Aleš cestuje od rovníka za polárny kruh – Deň 6: 32 hodín vo vlaku

Niekto ho preklína, iný zasa miluje. Cestovanie vlakom má svojich nadšencov, ale aj odporcov. Ja patrím medzi tých, ktorí si ho radi doprajú. O to viacej, ak ide o nejakú zaujímavú destináciu. Takže prečo nie aj Vietnam?

06.12.2017 10:00
Cesta vlak, Vietnam Foto:
Cesta vlakom z Vietnamu
debata

Ešte nikdy som sa vlakom neviezol tak dlho. No a teraz, v priebehu jedného mesiaca, absolvujem „transvietnamskú“ a transsibírsku magistrálu.

Vietnamská trasa medzi mestami Hanoj a Hočiminovo Mesto meria takmer 1 700 km a cesta trvá 32 hodín. Ak sa pýtate, čo chcem taký dlhý čas robiť vo vlaku, odpoveď je jednoduché. Sledovať krajinu, ako sa mení a ako vyzerá. Aký je život vo vlaku a ako cestujú domáci.

Tak, ako sa menila krajina za oknom, tak sa menili aj tváre prechádzajúce okolo mňa. Nekonečnú rovinu s ryžovými políčkami striedali menšie alebo väčšie dedinky. Ľudia pracujúci na nich sa tvárili neutrálne. Ako človek pracujúci na poli, ktoré mu dáva obživu.

Vojnové pomníky, ktorých prach zmýval padajúci dážď. Ten však zrejme nikdy nezmyje rany na dušiach tých, čo tam pravidelne chodia plakávať. Veľké kopce zasa striedali pieskové pláže alebo výhľad na nekonečnú modrú plochu. More.

Z dumavého sledovania ma vytrhla staršia pani, ktorá vošla do môjho kupé. Pozdravila po anglicky, napriek tomu, že vyzerala byť domáca. Bola to učiteľka na univerzite a hneď sme sa dali do reči. Popri tom, ako mi rozprávala o Vietname, očistila jablko a ponúkla ním aj mňa. Dvakrát ma veru núkať nemusela.

Rozprávala, ako sa za posledné roky Vietnam mení priamo pred očami. Ako príklad mi ukázala jednoduché domčeky na poliach: „Pozri na ne, pred pár rokmi mali ešte strechu z rákosia alebo bambusu a dnes už majú škridlu.“ O mestách nehovoriac. Tie sú iné zo dňa na deň. Keď som jej povedal, odkiaľ som, usmiala sa a prikývla, že pozná Slovensko. „Nebola som tam, ale je to pekná krajina.“

Život vo vlaku je opakujúci sa kolobeh. Podchvíľou prejde okolo niekto z personálu a núka na predaj jedlo, nápoje, drobnosti. Občas po stene nenápadne prebehne šváb.

V prednej časti súpravy je aj vozeň, ktorý by sa mal volať reštauračný. Je to však cesta do dávnej minulosti. Chlapík s lesklým pohľadom, horiacou cigaretou v ústach a pivom v ruke na mňa kývol hlavou. To malo znamenať: Čo chcem jesť. Keď som mu to ukázal na mastnom menu, len sa otočil, odfľusol na zem a stratil sa v kúdole dymu v pojazdnej kuchyni.

Jedlo sa však dá kúpiť aj na staniciach, kde vlak občas stojí dlhšie. Tetušky tam predávajú, čo sa dá: od varených vajíčok, cez kukuricu, sladkosti, čaje alebo aj pečené kura. Vo vlaku sa na hlad nezomiera.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Aleš Tvrdý #Od rovníka za polárny kruh