO. V niektorých ľudia skladujú zemiaky. Niektoré veže časom schátrali. Zopár ich otvorili návštevníkom. V Ushguli je v jednej múzeum. Inak sú stále vo vlastníctve rodín, sú súčasťou kaukazských domov, tak ako ich k nim ich stredovekí stavitelia pribudovali.
Foto: Jana Čavojská
Foto: Jana Čavojská