V prvej chvíli sme „slávnu cestu“, kde sa fľaše, lopty či rôzne valčeky kotúľajú smerom do kopca, nevedeli nájsť. Zašli sme autom až do Lačnova, čo je dedinka doslova na „konci sveta“, pretože oficiálna cesta sa tam skončila zákazom vjazdu.
Jedného z miestnych sme sa pýtali na „lačnovskú anomáliu“ prekrikujúc zúrivé štekanie dvoch strážnych psov. Netváril sa nadšene, asi sme neboli prví ani poslední turisti pachtiaci sa za lačnovskými senzáciami. V každom prípade nám však poradil, že sa musíme vrátiť, pretože „cez anomáliu sme už prešli“.
Dobrým orientačným prvkom je tabuľa odkazujúca na jaskyňu s názvom Zlá diera, ktorá sa odtiaľ nachádza pár minút cesty pešo smrekovým lesom. Inkriminovaný úsek asfaltovej cesty začína stúpať (alebo klesať?) práve vo chvíli, keď máte tabuľu po pravej ruke a na opačnej strane cesty malé parkovisko.
Foto: Dávid Popovič
Dnes je už dávno jasné, že nejde o nijakú gravitačnú, magnetickú či podobnú anomáliu. Je to jednoducho optický klam a vysvetlili to aj odborníci z Geofyzikálneho ústavu SAV na stránke Slovenskej akadémie vied: „Výsledky všetkých meraní sa jednoznačne zhodli na tom, že k ničomu zvláštnemu na týchto miestach nedochádza. Predmety a autá sa pohybujú v smere klesajúcich nadmorských výšok a narastajúcich tiažových zrýchlení. Na týchto miestach platia zákonitosti gravitácie tak ako ich poznáme, avšak naše zmysly nás tvrdohlavo klamú. Anomálne úseky ciest totiž nedokážeme vnímať v absolútnom meradle, ale len v relatívnom kontexte k okoliu.“
Jednoducho povedané, na prvý pohľad vo vzťahu k okolitému prostrediu to vyzerá, že cesta stúpa, ale ona v skutočnosti klesá. Približne v strede sme zastali a odbrzdili auto. Naozaj sa pohlo úplne iným smerom, ako by sme očakávali. Cúvalo „do kopca“.
Keď sme však z auta vystúpili a „do kopca“ začali šliapať po vlastných, zistili sme, že to ide podozrivo ľahko a bez námahy. Naopak, keď sme sa otočili a naše oči vyhodnotili, že kráčame „z kopca“, vynaložená námaha tela tvrdila niečo iné.
Dochádza teda k rozporu toho, čo vidí naše zrakové centrum (a túto informáciu posiela do mozgu), a čo v skutočnosti vníma vestibulárny aparát v našom vnútornom uchu. Tento rozpor v prenášaných informáciách je aj dôvodom vzniku cestovnej nevoľnosti nazývanej kinetóza.
Aj preto sa ľuďom, ktorým býva napríklad v aute zle, odporúča nečítať a nepozerať do mobilu, pretože ich zrak posiela do mozgu informáciu o statickom vizuálnom podnete, lenže vnútorné ucho vníma pohyb a zákruty.
Priznám sa, že opakovaným chodením po ceste pred Lačnovom mne aj 16-ročnej dcére ostalo nevoľno. Bežní turisti, ktorí tadiaľ pešo prejdú a o optickom klame nevedia, to nemusia vôbec vnímať. My sme sa však na to zamerali a cestu sme opakovane pešo prešli nahor a nadol.
Napokon nás zlákala smerovka, že len 17 minút pešej chôdze odtiaľ je jaskyňa Zlá diera. Adrenalínová návšteva tejto „Zlej džury“, jedinej sprístupnenej jaskyne Prešovského okresu, o ktorú sa už dve desiatky rokov stará jej prevádzkovateľ, otec speváčky Katky Kočšovej Rudolf Košč, je omnoho zaujímavejšia ako bezcieľne chodenie po asfaltovej ceste pred Lačnovom. Ale to je už iný príbeh… a nemenej senzačný zážitok.