Auto si razí cestu od Prešova hmlistým zasneženým lesom po prázdnej asfaltke. Navigácia je dobrá vec, pretože ak nie ste domáci, môžete dosť ľahko zablúdiť v tunajších Slanských vrchoch. Prichádzame k miestu označenému drevenou tabuľou, naokolo je len les a nikde nikoho. Pred vstupom do zeme označeným ako Jozef je unimobunka ako úkryt pre sprievodcu a oproti veľký katolícky kríž.
Chvíľu čakáme, pretože sme prišli o čosi skôr. Na strome je tabuľka Klubu slovenských turistov: Slovenské opálové bane, 586 metrov nad morom. O chvíľu sa so škripotom otvárajú dvere a zelená kovová mreža vedúca do štôlne. Vychádza nemecky hovoriaca skupinka, žene v nosiči na rukách plače dieťatko. Hodinovú podzemnú prechádzku pri teplote 4–8 stupňov Celzia zvládnu skôr väčšie ratolesti a návštevníci nesmú trpieť fóbiami.
Všetci dostaneme žlté helmy a do rúk vlastné svietidlo. Priestory nie sú všade osvetlené ako napríklad v známych jaskyniach. Táto opálová baňa bola návštevníkom opätovne sprístupnená v júni 2015.
Rarita – ale zatiaľ nie svetová
„Nachádzame sa medzi obcami Zlatá Baňa a Červenica v najdlhšej štôlni opálových baní v banskom revíri Libanka,“ vysvetľuje sprievodca Miroslav Kravec, ktorý tu pracuje rok a pol. Nebude to jednoduchá práca čakať v unimobunke uprostred lesa na objednaných klientov a s každou skupinkou stráviť aj niekoľkokrát denne hodinku v podzemí. „Mňa to však veľmi baví, tu pod zemou výborne zrelaxujem,“ tvrdí Miroslav. „Navyše v štôlni je výborná klíma, v ovzduší sa okrem iného nachádza síra, a to prospieva dýchacím cestám.“ Speleoterapia ako bonus.
Foto: Dávid Popovič
Foto: Dávid Popovič
Rakúšania by už z miesta s takýmto turistickým potenciálom mali svetovú raritu. Je pravda, že viacerí zahraniční turisti ho vypátrali skôr ako samotní Slováci a chodí sem až prekvapujúco veľa návštevníkov spoza hraníc.
U nás mnoho ľudí ani netuší, že tunajšie opálové bane patria k najrozsiahlejším na svete a sú najstaršie. Podľa prvej písomnej zmienky sa tu s ťažbou opálu začalo v 16. storočí (Kelti tu pravdepodobne povrchovo ťažili už v 4. storočí pred n. l.), ďalšie náleziská opálu boli objavené až v 19. storočí – v Mexiku, Austrálii, Etiópii, Peru, Hondurase a novodobo sa opál ťaží aj v Amerike a v Brazílii.
Jediné využitie opálu – v šperkárstve
Štôlňa Jozef, v ktorej sa nachádzame, sa začala raziť v roku 1832 a je to najdlhšia štôlňa slovenských opálových baní. Meria až 1 350 metrov. Banský revír Libanka má 24 km podzemných chodieb, a celý komplex slovenských opálových baní dosahuje 32 km. Kráčame vnútrajškom rozrytého kopca po siedmom podlaží, pod nami sa ich nachádza ešte ďalších šesť, z nich päť je kompletne zatopených. Dá sa tu dokonca aj potápať, len voda má 2–4 stupne Celzia a jaskynní potápači v neopréne tu vydržia maximálne dve hodiny, a nesmú zablúdiť.
Foto: Dávid Popovič
Foto: Dávid Popovič
Nad nami vo vrchu Libanka je ešte ďalších desať podlaží. Znamená to, že je tu dohromady 17 horizontov a výškové rozpätie od prvého po sedemnáste je 200 metrov. A my sme v tejto chvíli približne v strede. Červíčkovia uprostred sopečného vrchu, zlatobanského stratovulkánu.
Je jasné, že drahé opály vytvorila sopečná činnosť. „Opál je z chemického hľadiska vlastne oxid kremičitý, ktorý obsahuje od troch do šiestich percent vody,“ vysvetľuje Miroslav Kravec. „Jediné využitie opálu je v šperkárstve. Poznáme viacero druhov opálov, ak sa však bavíme o tom hodnotnom, ide najmä o opál s farbohrou. V tejto bani sa ťažil najmä takýto opál s farbohrou a tzv. mliečny opál, ktorý sa veľmi dobre brúsi. Vo všeobecnosti je však vo svete najdrahší čierny opál, ktorý obsahuje uhlík.“
Ťažký a krátky život baníka
V minulosti si šperky s opálom mohli dovoliť len najbohatšie rody. Opál bol veľmi obľúbený najmä u najvyššej šľachty. Aj dnes je opál drahší ako zlato – jeden karát sa pohybuje od 50 do 150 eur. „Aktívna ťažba sa tu však skončila v roku 1922,“ pokračuje sprievodca.
