Polárna noc je naozaj zvláštny zjav. Doposiaľ som ešte nič podobné na svojich cestách nezažil.
Tesne pred deviatou ráno sa začalo pomaličky brieždiť, no to bolo všetko. Ak by som sa chcel dočkať toho, že si odfotím, ako sa slnečný kotúč pomaličky vyškriabe nad zmrznuté vrcholce zasnežených hôr, musel by som tam čakať možno až do februára.
Foto: Aleš Tvrdý
Za celý deň síce slnko na oblohu nevystúpilo, no jeho zástupcom sa aspoň na čas stal Mesiac. Jeho putovanie po oblohe modrastých odtieňov sa dalo nad hlavou sledovať takmer nepretržite. Aké by to bolo, ak by aj on v týchto zemepisných šírkach nevyzeral celkom inak?
Keď som ho zazrel v prvý deň po príchode do mesta Tromsø, najskôr som sa zľakol, že sa k Zemi blížia mimozemšťania v nejakej zvláštnej guli. Bol taký obrovský, až som ho na prvý pohľad nedokázal ani identifikovať. Keď mi však došlo, že ľudstvo je v bezpečí a nikto na nás neútočí, pohľadu naň som sa nevedel nasýtiť. Bol naozaj krásny!
Všetci Nóri, s ktorými som sa za polárnym kruhom rozprával, mi na otázku, aký je tu život, odpovedali to isté: „Mnohokrát trpíme depresiami, lebo máme málo slnka a svetla.“ Je to zrejme naozaj tak, no napadlo mi aj to, že je to zrejme len zlá organizácia. Keď sa v minulosti nadeľovalo slnečné svetlo, jednoducho si to zle naplánovali.
V lete, keď je polárny deň, majú svetlo 24 hodín v kuse. No a samozrejme, že to treba niekde inde dobehnúť, takže v zime sú o lúče zasa úplne ukrátení Aby sa však nepovedalo, že bol niekto na nich veľmi krutý, dostali ako najväčší bonus polárnu žiaru.
Foto: Aleš Tvrdý
No a o nej by som mohol písať asi donekonečna. Síce sa mi ju podarilo vidieť len dve noci, no aj tak to bol jeden z mojich najsilnejších životných zážitkov.
Pred tým, ako som sa vybral na sever za polárny kruh, snažil som sa o naštudovať čo najviac. Proste som chcel byť pripravený, a nezostať zaskočený. No aj tak. To, čo som videl na oblohe, bolo niečo, ako malý zázrak!
Foto: Aleš Tvrdý
Zdalo sa mi, akoby sa mi v tú chvíľu prihovárali nebesá. Mal som pri tom aj kus šťastia, lebo predošlé dva týždne bolo stále zamračené a podmienky na sledovanie boli takmer identické s teplotou vzduchu. 0.
Aj v deň, keď som sem prišiel, bola obloha plná odtieňov bielej a sivej. Veril som však, že do večerných hodín sa mraky roztrhajú a na tmavomodrej oblohe, posiatej miliónmi hviezd, sa zjaví to, za čím som cestoval z takej diaľky.
Foto: Aleš Tvrdý
Tak sa aj stalo! Najskôr som si na oblohe všimol len akýsi biely pás. Ako prvé mi napadlo, že to je asi dym z komína. No ten dym tam bol stále a akosi naberal na intenzite. Po chvíli sa však zmenil na jemne zelený a ja som vedel, že sa mi práve v ten okamih plní ďalší sen.
Zelený drak na nebi rýchlo rástol a doslova tancoval priamo nad mojou hlavou. Bolo to, akoby sa mi snažil niečo tými pohybmi naznačiť. Bolo to… Jednoducho magické!
Foto: Aleš Tvrdý