Dnes to už viem. Niečo ma prekvapilo, niečo šokovalo. Sto ľudí, sto chutí. Každý si spraví svoj názor sám.
Po troch dňoch neustáleho počúvania rytmického tdm-tdm, tdm-tdm sa to zrazu skončilo. Namiesto búchania kolies o koľajnice bolo počuť ľudskú vravu a šuchot. Bolo to jasné znamenie, že vlak zastal v cieľovej stanici a všetci jeho pasažieri vystupujú.
Ešte vo vlaku som si cez mobil našiel vo Vladivostoku ubytovanie a nastavil ho do navigácie. Mal to byť kúsok, no Elena, s ktorou som sa vo vlaku spoznal, mi poradila smer, ktorým je najlepšie ísť. Bolo ráno, krátko pred siedmou. V meste ešte stále vládla tma a mráz.
Plánoval som si kúpiť raňajky a potom sa pobrať na hostel. Avšak v nedeľu ráno je vo Vladivostoku všetko pozatvárané. Potvrdil mi to aj mladík na recepcii hostela, kam som sa rozhodol ísť a nechať si tam batoh. Všetko sa otvorí najskôr až po deviatej alebo desiatej. Dovtedy musím vydržať.
Krásne mosty
Spolupasažierka Elena mi Vladivostok veľmi chválila. Najmä hlavné námestie: Tam proste musíš ísť! Tak som sa tam vybral ako na prvé miesto počas objavovania tohto strategicky dôležitého mesta celého Ruska.
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
Keď mám však povedať pravdu, to námestie ma príliš neohúrilo. Neviem. Možno som už bol unavený z celej cesty alebo naozaj nie je až také výnimočné. Pripadalo mi ako parkovisko pred hotelom Kyjev v Bratislave. Namiesto obchodného domu tam však bol veľký pamätník so sochou.
Čo sa mi však na tomto meste páčilo najviac, bolo to, ako je situované. Rozprestiera sa na kopcoch hneď pri mori. To je naozaj paráda! No a tie dva mosty, ktoré spájajú pevninu s ostrovmi, sú proste dokonalé. Vidieť ich takmer odvšadiaľ a vždy som sa na ne rád pozrel.
Foto: Aleš Tvrdý
Dá sa povedať, že väčšinu svojho času, ktorý som strávil vo Vladivostoku, som sa pozeral práve na „Zolotoy most“.
Stuhnuté more
V tomto meste som videl aj prvýkrát v živote zamrznuté more. Kotviace lode v prístave sa nehojdali tak, ako som bol na to vždy zvyknutý. Proste tam len stáli bez pohybu, ako keby stroskotali alebo uviazli niekde na súši.
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
Voda bola taká zamrznutá, že keď som sa vybral na pláž, mohol som sa prechádzať po ľade celé hodiny. Koniec tej pevnej masy bol v nedohľadne.
Okrem mňa sa tu premávalo veľa ďalších ľudí ako po korze. Iní len sedeli a chytali ryby cez malú dieru vyvŕtanú do ľadu. Mimo mesta slúžila táto zamrznutá plocha ako dokonalá skratka pre autá, ktoré tu mali vyjazdené cesty.
Foto: Aleš Tvrdý
Ponorka
Kúsok od prístavu sa dá ísť pozrieť za poplatok 150 rubľov (cca 2 eurá) expozícia už nefunkčnej vojenskej ponorky. Nepatrím medzi nadšencov alebo prívržencov hocičoho, čo je spojené s armádou. Práve naopak. No toto som si nenechal ujsť.
Predtým som už nejedenkrát zažil tú povestnú „ponorku“ medzi partnermi, ale toto ma naozaj zaujalo a chcel som vidieť, do akej miery je prirovnanie k bojovej lodi výstižné. Zistil som, že lepšie pomenovanie na domácnosť, ktorá práve neprežíva ružové časy, asi ani neexistuje.
Foto: Ales Tvrdy
Foto: Aleš Tvrdý
A zároveň chcem vysloviť obdiv nad každým jedným človekom, ktorý sa v tomto plavidle ponoril pod hladinu oceánu. Ja by som sa tam asi zbláznil – a to si ponor len predstavujem.
Kam nabudúce?
Vladivostok bol teda mojou poslednou zastávkou na ceste za zimou – a tej som si veru užil viac než dosť. Niekedy som z nej mal veľkú radosť, inokedy som si zas nadával, ako môžem byť taký hlúpy, že chcem dobrovoľne ísť mrznúť.
Na letisku, keď som čakal na spoj do Hong Kongu, som si ešte všimol, že tam pristál stroj s vlajkou, ktorá patrí jednej z najkontroverznejších krajín súčasnosti. Severná Kórea. Dlhodobo ma tento štát láka a zaujímam sa oň. Žeby znamenie, kam sa vybrať nabudúce?
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý