Svoj pobyt som mal presne naplánovaný. Chcel som si pozrieť jedno miesto, ktoré som kedysi videl na fotografii, čo obletela svet. Toto bol môj zámer a vedome som sa tak ukrátil o všetko ostatné, čo krajina ponúka. A veruže toho nie je málo.
Tým miestom bol komplex budov, ktoré sú akousi symbolikou života v Hongkongu. Dokonalé ľudské mravenisko, kde sa vedľa seba tlačia obrovské poschodové budovy. Jedna vedľa druhej. Pri troche fantázie to niekomu dokonca môže pripomínať chrbát ježka, no namiesto pichliačov má mrakodrapy.
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
Nebudem sa miešať do politiky, preto opisujem Hongkong ako Čínu, ktorú podľa svojho vkusu a ideálu postavili Briti. No tu dokonca vidieť aj to, čo nie je ani v Londýne. V britskej metropole sa každý fotí s červenými dvojposchodovými autobusmi, no tie majú aj v Hongkongu. Tu ale jazdia aj dvojpodlažné električky.
Dlho som sa tešil, ako sa ňou preveziem. Len tak, bezcieľne si sadnúť k oknu a pozerať sa, ako plynie čas v tomto rušnom meste. Električka sa rýchlosťou nezaradí medzi konkurentov japonského šinkanzenu, ale aj tak som si ju naozaj vychutnal.
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
O tom, že v Hongkongu je limitované miesto, asi nepochybuje nikto. To platí najmä do šírky, do výšky sa stavby ťahajú čoraz viac. V týchto budovách sídli mnoho medzinárodných firiem, ktorých logá nájde doma na výrobkoch každý z nás. Okrem toho sú však domy naplnené aj malinkými bytmi, kde sa tiesnia obyvatelia tejto krajiny.
Aby som však dosiahol to, čo som si v Hongkongu naplánoval, musel som sa presunúť z letiska na centrálny ostrov (Central). Tam presadnúť na metro a vystúpiť na zastávke Tai Koo. No a odtiaľto to bolo už len kúsok. Pár blokov pešo sa nachádzal nenápadný vchod popod budovy do niečoho, čo pripomínalo átrium.
Myslel som, že tu bude veľa ľudí a na svoje fotenie si počkám. Prekvapenie však nastalo, keď som sa prešiel cez takmer prázdne, malinké obdĺžnikové nádvorie.
Foto: Aleš Tvrdý
Foto: Aleš Tvrdý
Pár ľudí tam svojimi fotoaparátmi mierilo do nebies, tak som vedel, že som na správnom mieste. Pohľad smerom nahor to len potvrdil. Som tu. Toto je miesto, kvôli ktorému som sem prišiel.
Všade okolo mňa boli obrovské budovy, ktoré vyzerali, akoby z tej výšky na mňa zhrbene pozerali. Na voľnom priestranstve, ktoré som mal rovno nad hlavou, sa nevinne trblietali hviezdy ako flitrové ozdoby na večernej róbe. To však len dovtedy, kým ponad mňa s rachotom nepreletelo pristávajúce lietadlo. Bolo tak nízko, že ak by pilot mával z okna, na jeho prste by som zazrel snubný prsteň.
Foto: Aleš Tvrdý
Neváhal som ani chvíľu a pustil som sa do práce. Fotografie s dlhou expozíciou vyžadujú veľa času a minimum pohybu. Teda žiaden, ak chcem, aby bola fotka dokonale ostrá. Takže som sa rýchlo pustil do krkolomných póz a polôh, aby to všetko dopadlo tak, ako som si predstavoval.
Svoju fotografiu som poslal aj do medzinárodnej súťaže Federácie európskych fotografov (FEP). Môj záber zaujal aj na ich stránkach a snímok z Hongkongu, ktorý som spravil, sa stal fotografiou mesiaca február. O to väčšia radosť z vydareného plánu!