S tým moskovským časom a plánovaním som to už raz zbabral, a preto som si pri kupovaní lístka z mesta Irkutsk do Vladivostoku všetko poriadne skontroloval aspoň 5-krát. Nechcel som zbabrať druhú príležitosť vidieť jazero. Síce len cez okno, z vlaku, ale aj tak som sa nevedel dočkať.
Na tejto trati sa dá zistiť kvalita konkrétneho vlaku podľa jeho označenia alebo čísla. Žijúcou legendou sú súpravy 001 a 002. Premávajú na trase Moskva-Vladivostok a späť. Chcel som takým ísť aj ja, no prednejší mi bol pohľad na Bajkal.
Keď som napokon zistil, že sa mi podarí jedno aj druhé, bral som to ako zadosťučinenie predošlej chyby v plánovaní.
Veľmi som sa potešil, že sa odveziem vo vlaku 002 a ešte aj uvidím, ako vychádza slnko nad hladinou.
Z Irkutska sme vyrazili ešte potme a vo vlaku som ešte dospal noc, lebo som vstával zavčasu. Keď som sa zobudil a pozrel na mapu, modrý krúžok, ktorý znamenal našu polohu, ukazoval, že sme tesne pri brehu jazera. V tom momente zo mňa opadla všetka únava. Netrvalo to dlho a sledoval som so zatajeným dychom, ako sa ranné slnko odráža od vody.
Dá sa povedať, že tento úsek cesty bol pre mňa jednoznačne ten najkrajší na celej ceste naprieč Ruskom. Veľa kopcov, jazero, ešte viac brezových lesov, tunely, zamrznuté rieky, opustené dedinky… No proste paráda.
Nejedenkrát som videl aj také miesta, kde mi napadlo, že by sa tam mohlo natáčať pokračovanie legendárnej rozprávky Mrázik.
Foto: Aleš Tvrdý
Vlak na tomto úseku nabral ešte viac zľadovatenej fasády a sprievodcovia na každej zastávke museli sekať, čo narástlo na podvozku a okolo kolies. Využil som príležitosť a skúsil som to nasnímať. Vtedy som začul, ako ma ktosi nazval špiónom.
Aj keď som sa na tom v duchu zasmial, začal som uvažovať, že pre istotu prekopírujem všetky fotky z pamäťovej karty na bezpečnejšie miesto.
Foto: Aleš Tvrdý
Vlak s číslom 002 bol viditeľne novší (aj keď vozne 3. triedy ani nie). Tie najlepšie kupé sa dokonca odomykali magnetickou kartou ako v hoteloch, v uličke boli koberčeky. Mali tam aj wifi, sprchu alebo televízor. Napadlo mi, že možno raz skúsim aj toto. No to by som rád absolvoval s niekým známym, nie sám ako teraz.
Aj reštauračný vozeň mal moderný dizajn. Všetko bolo pekné, nové, čisté a kvalitnejšie. Samozrejme, aj cena za jedlo.
Foto: Aleš Tvrdý
Po troch dňoch sa vo Vladivostoku moja cesta vlakom naprieč Ruskom skončila. Bol to naozaj krásny zážitok. Transsibírska magistrála bola pre mňa dokonalým miestom, kde som si oddýchol od bežných každodenných povinností.
Bolo to aj miesto, kde som dokonale relaxoval a mal tak príležitosť usporiadať si v hlave myšlienky, ktoré ma dlhšie trápili, no ja som ich akosi zanedbával alebo odsúval na vedľajšiu koľaj.
Foto: Aleš Tvrdý
Preto som veľmi šťastný, že som sa na túto cestu dal, lebo som presvedčený, že okrem množstva zážitkov, ktoré tu na mňa čakali, to bola aj tá známa „slepačia polievka na dušu“.
Nie je to však pre každého, lebo je veľká pravdepodobnosť, že sa tu niekto celkom dozaista môže „unudiť na smrť“. Ak sa však rozhodnete do tohto vlaku nastúpiť, želám vám, aby ste našili to, čo vás urobí šťastnými!