Foto: Dávid Popovič
Foto: Dávid Popovič
Dlhé roky boli priestory objektom nelegálneho rabovania „opálokopov“, ktorí zbierali vzorky na haldách. V roku 2012 začala s povrchovou ťažkou spoločnosť Opálové bane Libanka, za tri roky vyťažili 600 karátov opálu a z neho sa teraz vyrábajú šperky v zlatníctve Libanka v Prešove. V lete by sa mala ťažba obnoviť a do roku 2020 začať raziť nová štôlňa.
„Život baníka bol v minulosti veľmi ťažký a krátky,“ pokračuje vo výklade sprievodca. „Baníci dreli 10–14 hodín denne od pondelka do soboty, v prachu a v zime. Dožívali sa maximálne 40 rokov. Relatívne dobre však zarábali a z ušetrených peňazí si do roka mohli kúpiť tri ťažné kone alebo päť kráv. To bolo v tom období slušné bohatstvo.
V období, keď bol nájomcom bane najznámejší Solomon Johann Nepomuk Goldsmidt, klenotník z Viedne, ktorý zamestnával 350 baníkov, ročne sa tu vyťažilo maximálne 5 kg opálov. Tu vidíte vozík, ktorý nemá kolesá, len lyžu, hovorilo sa mu uhorský hunt. Po doskovej dráhe sa na ňom von na haldy vyvážala hlušina, dvaja ho tlačili a jeden ťahal.
Tu v stene je pôvodná banská tyč, ktorou sa rozrážal andezit. Bola to veľmi ťažká práca. Jeden chlap tyč držal a dvaja do nej bili ako hluchí, až vysekali do skaly 50 cm dieru. Do nej strčili drevený kôl, ktorý zalievali vodou, a keď napučal, rozrušil skalu navôkol. Týmto spôsobom kopali traja baníci jeden meter chodby aj celý mesiac.
Až v roku 1850 sa po prvýkrát použil pušný prach a neskôr dynamit, tie však ničili aj opálové žily. Ak sa natrafilo na žilu, kopalo sa zas len ručne, aby sa opál nepoškodil.“ Žily boli hrubé maximálne 4 cm a dlhé 75 cm – toľko merala najrozsiahlejšia, aká sa našla.
Opál sa vyskytuje veľmi nepravidelne, niekedy sa kopalo mesiace, a nič sa nenašlo. Výskyt opálu signalizoval sprievodný minerál markazit, ktorý obsahuje veľa síry. Vtedy baníci podľa sírového zápachu tušili, že sú na správnej ceste.
Keď 33 hodín kvapká na karbid
Za zmienku stojí tunajšia výstavka banských svietidiel. V minulosti sa používali hlinené alebo železné kahančeky plnené bravčovou masťou alebo repkovým olejom. Svietili maximálne tri hodiny a vydávali svetlo ako z malej sviečky.
Foto: Dávid Popovič
Až v roku 1860 sa v Amerike začali vyrábať petrolejky, prešlo však ďalších desať rokov, kým sa tento vynález dostal na východné Slovensko. Vlastnil ho len každý piaty až desiaty baník. V roku 1900 bolo vymyslené karbidové svietidlo.
„Viete, prečo sa hovorí kvapkať na karbid?“ pýta sa Miroslav Kravec. „Pretože v tomto svietidle prekvapkáva na karbid vápenatý voda, čím vzniká horľavý plyn acetylén. Jedna náplň v takomto svietidle svietila 33 hodín a baníci tak mali funkčnú lampu aj na tri zmeny. V baniach sa karbidové svietidlo využívalo od roku 1908 do 1922 a mnohí jaskyniari ho používajú dodnes.“
Najmodernejšie tunajšie banské svietidlo pochádza z roku 1960. Nikdy sa tu však nepoužívalo, je zapožičané z Hodruše. Občas sa tu na ne pazúrikmi „zakvačia“ tunajšie netopiere a dolu hlavou sladko spia. Zimuje tu až štyritisíc kusov netopierov šiestich druhov. Dostanú sa sem jednoducho, cez desiatky rôznych komínov a vstupov.
Pred záverom prehliadky je istým adrenalínovým zážitkom zhasnúť svetlá a zažiť totálnu tmu. „Ak ste v bani v tme a neviete kadiaľ, odporúča sa dať sa na štyri, aby ste nespadli, hmatať rukou okolie, chytiť sa steny a ísť s prúdením vzduchu,“ dodáva odvahy sprievodca Miroslav.
„Niekde by ste mali vyjsť, ale nikto nevie kedy a kde. Preto je v praxi výhodnejšie sadnúť si a začať plakať.“ Svätá Barbora, patrónka baníkov, alebo banskí permoníci možno ten plač začujú.